Pýtate sa, ako som sa dostal do tejto fázy svojho života a ako som to vôbec prijal. Poviem vám, že všetky ženy, ktoré milujú, sú slepé. Aj ja som bol slepý. Celý život som sa snažil, učil sa, pracoval. Moja mama mi od detstva hovorievala, že ak chcem mať dobrý život, musím sa poriadne snažiť. Vysvetľovala mi, že žena má byť silná a nezávislá, aby sa vedela o seba postarať, keď sa niečo stane aby nebola odkázaná na nikoho.
Tento posledný pokyn mi však napokon narobil viac škody ako osohu. Keď som sa stretával s chlapcami, bol som príliš samostatný, a máloktorý muž sa so mnou chcel naozaj stretávať. V tých časoch väčšina mužov túžila po jemnej žene, o ktorú sa môžu postarať a pri ktorej môžu ukázať svoju silu a mužnosť. Ja som však o seba vždy vedel postarať sám.
Potom som sa začal sústrediť iba na prácu. Bol som starý mládenec až do 35 rokov, keď som spoznal Jozefa. Má rovnaký vek ako ja. Prekvapilo ma, že moju nezávislosť prijal bez výhrad nikdy netrval na tom, že niečo urobí za mňa, ak som povedal, že si to vybavím sám. Nikdy mi nedával kvety ani mi nešepkal sladké slová, ktoré som nikdy nemal rád. Po jeho boku som sa cítil ako rovnocenný partner. Mal som však predvídať, čo ma táto údajná rovnosť bude stáť v skutočnosti ani nebola rovná.
Zobrali sme sa a Jozef sa ku mne nasťahoval. Nemal vlastný byt, býval s mamou v Bratislave. Ja som však nechcel žiť so svokrou, mal som z toho obavy na základe príbehov, ktoré som predtým počul. Prvý mesiac mi Jozef nedal ani cent zo svojej výplaty vraj spláca menšiu pôžičku, ktorú si zobral na operáciu svojej mamy.
Nič som mu nepovedal, snažil som sa byť chápavý. Sme rodina, nech spláca, potom všetko vyriešime spolu. Lenže sedem mesiacov splácal pôžičku stále a stále tvrdil, že mu nezvýšilo dosť peňazí, že mu znížili pracovné hodiny alebo mal iný dôvod. Celý ten čas som platil za jedlo, zábavu i energie. Potom mi začal hovoriť, že si šetrí na dom na dedine na dovolenky a budúcnosť.
Ale za päť rokov mi neukázal ani jeden výpis z účtu. Sme rodina. Potom som sa s ním pohádal. Ako je možné, že ho živím už päť rokov? To nie je normálne. Zbalil si veci a odišiel k svojej mame. Tak jednoducho. Po troch dňoch som to nevydržal a priviedol ho späť. A zase tá istá pesnička na nič nechcel prispievať. Som už veľmi unavený. Rád by som si doprial niečo pre seba, kúpil drobnosti, ale nemám ani euro navyše všetko dávam rodine.
Čo mám robiť? Rozviesť sa? Alebo sa Jozef nikdy nezmení? Uvedomil som si, že keď človek z lásky zabudne na seba, môže sa ocitnúť v situácii, kde už nie je spokojný. Dnes viem, že nezávislosť je výborná vec, ale v partnerstve musí byť prítomná aj spolupatričnosť a podpora a to na oboch stranách.
