Ja viem najlepšie – Čo je to zase, – Dmitrij si unavene kľakol pred dcéru a pozoroval ružové fľaky na jej líčkach. – Zase… Štvorročná Sonička stála uprostred izby, trpezlivá a akosi dospelo vážna. Už si zvykla na tieto prehliadky, na ustarané tváre rodičov, na nekonečné mastičky a tabletky. Mária pristúpila, sadla si vedľa manžela. Prstami jemne odhrnula dcére prameň vlasov z tváre. – Tie lieky nezaberajú. Vôbec. Ako by sme jej dávali obyčajnú vodu. A lekári v poliklinike… tí nie sú žiadni lekári, ale ktovie čo. Už tretíkrát menili liečebnú schému, ale výsledek nulový. Dmitrij sa postavil, potrel si koreň nosa. Za oknom sa zmrákalo, a deň sľuboval byť rovnako pochmúrny ako ten predchádzajúci. Rýchlo sa zbalili – Soničku zababušili do teplej bundy a o pol hodiny už sedeli v byte jeho mamy. Olga vzdychala, krútila hlavou, hladila vnučku po chrbte. – Taká maličká, a už toľko liekov. To je záťaž na organizmus, – posadila Soničku k sebe na kolená, dievčatko sa jej automaticky schúlilo do objatia. – Je mi to ľúto. – Aj by sme jej nič nedávali, – Mária sedela na okraji gauča, spiatymi prstami. – Ale alergia neustupuje. Už sme všetko odstránili. Všetko. Je iba základné potraviny – a aj tak má vyrážky. – A čo hovoria lekári? – Nič konkrétne. Nedokážu to lokalizovať. Robíme testy, dávame vzorky, ale výsledok… – Mária mávla rukou. – Toto je výsledok. To má na líčkach. Olga si vzdychla, upravila Soničke golier. – Hádam to prerastie. U detí to býva, že časom prejde. Ale zatiaľ nič povzbudivé. Dmitrij mlčky pozoroval dcéru. Maličká, chudá. Veľké, vnímavé oči. Pohladil ju po hlave, a v pamäti sa mu objavilo vlastné detstvo – ako kradol z kuchyne koláče, čo mama piekla v sobotu, ako prosil o sladkosti, ako mal rád mamine domáce lekváre rovno z pohára. Jeho dcéra… Varená zelenina. Varené mäso. Voda. Žiadne ovocie, žiadne sladkosti, žiadne normálne detské jedlo. Štyri roky – a diéta prísnejšia ako má mnohý pacient s vredmi. – Už nevieme, čo ešte vyradiť, – povedal potichu. – V jedálničku už vlastne nič neostalo. Domov cestovali mlčky. Sonička vzadu zdriemla a Dmitrij na ňu občas mrkol do zrkadla. Spí pokojne. Aspoň teraz sa neškriabe. – Mama volala, – ozvala sa Mária. – Prosí, aby sme ju priviezli na budúci víkend. Má lístky do bábkového divadla, chce zobrať vnučku. – Do divadla? – Dmitrij prepol rýchlosť. – To je dobré. Aspoň sa zabaví. – Aj ja si myslím. Trochu rozptýlenia jej neuškodí. …V sobotu Dmitrij zaparkoval pred domom svokry, vybral Soničku z autosedačky. Dcérka rozospato žmurkla, trela si oči päsťami – zobudili ju skoro, nebola vyspatá. Zdvihol ju do náručia, okamžite mu schúlila nos do krku – teplá a ľahučká ako vrabček. Tatiana Mihailovna vyšla na schody v pestrých šatoch, rozprestierajúc ruky, akoby uvidela obeť stroskotania. – Och, zlatíčko moje, slniečko, – privinula Soničku k obrovskej hrudi. – Taká bledá, chúďatko. Líčka vpadnuté. Vy ste ju umučili tými diétami, celkom ste ju zničili. Dmitrij strčil ruky do vreciek, zadržiaval podráždenie. Zase to isté. – Robíme to pre jej dobro. Nie zo záľuby, sama vieš. – Aké dobro, – svokra nespokojne stisla pery, prezerala vnučku akoby sa práve vrátila z koncentráku. – Samé kosti a koža. Dieťa musí rásť, a vy ju hladujete. Zobrala Soničku do domu, ani sa neobzrela, a dvere sa za nimi ticho zavreli. Dmitrij zostal stáť na schodoch. Niečo mu v podvedomí zaškrabalo, akási tušená myšlienka sa snažila zhmotniť, ale rozplývala sa ako ranný opar. Potrel si čelo, ešte minútu stál pri bránke, načúvajúc tichu cudzího dvora. Potom mávol rukou a išiel k autu. Víkend bez dieťaťa – podivný, takmer zabudnutý pocit. V sobotu išli s Máriou do hypermarketu, tlačili košík pomedzi regály, nakupovali na týždeň. Doma sa tri hodiny boril s kvapkajúcim kohútikom vo vani, čo už druhý mesiac pretekal. Mária triedila skrine, vyberala staré veci, balila do vriec na vyhodenie. Bežný domáci zhon, ale bez detského smiechu byt pôsobil akosi prázdno. Večer si objednali pizzu – tú, s mozzarellou a bazalkou, ktorú Sonička nemohla jesť. Otvorili fľašu červeného vína. Sedeli v kuchyni, rozprávali sa o ničom – ako už dávno nie. O práci, o plánoch na dovolenku, o rekonštrukcii bytu, ktorú stále nevedeli dokončiť. – Je to fajn, – povedala Mária a vzápätí sa zasekla, zahryzla si do pery. – Teda… no, vieš ako. Je tu ticho. Kľud. – Jasné, – Dmitrij jej prekrýl dlaň svojou. – Aj ja sa mi cnie. Ale oddýchnuť nezaškodí. V nedeľu išiel po dcéru až podvečer. Slnko zapadalo, ulice zalievalo oranžovým svetlom. Dom svokry stál v zátiší za starými jabloňami, v lúčoch zapadajúceho slnka pôsobil takmer útulne. Dmitrij vystúpil z auta, otvoril bránku – pánty zavŕzgali – a na polkroku stuhol. Na schodoch sedela jeho dcéra. Vedľa nej na stupienku Tatiana Mihailovna, naklonená k vnučke s absolútnym šťastím v tvári. V rukách držala koláčik. Veľký, dozlatista upečený, lesklý od oleja. A Sonička ho jedla. Líčka mala zapatlané, na brade omrvinky – oči žiarili radosťou, akú pri nej už veľmi dlho nevidel. Niekľko sekúnd len stál a díval sa. Potom ho vo vnútri zaliala horúca, zlostná vlna. Výkrikom sa rozbehol dopredu, za tri kroky bol pri nich, vytrhol koláčik z rúk svokry. – Čo to má znamenať?! Tatiana Mihailovna sa mykla, ustúpila. Tvár jej zaliala červená až po krk. Zašermovala rukami, akoby sa chcela odohnať od jeho hnevu. – Veď to bol len kúsoček, maličký! Nič sa nestalo, len koláčik… Dmitrij ju nepočúval. Zdvihol Soničku do náručia – dcérka jazykovo stíchla, schúlila sa mu v bunde – a niesol ju k autu. Posadil do sedačky, pripútal pásy. Ruky sa mu triasli od zlosti. Sonička sa naňho dívala veľkými očami, pery sa jej triasli – už-už sa rozplače. – Všetko je v poriadku, zlatíčko, – hladil ju po hlave, snažil sa, aby hlas znel pokojne. – Počkaj tu chvíľku, ocko sa hneď vráti. Zatvoril dvere a vrátil sa k domu. Tatiana Mihailovna stála na schodoch, žmolila okraj šiat, tvár posiata škvrnami. – Dima, ty nerozumieš… – Ja nerozumiem?! – zastavil sa dva kroky od nej a vybuchol. – Pol roka! Pol roka sme nevedeli, čo sa deje s našou dcérou! Vyšetrenia, testy na alergény – vieš vôbec, koľko to stálo? Koľko nervov, koľko bezsenných nocí?! Tatiana Mihailovna cúvla k dverám. – Ja som len chcela dobre… – Dobre?! – spravil krok dopredu. – Pol roka je na vode a varenej kuracine! Všetko sme jej zakázali! A ty jej tu v kútiku podsúvaš koláče? – Chcela som jej vybudovať imunitu! – osmelila sa svokra, zdvihla bradu. – Po troške som jej dávala, aby si zvykala. Ešte chvíľu, a všetko by prešlo, vďaka mne! Ja viem, čo robím, tri deti som vychovala! Dmitrij sa na ňu díval a nespoznával ju. Žena, ktorú roky trpel kvôli manželke, kvôli pokoju v rodine – ona jeho dcéru vedome trápila. Lebo si myslela, že vie lepšie ako doktori. – Tri deti, – zopakoval tiše, Tatiana zbledla. – No a čo? Každé dieťa je iné. A Sonička nie je tvoje dieťa, je moja. A už ju neuvidíš. – Čože?! – svokra sa chytila zábradlia. – Na to nemáš právo! – Mám. Obrátil sa a kráčal k autu. Za chrbtom zazneli výkriky. Dmitrij sa neobzrel. Sadol za volant, naštartoval. V zrkadle sa mihla svokrina postava – vybehla za bránku, mávala rukami. Pridal plyn. Doma ich Mária čakala vo vstupnej chodbe. Spatřila mužovu tvár, uplakanú dcéru – pochopila všetko bez slov. – Čo sa stalo? Dmitrij jej povedal. Krátko, stroho, bez emócií – tie už vybuchli tam pri dome. Mária mlčky počúvala, jej tvár tvrdla so sekundu na sekundu. Potom vzala telefón. – Mama. Áno, Dmitrij mi povedal. Ako si mohla?! Dmitrij odviedol Soničku do kúpeľne – umyť z tváre omrvinky z koláča aj slzy. Za dverami znel Márin hlas, ostrý, cudzí. Napomínala matku, ako ju nikdy predtým nepočul. Nakoniec jasne počul: „Kým nevyriešime alergiu – Soničku neuvidíš.“ Prešli dva mesiace… Nedeľný obed u Olgy sa už stal tradíciou. Dnes na stole žiaril torta: piškótová, s krémom a jahodami. A Sonička ju jedla. Sama, veľkou lyžicou, úplne zababraná. Na líčkach – ani jediný fliačik. – Kto by si pomyslel, – Olga pokrútila hlavou. – Slnečnicový olej. Taká zriedkavá alergia. – Doktor povedal, že je to jeden z tisíc, – Mária si natierala chleba maslom. – Keď sme ho úplne vyradili a prešli na olivový – za dva týždne bolo po vyrážke. Dmitrij sa nevedel na dcéru vynadívať. Ružové líca, žiariace oči, krém na nose. Šťastné dieťa, ktoré konečne môže jesť normálne jedlo. Torty, sušienky, všetko bez slnečnicového oleja. A toho sa, ako sme zistili, dá nahradiť v množstve jedál. So svokrou vzťahy ochladli. Tatiana Mihailovna volala, ospravedlňovala sa, plakala do telefónu. Mária s ňou hovorila stručne a sucho. Dmitrij nehovoril vôbec. Sonička sa natiahla po ďalší kúsok torty, Olga jej posunula tanier bližšie. – Jedz, drobček. Jedz zdravo. Dmitrij sa oprel o operadlo stoličky. Vonku pršalo, ale v dome bolo teplo a voňalo po koláčoch. Jeho dcére je lepšie. A na ostatnom nezáleží.