Vieš čo, všetko vyzeralo úplne v poriadku. Na sone mi povedali, že bábätko je zdravé ako repa. Ale samotný pôrod bol veľmi náročný. Narodila sa mi dcérka, ale ihneď bolo jasné, že má vážne problémy. Také vážne, že ma nakoniec doktor začal presviedčať, nech ju radšej nechám v nemocnici.
Malá bola zatvorená v inkubátore. Keď prišiel Peter, môj manžel, na návštevu, hlavný lekár mu rovno povedal, že naša dcérka možno ani neprežije, a ak by sa to podarilo, že bude celý život len na obtiaž. Premýšľal o tom dlho, nakoniec rozhodol, že to takto nezvládne a bude lepšie, ak ju necháme aby sme si “nepokazili” život. Ja som ostala ticho, pretože som bola úplne zničená a v šoku.
Ale ešte pred tým, ako ma pustili domov, som tam vyhlásila, že svoju dcéru rozhodne neopustím. Peter si len zbalil veci a odišiel. A ja som ostala sama v úplne prázdnom byte s bábätkom. Rozhodla som sa bojovať za moju dcérku. Chodila som od nemocnice k nemocnici, skúšala som každú možnosť, sprostredkovania, každého lekára, každú príležitosť. A vieš čo? Začalo to fungovať!
Veľa mám s chorými deťmi stálo pri mne, podporovali ma a povzbudzovali, každá vedela presne, čím prechádzam. Jedného dňa som v nemocnici stretla muža, volal sa Vlado. Porozprával mi svoj príbeh. Odišla od neho žena s mladším frajerom, deti nemali, takže mu celé dni zostával len prázdny byt a spomienky.
Keď sa pozeral na moju dcérku s takou láskou v očiach, až som musela odvrátiť pohľad, aby som sa nerozplakala. Vlado mi pomáhal, radil, delil sa so mnou o svoje skúsenosti, vybavoval a podal mi pomocnú ruku aj finančne, keď bolo treba. Postupom času sme sa k sebe tak priblížili, že sme si už nevedeli predstaviť byť bez seba. Zobrali sme sa.
A dnes? Moja dcéra je už skoro úplne zdravá. A rodinu nám ešte rozšíril malý synček, takže nás je doma už pekná partička.
