To je dieťa Igora…
Táto príhoda sa stala nedávno, v pražskom paneláku na štvrtom poschodí deväťposchodového domu v Petržalke. Bývala tam mladá pracujúca dôchodkyňa, osamela žena menom Marína.
Jej život nevyzeral, že by mal prichystať nejaké prekvapenia či katastrofy. Všetko bolo v norme: dôchodok, práca, kamarátky, výlety za vnúčatami do Nitry a každodenná starosť o vlastnú mamu, čo už bývala sama na druhom konci mesta.
A tak aj tento deň plynul, ako každý iný. Ráno Marína zavolala mame, ako sa má. Bol víkend. Robila totiž na dôchodku na smeny striedala sa v súkromnej klinike na recepcii, brala telefonáty a zapisovala pacientov.
A dnes? Čo dnes? Jasné, pripraviť jedlo a zájsť za mamou každodenný rituál. Úprimne, už jej to liezlo hore krkom, občas prevrátila očami a vzdychla si.
Cesta dve dvory. Žiadna veda… A uvariť? Ani to, hlavne že u mamy ešte od včera ostal boršč a rožky. Ale ten piaty mamin poschod bez výťahu… Dočerta! A ešte tie mamine sťažnosti! Počúvať rozpravy o pichaní, krútení, rapľovaní v kolenách, v krku a krížoch, to už bol hotový maratón. Rozbory diagnóz od všetkých doktorkárov, čítala ďalšie závery v krížovkách alebo v ženských časopisoch, a keď Marína radila po štyridsiatich rokoch v operačke, mama nabrala úroveň medicínskeho inkvizítora:
Čo ty vieš! To jedine skalpel podať!
A ešte aj do obchodu by mala… Zobrala vrecko s odpadkami, postavila ho do predsiene, pribehla k zrkadlu, aby si šmarila na pery aspoň trošku rúžu. Na šesťdesiatku vyzerala celkom k svetu pár vraních nôh a to bolo všetko. Lichotivá tvár, krátky svetlopopelavý zostrih, veľké náušnice, len líca už mierne povyseli.
Mamke musím kúpiť ražný chlieb a maslo, prebehlo jej hlavou, keď si orámovala pery ceruzkou. Vtedy zazvonil zvonček.
Vchod mali na čip, nie hocikto sa dostane dnu. Ktoviekto? Možno teta Anka od vedľa. Občas k nej prišla na kávu.
Marína, s rúžom v ruke, otvorila dvere. Pred ňou stála modrooká dievčina v pásikavej košeli, dlhej tmavej mikine a rifliach, ruksak na chrbte. Potom si to rozanalyzovala, no v tom momente videla len tvár dievčaťa a bábätko v hnedých dečkách v jej náručí.
Oči napäté, rovná brada, hlboký nádych, rýchly krok dopredu, strčilo jej do ruky balíček a šepklo:
To je pre vás!
Marína, ešte s rúžom v hrsti, automaticky bábätko chytila. Zacítila jeho váhu, pozrela dole… Preboha, veď je to dieťa!
Kým stihla niečo povedať, dievčina už schádzala dolu.
To je dieťa Igora, ja musím do školy… ticho zahundrala a rozbehla sa dolu schodmi.
Buchli dolné dvere.
Marína ostala stáť na chodbe, čakala chvíľu, či sa dievča nevráti. Potom vošla do predsiene, pozrela na odpadky a pomyslela si: Hlavne, aby som nezabudla zobrať smeti, keď pôjdem k mame.
A vedľa smetí stál aj cudzí balík. Ani si nevšimla, kedy ho tam mladá položila. Ojoj! Veď to je… To je živé dieťa! Čo to hovorila? Dieťa Igora? Určite povedala Igora?
Marína, s bábätkom na rukách, prešla do obývačky, sadla na gauč. Áno, určite povedala Igora.
Panebože, akého Igora?
Syn mala len jedného volal sa Martin. Vzorný otec, dve deti, bývajú v Nitre s manželkou, ona tu, v Bratislave. Manžel Viktor jej zomrel pred piatimi rokmi.
Absolútne nič jej nesedelo… A vtedy sa bábätko na rukách pohlo. Ojoj!
Rýchlo uložila bábätko na gauč, rozvinula deku: krémový overal, miniatúrne telíčko s cumlíkom v tvare žabky. Mohlo mať tak mesiac.
No poď, drobček! pohladila ho, dieťa začmúkalo a zaspalo.
Marína si povedala, že hádam odpoveď bude v balíku. No tam len dve fľašky, plechovka so zmesou, balenie plienok a detské oblečenie.
Aj tak stále čakala, že o chvíľu niekto zazvoní, dievča sa vráti, zoberie dieťa, ospravedlní sa a deň zasa bude deň: smeti, obchod, mama…
Dokončila mejkap, okukla sa z okna, nič. Kde dofrasa je? A čo to má znamenať?
O chvíľu sa bábätko zobudilo. Marína postávala nad ním ako začiatočník. Veď to nie je jej dieťa, má ho vôbec prebaľovať a kŕmiť? Má na to právo? Prechádzala k oknu a späť. Čakala…
No neostalo iné, musela vyzliecť overal. Pod ním dupačky, tričko. Strach zodpovednosti padol ako lavína. V tej chvíli si uvedomila: Niekomu podstrčili dieťa!
Igor… Igor… Syn jej vždy rád chodil von. Koľkokrát mu vykrikovala, že strieda baby jak ponožky. A párkrát si domov aj priviedol, bože, to bola hanba. Ale to bolo ešte dávno, pred svadbou. Teraz je šťastný so ženou, zabratý do biznisu a rodiny…
No, drobček, pohoda. Neplač, vymeníme plienku.
Bože, znamená to, že vlastná mama opustila bábätko?
Mozog si to odmietal pripustiť, ale ruky robili po starom: prebaľovanie, dupačky, náradku dievčatko na ruky, šup do kuchyne urobiť mlieko.
V tom zazvonil telefón. S vypätím síl jednou rukou odpovedala.
Čo si toľko neberáš telefón? volala mama.
Ale, ništ, mami. Čo chceš?
Už si v obchode?
Ešte nie.
Vieš, čo by som chcela?
Tak povedz, nech netipujem.
Hrušky. Ale nie tie, čo minule, ale tie, čo predminule! Také s tenkou špičkou a začervenalým bokom. Tie boli výborné. Nech sú mäkké! A nie ako posledné, tie…
Dieťatko v náručí sa mrvilo a kníkalo.
Dobre, mami… chápem.
Počkaj, čo tam máš?
Televízor.
No jasné, ja čakám a ona, že telka… Vypni a bež už. Všetok chlieb vykúpia!
Marína vypla mobil, kolísala bábätko, pozrela si návod na fľaši od zmesi.
Nie, toto sa musí riešiť!
Martin! Je koniec mája. Takže… Marína rátala na prstoch. V auguste bol na služobke v Považskej Bystrici. Dal sa za Igora? Tak hlboko neklesol, či?
Hoci ak ide o úlet, chlapi dokážu všeličo. V manželstve je šťastný, ale ktohovie…
Skúsila teplotu mlieka na zápästí horúce, šup pod studenú vodu. Ľavá ruka už bolela od dievčatka. Odfúkla si. Veď už dávno zabudla, aké je to mať drobca na rukách.
A čo teraz? Asi treba volať na 112. Ale čo ak je to Martinovo dieťa? Zahľadela sa do tváričky dievčaťa. Možno podobná vnučke, Sárke.
Čo potom? To bude škandál, Marta mu to neodpustí, chudáci deti…
Aj predstava bola strašná.
Dievčatko spokojným čmukaním zaspávalo, Marína sa rozplývala. Bodaj by nie, už dávno im doma nevoňalo mliečko.
Keď malá zaspala, opatrne ju položila na gauč a volala Martinovi. Nedostupný.
Dočerta…
Rozhodla sa neponáhľať. Veď čo ak dievča príde naspäť, a možno je to celé strašný omyl. Vyzerala ako bežná študentka.
Len mame radšej o ničom nehovorila. Inak by bolo päťdesiat hrozných teórií, že im niekto podhodil černokňažnícke dieťa.
Volala vnukovi Michalovi, ten len že tatino je niekde pokladať plynové potrubia v Čiernej nad Tisou, signál žiadny až o dva dni bude doma, ale mame večer volá, vraj nič sa nedeje.
Och, Maťo, veľa mi toho nehovoríte! hundrala.
Ale chápala jej syn má roboty vyše hlavy, sotva jej bude hlásiť každý pohyb. Lenže práve teraz s ním potrebovala pohovoriť.
Volala neveste Martine, nech mu večer povie, že má urgent zavolať aj jej.
Niečo sa deje? pýta sa Martina.
Nič, len ho veľmi potrebujem. Daj mi sľub, že mu odkážeš. Prosím, Martinka…
Sľúbila. Potom klamala mame do telefónu, že si vyvrtla nohu a dnes nepríde. Ale boršč má, chlieb tiež…
Mama povzdychla, vyzvedala, pohrozila, že sama príde (len ten piaty poschod…), volala päťkrát naspäť.
Marína si konečne vydýchla, dala dole biele nohavice, preobliekla sa do domácej zástery, sadla ku dievčatku a začala rozmýšľať pokútne.
Možno mala v tej chvíli rozum zastretý takto zobrať dieťa. Ale veď aj v krabici na schodoch nechali deti. Čo ju brzdí zavolať políciu, zbaviť sa bremena?
Najprv: strach o syna, hoc je to určite blbosť. Čo keď klamal babe, povedal, že sa volá Igor? Nerada by mu narobila bordel. Za druhé: teraz sa vliecť s balíkom a pchať ho na výsluchy? Za tretie: ľutovala aj tú dievčinu jej pohľad sa jej vryl do pamäti. To bol pohľad nešťastnej mamy, čo sa zúfalo rozhodla.
Ale potrebovala sa poradiť aspoň s dávnou kamoškou.
Janka, drž sa, tu ideš odpadnúť. Dali mi bábätko na krk…
Janka neodpadla, rozobrala to vedácky, že príde po práci.
Neboj sa, Marí, vyriešime. Hlavne nekonaj unáhlene.
Nemám volať políciu?
Ešte počkaj. Najprv nájsť Igora.
Preboha, akého Igora?
Otca dieťaťa. Však u vás v dome nie je nejaký Igor?
Odkiaľ to mám vedieť? Deväť poschodí, pol stovky bytov. Možno dievča poplietlo poschodie.
Taktiež možné. Ale môžeš zavolať Martinovi.
Celý deň strávila pri dievčatku. Prezrela si na internete kŕmenia, začala ho masírovať, cvičiť, kúpať, mastičkovať, spievala mu aj rusínske uspávanky.
Ako noha? Zajtra neprídeš? volala mama.
Marína ju upokojila, že už zajtra určite príde.
Janka nabehla večer a spustila vyšetrovanie. Prezrela veci malého, vybehla po susedoch, pričom fabulovala o akomsi liste pre Igora a…
Máááám to! treskla dverami.
Ticho, práve zaspala!
To nič, drobcovi nevadí nakukla do izby. Pohla dievčatko, trochu zaplakalo. Ale mám ho! Na šiestom býva Igor. Normálne vyzerá, by mohol byť otcom.
Som si istá, poplietla poschodie šepla Janka.
Kam pôjdeme? Na šiestku?
Aby sme nezobrali dieťa a do rána nežili v bulvári!
Aj tak idem.
Vzali dievčatko, potichu na šieste. Zvonenie.
Kto? starý hlas.
My hľadáme Igora, odpovedala Janka.
Otvorila im stará pani, mrzuto, otočila sa: Igor! Igor, zasa ťa niekto hľadá!
Z izby vyšiel usmoklený chlapík, zavalitý s bradou.
Hľadáte tablet?
Nie, sme tu pre inú vec. Máte u Maríny vaše dieťa.
Ticho. Pozeral z jednej na druhú.
Dieťa? zúžili sa mu oči. Ja žiadne nemám.
Ale v dome ste jediný Igor, tlačila Janka.
Veď nemám deti! krútil hlavou.
To ešte treba dokázať! Maríne omylom nechali dieťa, mysíme, že ste v tom namočený.
Dajte pokoj, pani… Také veci? Akože… Neviem, žiadna baba nebola. Radšej mám internetové spojenie. Ako sa vlastne volala tá baba?
Nepovedala, smutne Marína.
Prepáčte, asi chyba u nás, ťahala Janku.
Počkajte! Môžem pomôcť. Som bloger a IT-čkár, môžeme poslať post, že hľadáme matku. Alebo otca! Foto malého, vek…
Nie, ďakujem rezala Marína, ešte vždy sa jej v hlave vŕtalo podozrenie, či to nemôže byť jej syn.
Škoda Igor bol až priveľmi rozbehnutý. Ale ak treba takto pomôcť, kľudne zaklopte. Ja robím doma.
Ale kdeže! hundrala Janka, Dnešná mladá generácia. Ani do roboty nemusia…
Nesimuloval to, konštatovala Marína. Skôr počítačový odborník, domased. Lásky ho zjavne obchádzajú.
Od syna sa nedovolala, zavolala nevestu:
Prepáč, mama, zamotala som sa, deti majú krúžky, futbal, plávanie, no šialený deň! Maťo bude volať večer, ešte stihni niečo povedať.
Ak by len tušila, aký deň má Marína!
No, zajtra zavolám políciu!
Len čo si ľahla, hneď pred sebou videla ten dievčenský pohľad: bezradnosť, des a nádej. Čo bude s malou, ak zavolá na políciu?
Noc bola otrasná. Marína vstávala na každý šuchot, chodila s malou na rukách po izbe, miešala kašu. Kdesi nadránom obe zaspali.
Zobudil ju zvonček od mamy.
Ako noha? Prídeš?
Prídem.
Kúp hrušky a ešte…
Deti predsa potrebujú von. Uvila z pašminy akúsi šatkovú kolísku, s pravým materinským nadšením obliekla dievčatko. Oblečky boli skoro nové, pekné. A Marína si to užívala, tá samota už nejako mizla.
Len ten piaty poschod! A mama klopkala očami:
Čo to je?
Nie čo, ale kto. Zober nákup podávala tašky.
Odkiaľ?
Nadia z tretieho chce, aby som jej dnes postrážila vnučku. Je u kaderníčky. O hodinku si ju vezme.
A tvoja noha?
Už to prešlo.
A obdivovali malú spoločne. Mama zabudla bľačať o bolestiach.
Pozri, aká silná! Ako stíska prst! A ako sa volá?
Neviem. Na hodinku netreba vedieť meno.
Aké to je, zobrať si dieťa bez mena? pokrútila mama hlavou.
Marína fakt cestou domov rozmýšľala, ako by asi dievčatku dali meno. Načo? Vlastne ani nevedela. Ale chcela vedieť, ako ju asi nazvala mama?
A v tom SMS syn je v dosahu!
Sadla s dievčatkom na ruky a hneď mu volala.
Mama, čo robíš? Veď ja som ženatý! začudoval sa po zmätku v jej rozprávaní.
Ale priviezli ho mne rozumieš? A povedali, že je to dieťa Igora… Ja len, čo ak…
Mami, ja som Martin! Ty si ma tak pomenovala. Zavolaj políciu. Chceš, ja zavolám?
Nie, nie… veď len hladná je, išli sme na prechádzku, dala som jej frissú kašu. Ja…
Mama! Polícia! Už sa o teba fakt bojím…
Ale kdeže, upokojila sa, ledva som si to premyslela, veď to dievčatko je také… zlaté.
Lepšie by ti bolo, keby si si narokovala Péťovho syna do bytu!
Hlúposť! Dnes to poriešim. Janka mi pomáha.
Ale Marína neposlúchla. Bábätko bolo hladné, plienka špinavá, starostí habadej! No aspoň všetko urobila, až potom zavolá Janke a potom…
Aj tak… Bude ju musieť odovzdať. Ale kam? Pediatrovi? Alebo sociálke? Lebo za svoju kariéru Marína poznala nemocnice, a bola presvedčená, že lepšie ako u nej by malej nikde nebolo.
Ale zajtra už šichta. A hlavne: držať a nepovedať, to je trestné…
Vzdychla si a začala obskakovať bábätko. Bola unavená, ale aké plné a zmysluplné dni!
Obom sa zatvárali oči na posledných glgloch mlieka. Vysoká poduška, ruka Maríny zaspali spolu.
A tu zrazu zvonček. Marína otvorila:
Kde je? Kam ste ju dali? Prečo ste nič nepovedali?
Na prahu stála tá stratená matka dievčina, čo jej dala dieťa. Oči prefrkané, tričko a šortky, trasie sa ako ratlík.
Prečo ste nepovedali hneď? ledva dýchala.
Asi preto, že ste rýchlo zdrhli?
Ale, viete kde je, určite viete?! v očiach prosba až na kraj duše.
Marína ju pustila dnu.
Dievčina vstúpila, čakala adresu, že kde je dcérka, aby utekala ďalej. Ale Marína kývla, že spí v posteli.
Dievča neverilo, nakuklo a keď zbadalo dieťa, spadlo rovno ku posteli na koberec a rozplakalo sa tak úprimne, až ju musela Marína postaviť, napiť vodou, odkvapkať kvapky a najesť sa.
Daj si čokoládu, nech sa mi tu nezrútiš, ordinovala Marína ako skúsená zdravotníčka.
Po prvej vlne sĺz si vyrozprávali celý príbeh. Dievča sa volalo Vierka, malá Dorotka.
Príbeh ako zo života. Vierka bola študentka zdravotky tú istú školu kedysi skončila Marína (ona však ešte za socializmu). Pochádzala z odľahlej dediny na východe.
Minulé leto zažila lásku s Igorom, študentom z Bratislavy, bývali spolu vo vyššom blocku na dvadsiatom poschodí. Igor sľuboval hory-doly, aj že matka mu pomôže s dieťaťom.
Po Novom roku záhadne zmizol. Telefón vypol.
Vedela, že študuje na STU, poznala údaje, hľadala, vypytovala sa cez kamarátov, nič. Alebo nechceli povedať. Doma ju otec vykričal, vyhodil.
Tak ostala sama, tehotná na internáte. Trochu pomáhala teta. Vierka však učila, makala, robila, čo mohla.
Keď sa narodila Dorotka, ešte chvíľu žila u kamarátky. Potrebovala prejsť na ďalší ročník, skúškové bolo predo dvermi.
Ale život už poslal signál: musí to riešiť. Kamarátka ju vyhodila, peniaze došli, do školy nemohla dieťa na rukách. A na nete zrazu objavila fotky Igora s novou frajerkou.
Spomenula si na jeho sľúbenú matku: vraj pomôže. Nohy ju doniesli do bytu, omylom na nesprávnu adresu. Zobrala baby, bežala na autobus, celý večer bifľovala, nesnívala, nejedla len plakala.
Až ráno napísala Igorovi v komentári, že dieťa si nevezme, kým nemá skúšky. A dozvedela sa, že Igor o ničom netuší veď mama žiadne dieťa nepriniesla!
Hore-dolu, zistila, že jeho Igor býva v susednom dome na dvadsiatom prvom.
Videla som jeho mamku na fotkách. Úplne taká istá ako vy účes aj… Panebože, čo som to spravila! držala si tvár.
Vravieva sa: najväčšia hlúposť je vzdať sa toho, čo je majstrovské dielo, usmiala sa Marína. Veď som rozmýšľala, čo za matku by sa vzdala takého milého tvorčeka. Dobré, že si sa vrátila. Kam pôjdeš? K Igorovej mame?
Neeee! zamávala Vierka rukami, Ja už nie. Za ten deň som sa tak bála, nespala, hľadala Dorotku po izbe, trápila sa… Idem späť na internát. A ak bude zle, pôjdem k tete.
Mohla by si zostať aspoň pár dní u mňa. Syn už roky rozpráva, že mi treba nájomníka.
U vás? Nemám peniaze na nájom… Zatiaľ ostanem na intráku. Dorotku dám do kuchynky, alebo čo…
Vierka, ostaneš aspoň ten mesiac. Ďalší uvidíme. Kedy máš skúšky?
O dva dni.
Vierka sadla do kresla, Marína nachystala deky, bielizeň, šla po byte a prehovárala.
Ja zajtra robím, ty sa uč a staraj o malú. Po veci si zájdi dnes. V chladničke sa niečo nájde, aj kašu pre Dorotku som kúpila čerstvú…
Pozrela na Vierku už spala. Vedľa nej Dorotka, pokojná a spokojná.
Janka, čau… Nie, Martinovo to nie je. Ani sused. Fakt! Spí u mňa. Vrátila sa. Vyhodím ju? Kdeže, nech ostane. Vidíš, dobre, že som nevolala políciu!
Mlieko v prsiach nezaniklo. Skúšky zvládla Vierka na jednotku a dvojku. K mame Maríny začala chodiť kúpeľňa študentka Vierka, piaty poschod čo by človek nespravil. A čuduj sa svete, na Vierkine rady mama počúvala ako prikázané.
Po štátniciach našla Marína starej známosti Vierke prácu na pohotovosti. Vierka sa často radila s Marínou medicína ju vážne nadchla.
A sused Igor zrazu zistil, že jeho babke treba kurzy injekčného umenia a kto by lepšie robil injekcie než Vierka!
No a na jeseň, s dieťatkom a kufrom, už bývala o dve poschodia vyššie liečiť babku Igora a prepisovať si vlastné sklamania krásnym, novým rukopisom života.
