Kamenná žena
Zuzanu Kováčovú priviezli sanitkou, našli ju na ulici. Spadla priamo do špinavej, studenej čľapkanice, a už nemala síl vstať. Muži nenápadne unavenú Zuzanu naložili do auta a odviezli na príjem.
Veľká, mohutná žena v nohavicovom kostýme, v čižmách na podpätkoch a s decentným mejkapom, ktorý zvýrazňoval jej mierne vypúlené oči a plné pery. V ušiach ťažké náušnice s drahokamami, na kolenách kožená kabelka. Zuzana vchádzala do prijímacej izby sediac v kresle na kolieskach, odmietala ležať. Keď sa prebrala, oborila sa na vodiča sanitky, že z neho cítiť cigarety, a zdravotníka obvinila z pomalosti. Chlapcovi praktikantovi z odbornej školy prísne zakázala sa jej dotýkať.
Veľa mi to nechýba! zahundral chlapec, namosúrene.
Dajte mi ešte drzého slovka a potom uvidíme, kto na koho siaha! odpovedala Zuzana Kováčová s pohŕdavým pohľadom. Potom sa zhrbila ako namosúrená sova, pritiahnutú kabelku si držala pri brade a skúmala nemocnicu pohľadom inkvizítora v utajení, s úzkymi obočami stisnutými na stred tváre. Jej pokožka bola husto prepletená jemnými žilkami, ukrytá pod vrstvou make-upu, ktorý jej pod čelom, spotené po injekcii, vytváral nevkusné hrudky, zvýrazňujúc vrásky.
Poďme ďalej. Tu čakať nemôžem, ťahá tu, prievan! povedala, a ukázala bradou na narvanú chodbu.
Za registračným pultom sedela žena v kožuchu do pät a prísne sledovala novú pacientku. Vzala papiere od zdravotníka a prehlásila, že Zuzana Kováčová je už len jej starosť, a sanitári môžu ísť.
Hypertenzná kríza, stratila vedomie, neudrela sa do hlavy, aktuálne hodnoty referoval chlapec v modrej uniforme.
Dobre, Romanko, môžete ísť, miesta tu je málo! pohladila chlapca zdravotná sestra, ktorá mu bola, očividne, matkou.
Treba treba pomáhať rodine, preletelo Zuzane hlavou.
Hlava bolela sťa kladivom, ruky jej klesali na kolená, až kabelka, drahá so známou značkou, skoro spadla na zem. Nemala by už silu ju zdvihnúť. Na nič akoby už nemala síl. Ani hovoriť. Jazyk, suchý, prilepený o podnebie, túžila po vode.
Dajte mi prosím vodu, povedala nahlas, no nikoho konkrétneho neoslovila.
Nikto nepočul. Všade ruch, rodiny posúvali postele, utíšovali pacientov, pýtali sa sestry, zamestnaní lekári v bielych plášťoch sa prepletali medzi prekážkami, úchytkom kontrolovali stoskoskopy, čítali papiere, rozdeľovali pacientov po vyšetrovniach. Sestričky tiež mali svoju prácu ale tá sa Zuzany akosi netýkala.
Kde je Kováčová? Kto je Kováčová? spýtala sa po chvíli jedna z medičiek, ako si ich Zuzana v duchu pomenovala.
Tu som, odpovedala Zuzana, hlasnejšie zopakovala, tu!
Dobre, tu máte nádobku, toaleta je tam, potom krv. Zložte si tú čiapku, tu nie je Sibír!
Zuzana zabudla, že má na sebe huňatú čapicu no niet divu, že jej stekali po čele kvapky potu a hlava pálila.
Neochotne čapicu stiahla, zamrzene hľadala miesto v kabelke, vedľa dokumentov, ktoré si zobrala nečakala, že tu ostane dlhšie, akonáhle jej bude lepšie, nech ju prepustia. Veď má prácu, firmu, okná, povinností vyše hlavy!
Sestra jej položila nádobku na kolená.
Zuzana Kováčová. Masívna žena. Bola taká vždy veľké dieťa, veľké dievča, žena. Jej, aká veľká! konštatovala Zuzanina matka susedám, keď nosila dievčatko do polikliniky. A predavačky v obchodoch krútili hlavami: Tá noha veď to je číslo!
Popri nej jej matka vyzerala ako Palculienka, no gény boli po otcovi, silnom a nezdolanom, ktorý však zomrel, keď mala Zuzana osem.
Cítila sa vždy trápne. V škôlke bola Gulliverom medzi trpaslíkmi, v škole trpela posmeškami. Dobre sa cítila len v športe, kam ju matka náhodou zapísala po známosti s trénerom. Atletika, vrh guľou tam Zuzana zažiarila. Áno, párkrát utrpela zranenia odvtedy ju na chlad pobolievalo rameno ale bola rada, lebo bola úspešná. Raz však prijala za lásku obyčajnú zvedavosť, popálila sa, vyrástla, pochovala mamu a zocelila sa na nepoznanie.
Začínala ako vedúca v bytovom družstve, manažovala majstrov, riešila opravy. Potom, keď sa všetko zmenilo, s novou érou vznikali firmy ako huby po daždi. Zuzana s partiou robila na stavbách, často si ju mýlili s mužom, až sa po vysvetlení smiali, ale nikdy ju nezradili. Bola jedna z nich. Prísna, tvrdá, nemilovala posedenia, ale bola svojská.
Zuzana Kováčová bola známa ako Kamenná žena.
Potom založila firmu Okná do sveta. Podriadila si ostatných, rozumela detailom, bola rešpektovaná.
S podriadenými nečajovala, nevtipkovala, ale stáli za ňou ako za pevnou stenou. Zuzana zasahovala do ich životov, starala sa posielala ich k lekárom, tipy na reštaurácie, darčeky na Vianoce, ale nikdy nebola za Snehulienku pripadalo by jej to smiešne.
O všetkom vedela aj o tehotenskom teste svojej sekretárky, skôr než ona sama. Vedela o škandáloch, deťoch, ktoré neuspejú, o rodine z Prešova, čo dorazila nečakane. Zuzana vždy pomohla, sprostredkovala, vybavila
Nemala žiadne blízke kamarátky, bolo to tak jednoduchšie, bez možnosti, aby za chrbtom povedali jedovaté naša vysoká.
Kamenná žena nerobila chyby, nebála sa povedať pravdu priamo, a ak niekoho prepustila, našla mu inú prácu ak odmietol, už to nebola jej vina.
Tyran? Nie. Lokomotíva s vagónikom menom Miško. Kvôli nemu sa snažila
Kto nevydržal ten režim, odišiel. Ale málokto odchádzal v neľahkej dobe si okolo nej našli pevné miesto lojálni ľudia.
A teraz, keď Zuzana leží v nemocnici, len boh vie, či jej zamestnanci zvládnu všetko obhájiť!
… Čo to je?! Preč s tým, ja nikam nejdem! odhodila nádobku Zuzana. Mám hypertenzný záchvat, potrebujem si ľahnúť. Vy čítať neviete?!
Nerozčuľuj sa, slečinka! ožil chlap v lavici, zúbožený postavou, s obväzom na hlave. Zodvihol pohodenú nádobku a zatočil v rukách. Chceš, spravím to za teba, ale kúp si ma. Také veľké baby mám rád.
Pomôž si sám, odsekla Zuzana, prudko sa odsunula s vozíkom k stene, oprela sa o omietku, zanechajúc v nej dve jamky.
Ženská! Čo to robíte?! Len sme tu opravili steny! hundrala zamestnankyňa nemocnice s menovkou. Kto je to? Kam ide?
Nie som ničia, som tu sama. Odchádzam. Aká je adresa tejto nemocnice? Musím zavolať taxík.
Kde ste sa rozbehli? Sadnite, príde lekár, oddýchnete si, mierila ju žena, čo ešte pred chvíľou volala Zuzanu táto.
Ale pacientka už telefonovala.
Miško? Jarka, daj mi syna, povedala príkro do mobilu. Chápem, máš prácu, ale je to dôležité. Som v nemocnici, zajtra mám dôležité rokovania. Potrebujem Miša.
Neprikazovala vedela nariadiť tak, že každý pochopil, že ide o vážnu vec, a potom jasne vysvetlila, čo potrebuje.
Jarka, Zuzanina nevesta, zamierila do kúpeľne, kde z kúta kričal Mišo: Čo je?
Tvoja mama volá, je v nemocnici.
Dobre, za desať minút prídem. Zopakoval, pustil sprchu.
Mišo to počul. Ale keď mama volá, tak žije, desať minút počká. Nech počká.
Roky čakal, kým príde mama po neho.
Mama mala vždy prácu. Keď začala s podnikaním, presťahovali sa do väčšieho bytu vďaka jej oknám. V škole mu vymenila okná ako sponzorský dar. Všetko riadila, vybavovala, uzatvárala obchody; jediný, stále akoby v inom svete, bol Miško.
Nikdy ho nebila ani nekričala. Po príchode domov skontrolovala úlohy, prikývla, prípadne opravila ceruzkou, prikývla na izbu do ideálu. A chladne vysvetlila, prečo má byť lepší.
Že ho ľúbi, nikdy nepovedala. Nepohladila s tým, že Miško je ten najlepší. Mlčala.
Mišo si myslel, že ho nemá rada. Áno, pomohla mu, zariadila skúšky, nemusel chodiť na nočnú, pracovať. Ale veď je to jej povinnosť! On nežiadal byť na svete. Keď ho už mala, nech ho vychová a nerieši drobnosti. Nemocnica predsa nič neznamená!…
Zuzana počula, ako Jarka zamrmle, že Mišo o desať minút zavolá naspäť.
Zuzana Kováčová, čo s vami? spýtala sa Jana. Môžem pomôcť?
Zuzana nezareagovala, stisla zložiť. Teraz by mohla na otázku: Kto ste? odpovedať ničia. Sama. Syn zavolá, keď uzná za vhodné, nevesta žuje žuvačku a, očividne, sa bojí, že ju svokra pripúta k svojmu ťažkému telu. Ničia. Tak je to lepšie.
Zuzana znova skúša vstať, opiera sa o stenu. Kreslo jej odíde, nohy klesnú, padá na dlažbu ako vrece. Popri nej sa gúľa nádobka, obsah kabelky sa rozleje na dlažbu, pod líce položí starostlivo ochrannú čiapku.
Do kelu! zaklial muž bezdomoveckého vzhľadu, ponáhľajúc sa pomôcť. Medzičasom Zuzane vybral peňaženku a sňal z prsta prsteň s jantárom.
Ten muž jej niekoho pripomínal, matne, len črtami nedokázala zistiť koho
Necítila nič, chrčala, a v ušiach jej monotónne hučalo: Držte sa na pravej strane, držte sa na pravej strane
Bežne Zuzana jazdila do práce autom s vodičom Róbertom. Prichádzal každý deň presne, vždy otvoril dvere, upravil Zuzanin kabát, zapol klasiku a vyrazili. Róbo bol spokojný aj pre neho bola Zuzana veľká ryba, služby, lieky, prémie, dovolenky Ak musel v noci odviezť šéfku na letisko, keď v Nových Zámkoch vystavili reklamáciu, nikdy nereptal. Zuzana sa vždy ospravedlnila; bolo to slušné, patrilo sa tak.
No dnes ráno Róberta zablokoval vo dvore smetiarsky nákladiak, rozmliaždil mu nárazník.
Zuzana, zavoláme taxi, čo už krútil hlavou.
Netreba. Pôjdem metrom, pokrútila hlavou Zuzana. Už z rána sa necítila dobre. Posledné problémy ju už netrápili, bo peniaze vždy vyriešia všetko.
A tak, veľká ako mrak, vybrala sa do metra. Na chodníku jej ľudia uhýbali. Bola impozantná, monumentálna.
V metre bolo dusno, prúdili húfy ľudí, každú chvíľu upchatie, potom sa vlna pohla. Držte sa pravej strany Zuzana počúvala, ako narážajú študenti bežiaci opačným smerom.
Ale deň sa končí. Po všetkých tých vyšetreniach ju odviezli na izbu, prikryli. Ona, napoly v bezvedomí, stále počúvala: Držať sa
Izba, tretie poschodie, za oknom výhľad na tiché ulice. Vo vzduchu vanilkové sucháre, lieky a parfum Zuzana si spomenula na adventnú girlandu, ktorú kúpila v Domácich potrebách. V ten deň išla pre Miška do škôlky. Sedel tam sám, učiteľka v kabáte.
No vidíš, Miško, mama už prišla! A ty si sa bál! povedala veselo.
Miro si rýchlo pretrel slzy, dbal, aby mama nevidela. Obliekal si červený overal so striebornými pásmi, mal by sa mu páčiť, no snažil sa tváriť nezaujato len aby mamu nasrdil. Chcel jej stále niečo malicherné vrátiť Všetci mali otcov, on nie. Všetci mali matky, milé, nežné, tie svoje deti objímali a odvádzali domov.
Jeho mama stála nad ním ako skala. Čakala, kým sa oblečie, nehovorila, nekritizovala, len stála.
Čo je v tej krabici? spýtal sa Mišo.
Ach, to je paráda, synak! Girlanda, na stromček, bude krásne svietiť! povedala s prekvapivou iskrou. Mišo sa divil, že mama vie byť aj taká.
Celú cestu domov si predstavoval svietiacu girlandu na ich umelom stromčeku. Chcel sa pochváliť v škôlke!…
Ale keď ju doma zapli, nič. Mama sklamaná rýchlo girlandu stočila, schovala.
Večerať poď, musím ešte žehliť.
O dva dni však doniesla tú istú, už opravenú girlandu mužom z práce. No vtedy bol už Mišo chorý, do škôlky nešiel a nepochválil sa.
A teraz, akoby nejaká neznáma sila ťahala vodiče cez mesto a pripájala ich na ľudské srdcia, prúdila energia a Zuzanina žiarovka zhasla. Treba opraviť…
Dvere sa otvorili, zostala pri nej malá žena v ružovom zdravotníckom odeve.
Neotvárajte oči, odlíčim vám maskaru, nech to nevlezie do očí. Nie, nechajte to na mňa.
Začala jej jemne uteráčikom pretrieť líca.
Zuzana, slabá, bezvládna, sa nechala bolo to príjemné… Ako keď ju mama, už dávno pochovaná na cintoríne, v detstve utrela mäkkým uterákom.
Netreba… Prečo to robíte? Prekvapene sa odvrátila Zuzana.
Len oddychujte. Naberte sily. Vlasy tiež upravím…
Zdravotná sestra zdvihla hlavu tejto hory, uvoľnila jej vlasy z drdolov.
Zaplatím… kde je peňaženka… nie je…
Zuzana zhlboka vzlykla.
Druhýkrát v živote ju okradli. Prvý raz pred rokmi v metre, muž ju drgol, a keď chcela kúpiť noviny, zistila, že má kabelku rozrezanú, peňaženku ukradli spolu s fotkou Miška, s pamätnou mincou, s nákupným zoznamom.
Vtedy si Zuzana sadla na lavičku a rozplakala sa ako dievča.
Škoda šepkala si, utierajúc slzy. Škoda
Nešlo jej o peniaze, ale o tú novú, krásnu, prvú ozajstnú kabelku a tmavomodrú peňaženku z mäkkej kože. Bola hrdá, teraz ostane jazva na kabelke aj na duši.
Aj dnes ju to bolelo. Ten muž z príjmu
Zdravotná sestra odišla, vrátila sa s tonometrom, Zuzana zaspala v ťahajúcom, sladkom polospánku…
Mišo zabudol na matku, Jarka mu pripomínala, volala, ale Zuzana nebrala.
Stalo sa niečo, Mišo, mala by som ju hľadať, sedela oproti mužovi Jarka, no ten len mávol.
Mama má všetko vyriešené. Určite má rezervovaný ventilátor, ak by bolo treba. Nechaj, Janka.
Odhrnul Jarku ako kus nábytku, zapol si veľkú plazmovú telku, kde bežal futbal. Mišo kopal imaginárnu loptu s hráčmi, chrúmajúc oriešky.
Takýto televízor mi mama kúpila, poklepal koleno, napil sa piva.
Jarka, potierajúc si plece, odišla a skúšala zavolať svokre.
Cítili sa si navzájom cudzo. Nekríkli na seba, ale ani blízkosť necítili.
Zuzana Kováčová na to nemala čas, nevedela to. Milovala činmi okná pre Miša, kúpeľňa, auto, permanentka do fitka pre Jarku (mala chrbtové problémy), dobré jedlo, tkaniny. Nevnucovala. Zavolala, odviezla do obchodu, vybrali to najlepšie.
Jarka najprv neverila, potom prijala, potajomky si odkladala a chcela raz vrátiť.
Takto Zuzana milovala inak nevedela. Ani Miška darčekmi, krúžkami, jedlom, oddychom pri mori, aj keď nie s ňou. Keď bolo v škôlke pokazené kúrenie Zuzana všetko vybavila, obvolala majstrov, sama ich zaviedla, vybavila materiál, pohrozila. Potrebovali bazén v škole Zuzana zariadila trénera. Prečo to robila? Milovala syna, a on ju nenávidel, odťahoval sa. Kupovala si lásku? Nie chcela dať, čo sama nemala.
Keď syn povedal, že sa žení, zostala chvíľu v šoku. Nedávno kupovala hračky, teraz jeho svadba, v dobrom hoteli, šaty pre nevestu podľa jej vkusu, kvalitné. Jarka sa snažila o blízkosť so svokrou, ale tá nevedela byť nežná bola kamenná žena, neúprosná, večne v záprahu.
Opäť volala zdravotná sestra: Vaša dcéra volala, dnes príde. Jarka. Nebuďte smutná, skoro sa zotavíte. Dnes si poležte.
Prečo to robíte? vzpriamila sa Zuzana, stála nad ňou ako hora. Jarka nie je dcéra. Nevesta. Asi ani nepríde
Príde. Sľúbila. Zuzana, nespomínaš si ma? Katka Novotná. Ležali sme spolu kedysi Po tom dieťati
Zuzanu omráčila spomienka, sadla si. Len Katka vedela, že Zuzana po nevydarenom študentskom romániku ostala tehotná a rozhodla sa pre potrat. Nikdy nezabudla, ako ju Katka hladkala po vlasoch, tíšila, šepkala, že je krásna, že zlých ľudí je veľa, ale všetkých neodstrániš.
Katka nespoznala som ťa Pracuješ tu? Snívala si o tom, že? Máš deti?
Dve dcéry, samé ukecané. Aj vnučky už mám. A muž?
Katka stíchla, pokrútila hlavou, lebo sa opýtala priveľa.
Nebolo, nie je. Sama som si porodila. Dúfala, že mi pomôže brániť ma. Ale nie som mu potrebná, chránim sa sama
Katka chcela ešte niečo povedať, no už prichádzal vizita. Zuzana si ľahla, Katka odchádzala, chcela spať.
Rýchlo prešiel raňajkový čas. Spolubývajúce boli takmer jej veku, tiché, čítali, šepkali. Jedna, Zdena, chrúmala sucháre.
Sucháre? Máte rada vanilkové, však? Ale malo by sa ich zapíjať!
Nervy, ospravedlňujem sa. Manžel je na áre, mŕtvica. Musím niečo žuť.
Ale určite treba čaj. Kde je kuchynka? Zuzana sa rozišla, v nemocničných prezuvkách s hrnčekom čaju.
Pite, Zdenka. Neviem, ako pijete sladké, ale treba piť!
Ste dobrá žena, prikývla Zdena. Pozrite, to je asi vaša nevesta.
Vo dverách stála Jarka, s taškami, v modrom plášti.
Dobrý deň, volám, volám, nechcem kričať. Prišla som za pani Kováčovou, položila tašky vedľa Zuzaniných papúč a Zdena láskavo prikývla.
Jarka, to nemalo význam, všetko zvládnem, povedala Zuzana rozpačito.
Len to nie! Poďte, tu máte pyžamo, tu župan, tu hygienu, tu maškrty, čaje, kávu. Spodné prádlo som netahala, ruky by mi odpadli.
Zuzana sa týčila ako hora, s čuprechinou na vrchole, ktorá sa roztriasla, srdce sa jej zachvelo.
Teta Zuzka, čooo?! Ale no, poďte sa prezliecť, ja idem za lekárom!
Jarka vyletela z izby, Zuzana stála a pozerala na posteľ, tašky aj župan.
Život sa začal zasa skladať, Zuzana si už nebrala všetko na seba len sama.
Aj keď k sebe nikoho nepustila, Jarka predsa prišla, stará sa. Je to len pre peniaze? Ktovie A aj tak je to dobrý pocit, že jej niekto prišiel.
Syn párkrát volal, no Zuzana neodpovedala. Nevedela, čo povedať.
Jarka sa vrátila, sadla si, v prstoch krútila obrúčku. Zatiaľ neplánovala nikomu povedať, že sa chce rozviesť s Mišom. Nechcela Zuzanu rozrušiť
V noci Zuzana ležala otočená k stene a plakala, ani nevedela prečo.
Na druhý deň jej vrátili peňaženku a prsteň.
Ten muž vás v príjme okradol. Už však nie je medzi nami. Srdce to nevydržalo. Burian Štefan, môžete si pamätať? povedali jej.
Zuzana prikývla. Teraz si spomenula, na koho sa podobal. Burian Štefan, najlepší športovec sekcie, skoro majster. Maznal Zuzanu po chrbte a tvrdil, že nie je krajšej ženy. Klama, verila mu. On zomrel. Ona žije.
Nie je kamenná, je živá, len dávno zabudla voľne a radostne dýchať.
Ale všetko sa zmení. Má Katku, Zdenu, Jarku, naivnú, ale preto o to vzácnejšiu, prácu, povinnosti, jar, nezábudky, ktoré treba zasadiť, stovky maličkostí, ktoré nikto neurobí. A je tu aj vnúčik, malá perlička; Zuzana ho videla na fotke z ultrazvuku.
Jarka, nikdy od neho nič nečakaj, len ho ľúb a hovor mu to. Ja som nehovorila, hanbila som sa, teraz trpím, povedala raz Zuzana. Žena musí niekoho ľúbiť, inak skamenie.
Jarka prikývla. Nie, Zuzana Kováčová nie je z kameňa, je krehká, zraniteľná. Veľká, dôstojná, mohutná, a predsa zrazu slabá Zuzana Kováčová ktorá kedysi prišla na svet s mocným krikom.
