Denník, 24. marec
Už tri mesiace ma môj brat Michal neustále otravuje kvôli našej mame. Po mozgovej príhode už nie je sama sebou. Často nevníma, potrebuje neustály dohľad, je ako malé dieťa. A ja mám predsa prácu, domácnosť, svoju rodinu. Ako sa z toho všetkého vymaniť? Navrhla som, že by sme mamu dali do domova dôchodcov, ale Michal sa hneď rozčúlil, že som necitlivá. No sám ju k sebe nevezme, lebo býva v bratislavskom byte, ktorý patrí jeho manželke.
Boli sme kedysi veľmi súdržná rodina. Štandardná štvorka ja a môj brat, len o rok mladší, obaja narodení rodičom neskôr. Teraz mám 36 rokov a Michal 35. Naša mama má 72. Kým bol ocko nažive, všetko bolo v poriadku.
Potom Michal odišiel študovať do Košíc a tam aj ostal, oženil sa, usadil. Ja som zostala v rodnej Trnave. Najskôr som bývala s rodičmi, no keď som sa vydala, s mužom sme šli do prenájmu. Plánovali sme kúpu bytu a deti. Také boli plány.
Pred dvomi rokmi ocko zomrel. Mama bola zrazu úplne sama, zronená, smutná. Ako by za noc zostarla. Bola už chorľavá a pred pólrokom prišla tá mŕtvica. Už sme mysleli, že to neprežije, len vďaka lekárom sa dostala späť. Najskôr nehovorila, nevládala ovládať ruky či nohy. Potom sa fyzicky zlepšila, ale psychicky upadla.
Lekári mi povedali, že následky už neodstránime. Tak som sa o mamu začala starať. Presťahovali sme sa s manželom naspäť k nej. Zmenila som prácu, prešla na živnosť, len aby som bola stále pri nej. Sama totiž ostať nemôže. Ani po tom, čo začala znovu chodiť, to nebolo jednoduchšie.
Bývala popletená, blúdila, vymýšľala si, stále sme za ňou behali, nechceli sme ju stratiť z domu, nariekala, že na ňu niekto čaká – myslí stále na ocka. Noc čo noc nespávam poriadne. Bojím sa, že odíde niekam von. Práca ide bokom, nedokážem sa sústrediť. Môj manžel Mišo navrhol domov dôchodcov.
Stojí to veľa peňazí, ale ak by som sa poriadne rozbehla v práci, dalo by sa to utiahnuť. Navyše mám predsa aj brata, mal by sa spolupodieľať. Tak by to bolo férové.
Dlho som sa odhodlávala, ale pochopila som, že inak to nepôjde. Čo ak to takto bude pokračovať ešte roky? V domove má predsa 24-hodinovú starostlivosť i zdravotnícky dohľad. Obvolala som všetko. A tie ceny! Za mesiac okolo 900 eur… Ale čo už?
Zavolala som Michalovi, všetko mu otvorene povedala. Dúfala som, že pochopí. Ale on spustil svoju:
Si sa zbláznila? Ako môžeš našu vlastnú mamu poslať do domova? Tam sú len cudzinci! Ako vieš, ako sa tam bude mať? Si bezcitná! Alebo sa jej chceš iba zbaviť? kričal do telefónu. Snažila som sa mu vysvetliť, no nechcel ma počuť. Ustúpila som, no celé týždne sa to opakovalo. Sama už cítim, že viac nevládzem. Potom sme sa o tom bavili opäť, jeho názor sa nezmenil.
Ja to svojej mame nespravím! Veď nás vychovala, žili sme doma a nie v detskom domove. Nikdy sa nesťažovala, že sme boli náročné deti.
Odpovedala som, že obaja jej to dlžíme, no celá starostlivosť ostáva na mne. Ak moja ponuka nie je pre neho, nech si mamu vezme k sebe a ukáže veľké srdce. Bola som už naozaj nahnevaná.
Veď vieš, že s manželkou bývame v jej byte. Ako mám donútiť ženu, aby sa starala o svokru? ohrádza sa Michal. Tak môj muž sa má starať o svokru, ale tvoja žena nie? My máme byť stále s mamou len preto, že sme ostali tu?
Povedala som mu, že kľudne mamu teraz nechám na starosti jemu, nech nechá manželku presťahovať a splatí jej dlh, čo mu už dávno pripomína. Michal váhal, vyhováral sa, že nevie, ako by popri práci zvládal mamu. Vraj len chcem zhodit všetko zo seba.
Žijem ako v nočnej more. Viem, že domov dôchodcov je jediné riešenie. Uľaví sa všetkým a mame sa dostane potrebnej starostlivosti. No súčasne sa bojím výčitiek, že som zlá dcéra. Moj muž ma podporuje a tiež si myslí, že to je najlepšie riešenie. Máme predsa svoj život, nie maminin.
Dohodli sme sa, že počkám ešte týždeň. Ak Michal nepríde s riešením, zariadim to podľa seba. Bude to lepšie pre všetkých. Mamu dám do domova. Každý vie mudrovať – ale iba ja viem, aké ťažké je starať sa o blízkeho, ktorý je vážne chorý. A brat si môže vymýšľať výhovorky pred známymi koľko chce ja už na to nemám silu.
