Nikto ma nikdy neurazil viac ako môj bývalý manžel.
Už tri mesiace sme sa nevideli. Naposledy som ho zahliadla, keď som viezla dcéru autom na víkend k nemu do Petržalky. Ubehlo ledva dvanásť týždňov a on je zrazu niekto úplne iný alebo možno skôr niečo iné. Celé tie roky som mu hovorila, že by mohol schudnúť, no smial sa len a chrúmal vyprážané rezne, pil kofolu a váľal sa na gauči. Nedalo sa s ním pohnúť, nieto ešte dostať do fitka. Teraz ale položil modrú karimatku uprostred malého bratislavského bytu, akoby tam čakal na gymnastického anjela z Tatier. Má novú ofinu, čistú bradu a dokonca aj košeľu mu ktosi vyžehlil, hoci tam bol sám. Vždy som si myslela, že nevie ani nastaviť práčku, a už vonkoncom nie zapnúť ju. No zrazu to všetko vie a ešte k tomu rád.
Tak sme sa rozprávali…
Na chvíľu som mala pocit, že hlas nepatrí jemu, ale medveďovi z Oravy, ktorý sa vydal vo vlaku smerom na Košice. Povedal, že som ho celé roky podceňovala, že preto bol nepríjemný a teraz už nie je, lebo my dve s dcérou už do jeho plánov nepatríme. Má novú lásku, kvôli ktorej posilňuje, maká na sebe a aj peniaze si odkladá. To ma pichlo rovno do srdca ako šipka z fujary. Pre mňa a našu dcéru nezdvihol ani lyžicu, no pre inú sa premenil na nového človeka.
Naši ľudia hovoria, že treba dávať toľko, koľko chceš dostať. Ale on nikdy taký nebol. Ja som ho milovala, vážila si ho a občas som si dovolila niečo vytknúť, veď sme boli jedna rodina. On však nikdy nevrátil nič z toho, akoby mal prázdnu truhličku.
Aj po rozchode zostáva hlavnou hviezdou vlastného filmu, nie otcom, ktorý by sa pýtal po dcére, ktorú nevidel už tak dlho. Kiežby si to aspoň na chvíľu vyskúšal, ten pocit, že dávaš, ale späť sa ti stále vracia ten istý prach. Ale kto vie… možno v inom sne, v inom meste, pri inom hrade, by sa aj on prebudil.
