– Oci, už k nám radšej nechoď! Lebo vždy, keď odídeš, mama začne plakať. Plače až do rána. – Zaspím, zobudím sa, znova zaspím a opäť sa zobudím – a ona stále plače. Hovorím jej: „Prečo plačeš, mami? Kvôli ockovi?..“ – A ona mi povie, že neplače, vraj má iba nádchu. Lenže ja som už veľká a viem, že taká nádcha neexistuje, aby boli slzy v hlase. Ocko s Olíviou sedel v Bratislavskej kaviarni za stolom, miešal kávu v maličkej bielej šálke, ktorá už dávno vychladla. Olívia sa svojho zmrzlinového pohára ani nedotkla, hoci pred sebou mala umelecké dielo – farebné kopčeky, ozdobené lístkom mäty, višňou a poliate čokoládou. Každé šesťročné dievčatko by neodolalo takej kráse. Len nie Olívia – tá už minulý piatok rozhodla, že s ockom chce hovoriť vážne. Ocko bol dlho ticho, kým povedal: – Čo teda spravíme, dcérka moja? Nevidieť sa vôbec? Ako by som takto žil?.. Olívia zvráskavila nos, krásny akoby po mame – trošku „zemiakový“, pomyslela si a povedala: – Nie, oci, aj ja bez teba nemôžem. Poďme to urobiť tak: zavolaj mame a povedz, že každý piatok si ma vyzdvihneš zo škôlky. – Pôjdeme spolu na prechádzku, ak budeš chcieť kávu alebo zmrzlinu, posedíme v kaviarni. A ja ti vždy poviem, ako s mamou žijeme. Potom sa znova zamyslela a po chvíľke pokračovala: – Ak budeš chcieť vidieť mamu, budem ti ju každý týždeň fotiť na mobil a ukazovať fotky. Chceš? Ocko sa na svoju múdru dcéru ani nepozrel, len sa jemne usmial a prikývol: – Dobre, takto budeme teraz žiť, dcérka… Olívia si s úľavou vzdychla a pustila sa do zmrzliny. Ale rozhovor ešte neskončila – musela povedať to najdôležitejšie, takže keď jej od zmrzliny vznikli pod nosom „fúziky“, oblízla ich a opäť zvážnela, takmer dospele. Takmer žena. Taká, čo sa musí starať o svojho muža. Hoci je už starší – ocko mal minulý týždeň narodeniny. Olívia mu k tomu namaľovala v škôlke pohľadnicu s obrovskou číslovkou „28“. Tvár dievčatka znova zvážnela, stiahla obočie a povedala: – Myslím si, že by si sa mal oženiť… A veľkodušne zaklamala: – Veď… ešte nie si taký starý… Ocko ocenil gesto dobrej vôle a pousmial sa: – Povieš aj „nie taký“… Olívia veselo pokračovala: – Nie taký, nie taký! Veď u nás mamu chodí navštevovať aj ujo Štefan – a ten je už trošku plešatý, tu na vrchu… A Olívia si pohladila vrch hlavy a potom si uvedomila, že prezradila mamine tajomstvo – keď ocko stuhol a ostro sa pozrel. Tak sa chytila oboma dlaňami za ústa a vyjavene otvorila oči. – Ujo Štefan? Aký už ten Štefan chodí k vám na návštevu? Ten, čo je mamin šéf?.. – takmer na celé kaviarne povedal otec. – Ja neviem… – Olívia sa zľakla tej búrlivej reakcie. – Možno aj šéf. Nosí mi sladkosti. A tortu pre všetkých. – A ešte… – váhala, či povedať otcovi, hlavne keď je taký „neadekvátny“ – mame kvety. Ocko dlho zvieral ruky na stole a Olívia pochopila, že práve teraz robí v živote veľké rozhodnutie. Mladá žena čakala, neponáhľala svojho muža k záverom. Už vedela – alebo tušila – že muži bývajú tvrdohlaví a k správnym rozhodnutiam ich treba „postrčiť“. A kto iný, ak nie žena – jedna z tých najdrahších v jeho živote. Ocko ostal ticho, ticho – a nakoniec sa odhodlal. Hlučne si vydýchol, zdvihol hlavu a povedal… Keby Olívia bola staršia, vedela by, že to povedal ako Othello na Desdemonu. No o Othellovi ani Desdemone ešte netušila, ani o iných veľkých zamilovaných. Len si postupne zbierala životné skúsenosti a videla ako ľudia prežívajú radosti, aj sa trápia kvôli maličkostiam. Ocko povedal: – Poďme, dcérka. Je už neskoro, odvediem ťa domov. A popritom prehovorím s mamou. O čom chce s mamou hovoriť, sa Olívia nevypytovala, ale pochopila, že je to dôležité – a rýchlo dojedla zmrzlinu. Uvedomila si, že to, na čo sa otec rozhodol, je omnoho dôležitejšie než najchutnejšia zmrzlina, a tak odhodlane hodila lyžičku na stôl, zoskočila zo stoličky, utierala si ústa chrbtom ruky, potiahla nosom a s pohľadom priamo na otca povedala: – Som pripravená. Poďme… Domov nešli, ale takmer bežali. Vlastne bežal otec. Ale Olíviu držal za ruku, takže takmer „vlála“ ako vlajka. Keď vbehli do vchodu, výťah práve pomaly zavrel dvere, odvážajúc suseda nahor. Otec trochu zmätene pozrel na Olíviu. Tá mu pozrela do očí a spýtala sa: – No? Čo tu stojíme? Na koho čakáme? Veď bývame len na siedmom… Otec vzal dcéru na ruky a vybehol po schodoch. Keď na dlhé netrpezlivé zvonenie konečne otvorila mama, otec začal rovno: – Nemôžeš to tak riešiť! Aký ešte Štefan? Veď ja ťa milujem. A máme Olíviu… Potom, držiac ďalej Olíviu v náručí, objal aj mamu. A Olívia objala oboch kolem krku a zavrela oči – lebo dospelí sa bozkávali… Takto to v živote chodí, že dve zmätené dospelé duše utíši malé dievčatko, ktoré ich miluje oboch – a oni ju, aj jeden druhého, len si nedali odpustenie… Napíšte mi do komentára, čo si o tom myslíte? Dajte like, ak ste to prežili s nami.

Ocko, už k nám nechoď tak často! Lebo vždy, keď odídeš, mama začne plakať. A plače až do rána.

Ja sa zobudím, potom znova zaspím, a keď sa prebudím znova, stále ju počujem, ako plače. Opýtam sa: Mama, prečo plačeš? Kvôli ockovi?..

A ona mi povie, že neplače, len jej tečie nos, vraj je prechladnutá. Ale ja už som dosť veľká, viem, že od nádchy nikdy nemá človek slzy v hlase.

Otec Marušky sedel so svojou dcérou v malej kaviarni na námestí v Banskej Bystrici a miešal kávu v bielej šálke, ktorá už dávno vychladla.

Maruška sa svojho zmrzlinového pohára ani nedotkla, hoci pred sebou mala skutočné dielo cukrárskeho majstra: pestré guličky zmrzliny, navrchu list mäty a čerešňa, všetko poliate čokoládou.

Každé šesťročné dievčatko by takej paráde nedokázalo odolať. Ale nie Maruška, lebo ona už minulý piatok, ak sa nemýlim, rozhodla, že otcovi povie niečo veľmi vážne.

Otec dlho nič nehovoril, len mlčky miešal kávu, až nakoniec prehovoril:

Tak čo s nami bude, dcérka? Nemáme sa už vôbec stretávať? Ako len budem žiť?..

Maruška skrčila nos, presne ako mama trochu ako zemiačik, pomyslela si a povedala:

Nie, ocko. Ani ja bez teba nevydržím. Skúsime to takto: zavolaj mame a povedz jej, že si ma budeš každý piatok vyzdvihovať zo škôlky.

Pôjdeme sa spolu poprechádzať, keď budeš chcieť kávu alebo zmrzlinu, môžeme ísť zas do kaviarne. Porozprávaš mi všetko o tom, ako žiješ, aj o mame mi povieš.

Potom sa ešte na chvíľu zamyslela a dodala:

Ak budeš chcieť mamu vidieť, budem si ju fotiť do mobilu každý týždeň a ukážem ti jej fotky. Páči sa ti to?

Otec sa na svoju múdru Marušku ani nepozrel, len sa pousmial a prikývol:

Dobre, takto to budeme mať, dcérka

Maruška si ľahko vydýchla a pustila sa do zmrzliny. Ale ešte nedopovedala to najdôležitejšie; sfarebné zmrzlinové guličky jej urobili pod nosom fúziky, zlízla ich jazykom a už zase bola vážna, skoro dospelá.

Skoro žena. Ktorej srdce patrí jej mužovi. Aj keď je ten muž už dospelý: ocko mal minulý týždeň narodeniny. Maruška mu k tomu nakreslila v škôlke pohľadnicu, vyfarbila tam obrovskú číslovku 28.

Tvár jej znova zvážnela, stiahla obočie a povedala:

Mala by si sa znova oženiť, ocko

A veľkoryso si vymyslela:

Veď ešte nie si veľmi starý

Otec pochopil tú dobrú vôľu a zasmial sa:

Nie veľmi, hej? zopakoval.

Maruška sa rozohnila:

Nie, nie! Pozri, ujo Milan, čo už bol dvakrát u nás doma za mamou, je úplne plešatý. Tu, na temene

Maruška si pohladila vlasy na hlave, ukazujúc mu, kde má ujo Milan plešinu. Keď sa však otec zamračil a prudko sa na ňu pozrel, pochopila, že prezradila maminu tajnosť.

Rýchlo položila obe dlane na ústa, oči rozšírila na znak prekvapenia a strachu.

Ujo Milan? A to je ktorý ujo Milan? Ten, čo pracuje s mamou v úrade?.. skoro nahlas, skoro na celé malé námestie povedal otec.

Neviem, ocko Maruška bola zaskočená jeho hlasným výbuchom Možno je aj z práce. Chodí k nám, nosí mi cukríky. Aj nám koláč doniesol.

A ešte, Maruška si premýšľala, či má otcovi povedať aj toto mame vždy prinesie kvety.

Otec si prepletal prsty na stole, študoval ich a Maruška pochopila, že práve teraz robí veľmi dôležité rozhodnutie.

Takže ticho čakala, nenaliehala na neho už vedela, intuícia jej našeptávala, že muži sú tvrdohlaví a k správnym riešeniam ich treba nasmerovať.

A kto by ich mal viesť, ak nie žena najdrahšia v ich živote?

Otec dlho mlčal, napokon sa rozmýšľal. Hlboko si vzdychol, pozrel dcérke do očí a prehovoril Keby bola Maruška trochu staršia, možno by pochopila, že v tom tóne je tragédia ako v Hamletovi či v láske Ondreja a Evičky.

Ale zatiaľ ešte nič z toho nepoznala len sa učila žiť medzi dospelými a sledovala, ako sa pre malichernosti dokážu radovať aj trápiť.

Nakoniec otec povedal:

Poďme už, dcérka. Je neskoro, zavediem ťa domov. A porozprávam sa s mamou.

O čom sa otec chystá hovoriť s mamou, Maruška sa už nepýtala. Chápala, že je to dôležité, a tak rýchlo dojedala zmrzlinu.

A potom si uvedomila, že to, čo sa otec chystá urobiť, je podstatnejšie než aj tá najlepšia zmrzlina, takže rozhodne položila lyžičku, zoskočila zo stoličky, dlaňou si utrela zmrzlinu z pier, špŕchla nosom a priamo sa pozrela na otca:

Som pripravená. Poďme

Domov nešli pomaly, ocko skoro bežal Maruške ruka vlála ako zástava.

Keď vbehli do vchodu, výťah sa pred nosom zatváral, odviezol niekoho zo susedov do neba. Otec sa rozpačito pozrel na dcérku. Tá pozrela naňho zdola nahor a spýtala sa:

No? Načo čakáme? Veď na siedmy poschodie to nie je tak ďaleko

Ocko ju zdvihol na ruky a vybral sa do schodov.

Keď po jeho dlhých nervóznych zvoneniach mama konečne otvorila, otec hneď spustil:

Nemôžeš to takto urobiť! Aký Milan? Veď ťa stále milujem. A máme predsa Marušku

Potom, nevypustiac Marušku z náručia, objal aj mamu. Maruška objala oboch okolo krku a zatvorila oči. Pretože dospelí sa boskávali

Aj tak to v živote býva dvaja zranení dospelí sa nakoniec dajú dokopy, lebo ich stmelí jedno malé dievčatko, ktoré miluje oboch rovnako a oni milujú ju, i jeden druhého, ale nevedia si odpustiť pýchu a staré krivdy

Napíšte, čo si o tom myslíte. Dajte páči sa mi.