Auto ticho šumelo po klzkej ceste smerom na Malacky, a ja som pozoroval, ako mama Zuzana hľadí hlboko do tmavej borovicovej hory pri kraji vozovky. Za volantom sedel môj syn, Anton, a vedľa neho jeho žena, Milena. Myšlienky v mojej hlave sa točili ako vír ako je možné, že vlastný syn mi chce zariadiť pobyt v domove dôchodcov? Kde som urobil chybu vo výchove? Možno som mu neprejavoval toľko lásky ako iní, ale vždy som sa snažil, aby mal šťastné detstvo a všetko, čo potrebuje. Ale Anton mal vždy svoju hlavu.
Jedno ráno prišiel s veľkou taškou plnou všelijakých vecí. Sedel som v kuchyni, pomaly som pil čaj a chrumkal som oškvarkové pagáče. Vošiel, sebavedomo položil tašku na podlahu a s úsmevom povedal:
– Nuž, mama, priprav sa na nový domov. Odchádzaš, bude ti tam určite lepšie.
– Aký domov, Anton? Čo to vlastne myslíš?
– Domov dôchodcov. Už som zaplatil pol roka pobytu, zvyšok uhradím čoskoro. Máš vlastnú izbu žiadna spolubývajúca. A doktorov tam majú výborných robia ti masáže, zdravotné procedúry a tlak ti pravidelne merajú. Strava je päťkrát denne. Mama, budeš tam ako v raji!
– Ale, Anton, ja nechcem ísť do žiadneho domova dôchodcov. Chcem byť s tebou, s rodinou a zomrieť vo svojom dome.
– Nevymýšľaj. Milena a ja sme všetko dôkladne premysleli, rozhodli a zaplatili. Tak nebuď ako malé dieťa obleč sa, poď, zajedzeme si.
Chudobnej mame Zuzane pukalo srdce, slza jej stekala po vráskavej tvári. Spomenula si, ako bol Anton ešte malý a keď si rozbil koleno, sedel jej na kolenách, plakal a hovoril Mami, nikdy ťa neopustím. Jeho modré oči hľadeli hlboko do jej zelených a jej srdce tĺklo ako zvon, lebo verila, že syn bude jej oporou na starosť. A presne to sa stalo lenže potom sa všetko zmenilo.
Z raz malého chlapca s dobrou dušou vyrástol Anton, ktorý bez ľútosti posiela vlastnú mamu do ústavu nazvaného domov dôchodcov.
Keď sme sa viezli na aute, vynárali sa mi spomienky na chvíle, keď som prvýkrát stretol otca Antona. Spomienky na prvé zaláskované pohľady, na plánovanie domu, spoločného života, detí A potom, moja prvá láska zomrela, keď som bola v šiestom mesiaci tehotenstva.
Môj milovaný, kto ma vlastne opustil? Kto? Myšlienky na stratenú lásku vo mne silneli, hlas sa mi zadrhol v hrdle a oči zaplavili slzy bolesti.
Dnes som si uvedomil, že život nefunguje podľa predstáv. Všetko, čo človek dáva a robí, sa nemusí vrátiť tak, ako si praje. Láska je krásna, ale aj zraňuje. Dôležité však je, nevzdať sa ľudskosti ani keď nás zradí ten najbližší.
