Mama zomierala dlho, ťažko a nepekne… Len tie jej oči… Čím bližšie bolo to nevyhnutné, tým boli čiernejšie. V ten posledný večer boli jej oči zamatovo nepriehľadné, nevyjadritelne múdre a akoby všetko videné… Alebo to len jej tvár bola čoraz bledšia, až priam priesvitná?
Raz, na samom konci leta, som ju odviezol z chaty späť do bytu v Bratislave a keďže bolo už neskoro, ostal som u nej prenocovať. V noci, cestou na záchod, spadla a, ako sa neskôr ukázalo, zlomila si krčok stehennej kosti. Pre starých ľudí je to v podstate rozsudok.
Nasledovali udalosti rýchlo: sanitka oddelenie úrazovej chirurgie operácia a desať dní v nemocnici Milosrdných bratov.
Keď sme ju viezli do nemocnice, zrazu som si spomenul, ako som býval u svojej pani učiteľky z materskej škôlky, Anny Pavlíkovej, keď pochovávali otca, čo v noci na starej motorke vrazil do kamióna na ceste. Mama mala vtedy dvadsaťosem, ja tri roky, a nechcela ma vystaviť šoku zo smrti, takže ma vzala na čas pohrebu k učiteľke a povedala, že ocko odišiel na služobnú cestu… Nikdy sa znova nevydala, bála sa, že nový muž by nebol pre mňa skutočným otcom.
Keď ju prepustili z nemocnice, musel som dať výpoveď, aby som sa o ňu mohol starať: opatrovateľku sme si nemohli dovoliť, keďže sme práve kupovali byt mladšiemu synovi. Presťahoval som sa teda natrvalo do maminho jednoizbového bytu, kde som jej denne vymieňal plienky, umýval ju a kŕmil. Nikomu sa nesťažovala. Všetko znášala. Len ticho vykríkla detským hláskom, keď som ju neopatrne prevracal. A potom šepkala: Nič to, synček, všetko je v poriadku…
Ani som nevedel, že som taký zženštilý a slabý. V noci som ležal na gauči pri jej posteli a potichu plakal od zúfalstva. Bolo by pekné povedať, že tie slzy boli len zo súcitu k nej. Je to pravda, ale len sčasti samého seba mi bolo ľúto ešte viac.
Nemal som sa na koho spoľahnúť: obaja synovia boli zaneprázdnení rodinami a prácou a moja manželka mi povedala: Veď je to tvoja mama, mne je to len cudzia žena…
Vtedy som si vybavil, ako som prvý raz doviedol svoju Vieru domov, aby som ju predstavil mame. Bola veľmi pohostinná celý večer. Keď som sa po jej odchode vrátil a pozrel na mamu, len jemne mykla plecami: Neviem presne, niečo mi tam nesedí… Ale veď to teba, synček, k ničomu nezaväzuje. Ženiť sa máš ty, nie ja.
Celý život mala s mojou ženou pekné vzťahy.
A predsa, po rokoch, sme zostali zas iba dvaja – ja a mama. Večer sme ešte dlho rozprávali, keď sme už ležali v posteliach so zhasnutým svetlom. Rozprávala mi o babke a dedkovi, ako Nemci za vojny prišli do ich dediny, ona a jej staršia sestra sa schovávali za plotom a cez medzeru pozorovali cudzincov, ktorí hrali na harmonikách a veselo sa smiali.
Spomínala na otca, ktorého som si sotva pamätal. Možno ani naozaj nie… iba nejaký tieň v spomienkach zostal. Veľký muž s pichľavými lícami a zápachom po tabaku, čo ma brával do náručia, bozkával a opakoval: Syn môj, synček!
Mama však slábla a naše nočné rozhovory postupne ustali. Mal som dojem, že je to tým, že jej varím nezaujímavo. Začal som objednávať jedlo z reštaurácie, nosili ho teplé, krásne zabalené. Keď som sa pýtal, či jej chutí, len mávola hlavou: Za ten čas si už riadnym kuchárom. K jedlu sa však sotva dotkla.
V poslednú noc doma spomínala, ako sa u nás vo Zvolene objavili prvé guľôčkové perá a ja som chodil do tretej triedy a len som o nich počul. Ale otec Lívie Vašíčkovej jej také pero priniesol. Tak krásne bolo to pero, že… Večer som ho nadšene doma mame ukazoval. Keď zistila, ako som k nemu prišiel, bila ma. Poctivo, opaskom. Potom ma vzala, aj s perom, a šli sme k Vašíčkovcom vrátiť im poklad.
Ten príbeh som takmer zabudol, no teraz sa mi mama začala ospravedlňovať, že ma bila, a vysvetľovala mi, že sa veľmi bála, aby zo mňa nebol zlodej.
Hladil som mamu po líci a hanbil sa pred ňou, aj keď som zlodejom nikdy nebol.
Keď jej bolo nad ránom už veľmi zle a prišla záchranka, na malú chvíľu precitla, chytila ma za ruku a povedala: Bože, ako ty tu… bezo mňa… ostaneš? Taký mladý, ešte stále trocha bláznivý…
Mama sa nedožila ani svojich osemdesiatich deviatich rokov, chýbal mesiac a pol. Deň po jej smrti mi bolo šesťdesiatštyri.
Až pri jej odchode som si hlboko uvedomil, že rodičovská láska je tichá, vernúca a obetavá ako rieka pod horou. Kým tečie, človek to berie ako samozrejmosť. Až keď vyschne, pochopíš, že pochopenie, odpustenie a úcta sú tie najpravdivejšie hodnoty, ktoré si od rodičov môžeme vziať aj dať.
