Moji kamaráti kupujú byty a investujú do rekonštrukcií, zatiaľ čo moja priateľka premrhala všetky naše úspory v snahe znásobiť náš kapitál. Všetci majú milé manželky, len ja som natrafil na nešťastie. Chvastala sa, že po svadbe si hneď bez problémov zaobstaráme byt, veď hostia nám dali peniaze a rodina nám pomôže, ale v skutočnosti jej rodičia len krútili hlavou, že keď si zmyslela zobrať “bezvýznamného realitného makléra” v dvadsiatich, bez poriadneho vzdelania, s bytom si nejako poradíme sami. Dokonca sa nám vysmiali a ja som musel vziať ženu späť k svojim rodičom. Rodinné peripetie. Môj brat tam už žije s tehotnou priateľkou a bývanie je poriadne stiesnené. Rodičia nám naznačili, že by bolo fajn ísť aspoň do prenájmu, no ja som chcel šetriť, zobrať raz hypotéku a kúpiť si dom. Manželka o všetkom vedela, tvrdila ako veľmi túži po vlastnom bývaní, a čo spravila? Zakúpila akcie za naše úspory. Prečo? Vraj chcela naše peniaze rozmnožiť. Keď som to mame povedal, skoro odpadla. A mne puká srdce, lebo hodnota našich akcií len klesá, a chvíľu potrvá, kým ich budeme môcť predať. Takže buď stratíme trochu, alebo riskujeme a dúfame, že raz cena stúpne. A zatiaľ čo všetci kamaráti majú rodiny aj byty, my máme akurát tak akcie! Manželka teraz plače a ľutuje, že naletela. Zaplatila aj ľuďom, čo ju mali “naučiť” investovať. A ja rozmýšľam už len nad rozvodom. Moja láska asi nie je dosť silná, keď sa neviem preniesť cez to, že roky šetrené peniaze sú stratené a všetko ide dolu vodou. Keď si to tak vezmem, naše manželstvo bolo poškodené už od začiatku a táto situácia potvrdzuje, že mám asi večnú smolu, lebo som si vzal naivné dievča.

Moji kamaráti kupujú byty a míňajú peniaze na rekonštrukcie, zatiaľ čo moja žena premrhala všetky úspory v snahe, aby sme mali viac peňazí.

Každý má milú manželku, len ja som si našiel hlupaňu.

Chválila sa pri rodine i priateľoch, že po svadbe si bez problémov kúpime vlastný byt, pretože hostia nám dali peniaze a rodičia určite pomôžu. Realita však bola úplne iná jej rodičia nám rovno povedali, že keď si v dvadsiatke bez titulu vezme neúspešného realitného makléra, byt si máme vyriešiť sami. Vysmievali sa nám, nakoniec som ju musel priviesť k svojim rodičom.

Brat už tam býva s priateľkou, ktorá čoskoro porodí. Je to tam naozaj natlačené. Moji rodičia mi jemne naznačovali, že by bolo lepšie, keby sme si aspoň prenajali vlastný byt. Rozhodol som sa však, že budeme šetriť, zoberiem hypotéku a kúpim neskôr vlastný dom. Manželka vedela o mojich plánoch a tvrdila, že to chápe aj ona, že chce bývať samostatne. A čo na to urobila? Vzala všetky naše úspory a kúpila za ne akcie.

Načo? Aby sme vraj zdvojnásobili peniaze.

Mama skoro odpadla, keď som jej to povedal. Mne sa doslova zlomilo srdce, keďže hodnota našich akcií stále klesá a predaj potrvá. Buď teda predáme so stratou, alebo budeme čakať a veriť, že raz porastú. A tak, kým všetci moji známi majú byty a rodiny, my máme len akcie!

Moja žena, Zlatica, teraz plače a ľutuje, že naletela podvodníkom. Ešte aj im dala peniaze za “kurzy investovania”. A mne v hlave stále víri len myšlienka na rozvod. Moja láska k nej zjavne nie je dosť silná, keď nedokážem odpustiť to, čo spravila stále myslím len na tie peniaze, ktoré som roky šetril, a teraz sa vyparili.

Keď sa na to pozriem spätne, už od začiatku to medzi nami nebolo ideálne. Táto situácia je len ďalším dôkazom, že mám jednoducho smolu a že som sa oženil so zlým dievčaťom.

Dnešok mi však ukázal, že nemá zmysel púšťať sa do manželstva s niekým, koho si vlastne nevážim a kto nerozumie spoločným priorítam. Peniaze sú dôležité, ale bez dôvery a rozumu to nepôjde.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

one × three =

Moji kamaráti kupujú byty a investujú do rekonštrukcií, zatiaľ čo moja priateľka premrhala všetky naše úspory v snahe znásobiť náš kapitál. Všetci majú milé manželky, len ja som natrafil na nešťastie. Chvastala sa, že po svadbe si hneď bez problémov zaobstaráme byt, veď hostia nám dali peniaze a rodina nám pomôže, ale v skutočnosti jej rodičia len krútili hlavou, že keď si zmyslela zobrať “bezvýznamného realitného makléra” v dvadsiatich, bez poriadneho vzdelania, s bytom si nejako poradíme sami. Dokonca sa nám vysmiali a ja som musel vziať ženu späť k svojim rodičom. Rodinné peripetie. Môj brat tam už žije s tehotnou priateľkou a bývanie je poriadne stiesnené. Rodičia nám naznačili, že by bolo fajn ísť aspoň do prenájmu, no ja som chcel šetriť, zobrať raz hypotéku a kúpiť si dom. Manželka o všetkom vedela, tvrdila ako veľmi túži po vlastnom bývaní, a čo spravila? Zakúpila akcie za naše úspory. Prečo? Vraj chcela naše peniaze rozmnožiť. Keď som to mame povedal, skoro odpadla. A mne puká srdce, lebo hodnota našich akcií len klesá, a chvíľu potrvá, kým ich budeme môcť predať. Takže buď stratíme trochu, alebo riskujeme a dúfame, že raz cena stúpne. A zatiaľ čo všetci kamaráti majú rodiny aj byty, my máme akurát tak akcie! Manželka teraz plače a ľutuje, že naletela. Zaplatila aj ľuďom, čo ju mali “naučiť” investovať. A ja rozmýšľam už len nad rozvodom. Moja láska asi nie je dosť silná, keď sa neviem preniesť cez to, že roky šetrené peniaze sú stratené a všetko ide dolu vodou. Keď si to tak vezmem, naše manželstvo bolo poškodené už od začiatku a táto situácia potvrdzuje, že mám asi večnú smolu, lebo som si vzal naivné dievča.
Tenho 47 anos. Fui durante 15 anos motorista particular de um alto executivo numa grande empresa tecnológica. Sempre foi correto comigo, pagava-me bem, recebia todos os bónus e benefícios, e até gratificações extra. Transportava-o para todo o lado – reuniões, aeroporto, jantares de negócios e eventos familiares. Graças a este emprego, dei uma vida tranquila à família: consegui dar educação aos meus três filhos, comprar uma casinha com crédito e nunca faltou nada em casa. Na última terça-feira, tinha de levá-lo a uma reunião muito importante num hotel. Como sempre – fato impecável, carro limpo, tudo a horas. No caminho disse-me que a reunião era essencial e que viriam convidados estrangeiros, pedindo-me para o esperar no parque porque podia demorar. Fiquei na viatura. Passou a manhã, depois o almoço, chegou a tarde e nada. Mandei mensagem, respondeu que estava tudo ótimo e pediu mais uma hora. Já era noite, estava faminto, mas não saí do carro para não falhar caso precisasse de mim. Por volta das oito e meia vi-o sair com os convidados, todos bem-dispostos. Corri para abrir a porta. Pediu que os levasse a jantar. Fui, como sempre, educadamente. Durante a viagem falavam inglês. Aos ser autodidata, fui aprendendo inglês à noite e percebi tudo. Um dos convidados perguntou se tinha estado à espera o dia todo e elogiou a dedicação. O meu chefe riu-se e respondeu algo que me cortou: “É para isso que lhe pago. É só motorista. Não tem nada melhor para fazer.” Riram-se. Engoli em seco. Quando chegaram ao restaurante, pediu-me para ir jantar e regressar dali a duas horas. Fui a um café e não tirei as palavras da cabeça: “Só motorista”. Quinze anos de lealdade, madrugadas, horas à espera… era só isso que eu era? Voltei, fui buscar todos e levei-os ao hotel. Estava satisfeito – a reunião correu bem. No dia seguinte, ao encontrá-lo, deixei uma carta de rescisão no banco do carro. Espantado, perguntou porquê. Disse-lhe que era uma decisão ponderada – tinha chegado a hora de procurar outro rumo. Insistiu, pensou que era por dinheiro, e quando lhe expliquei que era pelo que ouvira na noite anterior – que eu era “só motorista” –, ficou sem palavras. Disse-lhe que mereço trabalhar para quem valoriza o meu esforço. No escritório, tentou fazer-me mudar de ideias, ofereceu aumento, mas mantive a decisão. Trabalhei até ao fim do aviso prévio e saí. Hoje tenho novo emprego. Fui contactado para ser coordenador, com melhor salário, um escritório próprio e horário fixo. Quem me contratou disse que aprecia pessoas leais e trabalhadoras. Aceitei sem hesitar. Recebi entretanto mensagem do antigo chefe, a pedir desculpa: “Foste mais do que um motorista. Foste alguém de confiança, perdoa-me.” Ainda não respondi. Sinto-me valorizado, mas às vezes pergunto-me – fiz bem? Deveria ter dado uma segunda oportunidade? Às vezes uma frase dita em cinco segundos muda uma relação construída durante 15 anos. E vocês? Que fariam no meu lugar – agi corretamente, ou fui longe demais?