Ľubica s mamou ležali na starom lôžku, obaja zahriati v hrubých kožuchoch. Vonku zima, v dome len škvŕňa stará kamenná pec, z ktorej len tak slabý dym preniká do izby.
Neboj sa, mami, šepkala Ľubica, hoci o mame nemala ani pravú, len čiernu manželku svojho otca starú svokraňu, takmer duchovnú.
Žili traja: mama, syn a jeho manželka Ľubica.
Ľubica sa vydala až v tridsiatke a bola druhou manželkou Petra. Nezničila im rodinu, keď sa začali stretávať Peter už bol rozvedený. Svokra, Mária Arpádová, sa jej hneď páčila a ona zase svokra, ktorá mala v očiach záblesk starých rozprávok a vôňu čerstvo upečeného chleba. Ľubica stratila rodičov už v mladosti a v Márii Arpádovej objavila svoju druhú matku.
Sú to len plány, vravela Peter o nich.
Päť rokov manželstva pretieklo ako jedna chvíľa. Potom sa Peter zmenil stal sa hrubý, výbušný, kričal na Ľubicu i na mamu. Príčinou bola milenka, ktorá sa často vracala v noci s vôňou silnej pálenice.
Jedného dňa vyhlásil, že sa rozvodí, a dal Ľubicovi len dva dni na balenie. Zatiaľ čo ešte nebola pripravená odísť, prišla milenka s kufrom. Možno to urobila úmyselne, len aby prepadla svoju predchodníčku a vyhrčala jej všetky jedovaté slová. Nepodarilo sa jej však. Bola to dlhočarúka blondínka s obrovskými perami a dlhými mihalmi, ktoré sa sotva hýbali.
Ľubica sa nedala a rozosmejala sa:
Nahradil si ma týmto dlhým klobúkom s perami, akú nosí krava? Nech ti s ňou ide dobre, a ja o teba ani neľutujem.
A ona je šťastná, vravela milenka. A vy s mamou ste ako dve staré kravy.
Prečo ma tak urážaš, chlapče?
Zája, a mama? Zostane s nami? znejal nejasný šepot, mihajúci sa perami. Nech ju vezme niekto iný. Prečo ju máme? Zája
Mami, i teba je čas odísť. Už som ťa unavila.
Kam ja pôjdem? Všetky eurá od predaja bytu som ti dala, aby si postavil tento dom, zachvatla mama, držiaca sa za srdce.
Len koncertov mi nie je dosť. Ži, len nevychádzaj z tvojej izby. Teraz bude domovateľkou Alžbeta.
Kocúr, nech odídu obe.
To je moja mama!
Tvoja mama? To máš na mysli, že budem mať takú svokru? Óh kocúr
Ľubice už bolo dosť počúvať ich výčitky.
Mami, pôjdeš so mnou do dediny?
Lepšie do dediny než s takým synom a touto
Počkaj. Rýchlo si zbalím veci.
Nezabudni na lieky, moju truhlicu a kabelku.
Ľubica vzala ďalší kufor a v zhone vyhádzala všetko truhlicu, kabelku, lieky, papiere, spodnú bielizeň, oblečenie.
Berte všetko. Niečo cudzího nám netreba, povedala Alžbeta, hlasom, ktorý znel ako detský šepot.
Peter mlčel a nic nedokázal. Vedel, že jeho mama mu to už nikdy neodpustí alebo ho možno odpustí, keďže je matka.
Po pol hodine stála Ľubica pri aute. Mária Arpádová už sedela na zadnom sedadle a ticho si utriekala slzy, neobracajúc sa k synovi, len ťažko vzdychala.
Ako budeme žiť ďalej, dieťa?
Všetko bude v poriadku. Mám úspory. Kým nenájdeš prácu, postačí nám. Máš dôchodok. Prežijeme. Na chlieb s maslom nám bude stačiť.
Prišli do dediny, kde Ľubica vyrastala. Ešte bolo svetlo, ale v dome bolo chladno. Rýchlo zapálila pec, priniesla vodu a postavila konvičku na ohrev.
Ako ti všetko ide, povedala Mária, ako keby si tu žila celý život.
Dedko ma učil všetkému. Dobre, že sme nakúpili potraviny, nemusíme ísť do obchodu. Nepáči sa mi vidieť dedinskú blúdu.
Postupne sa v dome zohrialo.
Zajtra to všetko vyčistím.
Na dvere zaklopali.
Prišla susedka? Dlho som ťa nevidela. A tvoje auto stojí pred domom. Čo ťa sem zima priviedla? Niečo ťa trápi?
Všetko je v poriadku, strýko Miško. Všetko už je v poriadku. O tom ti poviem neskôr. Sadni si a daj si čaj s nami.
Chcel som ťa pozvať. Nie si sama? práve si všimol jedného muža.
To je Mária Arpádová, a toto je Miško Petrovič, predstavila ich.
Kedykoľvek sa ozvi, ak niečo potrebuješ.
Zatiaľ nič nepotrebujem. Ďakujem.
Uplynul týždeň. Dom bol čistý a útulný.
Vieš, Ľubica, ja som tiež z dediny. Vezla som za mesta. Môj muž zahynul, keď som mala dvadsaťtri, a ja som predala byt. Syn mi sľúbil, že vždy zostane so mnou. Pozri, aký sme sa dostali.
Netráp sa plačom. Viem, že je ťažké. Aj mne je zle. A možno u vás budú vnúčatá.
Z tejto? Bože, ochráň! A s ktorým Miškom Petrovičom býva?
Sám. Jeho žena utopila sa, dieťa ho zachránilo. Dlho už. Už sa viac nezasnúžil. Nemá deti. Žije sám, no má priateľa otca, ktorý je o rok mladší, lenže v rovnakom veku.
Priblížil sa mesiac. Od Petra nebol žiadny signál. Nevolal ani maminku. Raz však na Ľubicinu mobil zozvonil z neznámeho čísla.
Ľubico?
Áno.
Váš manžel zahynul.
Ste si pomýlili.
Nie, nepomýlil som sa. Peter bol opilý a havaroval svoje auto. Možno to nie je pre vás príjemné, ale išiel s dievčatkom. Ona prežila, vyškrabala sa z auta bez škrupiny. Príďte na úrad, aby ste to potvrdili.
Bohužiaľ, Mária Arpádová zostala sama a nevedela, čo povedať. Čo teraz? volala na svojho brata Kolíka. Pomôže nám.
Ľubico, čo sa stalo, tvár ti chýba!
Mami, nerob si starosti, posaď sa. Petra už nie je.
Ó, vyslovila Mária, ako sa to mohlo stať. To je moja vina! Zanechala som ho!
Mami, vyhnal ťa!
Áno, vyhnal. Ale ja som matka. Ó zadržala som ho.
Idem na úrad. Strýko Miško bude pri mne, kým odídem.
Ja idem s tebou.
Ja idem s vami, povedal Miško. Poďme na moje auto. Nemáme inú možnosť.
Pohreb sa skončil. Ľubica a Mária Arpádová šli do Petrova domu, kde mal odísť po dedičstve. Peter nestihol podať rozvod; jeho život už nepoznal lásku, slávnostné večere a hostiny.
Strýko Miško ich sprevádzal všade.
Som s vami, ste ženy. Možno budete potrebovať pomoc.
Dom sa v ten mesiac úplne premenil. Na podlahách ležala špinavá bielizeň, špinavé riady ležali na podlahe, všetko voňalo starým pivom a niečím hnusným.
To som zariadil ja! Nikdy nebol taký, kričal muž s obrovskými perami a mihalmi, ktorý sa práve vystrácal z kuchynskej skrine, pričom za ním stál skoro rozobraný chlpatý chlapík.
Ukáž mi papiere na dom! prerušený bol Miško.
Aké papiere? Môj manžel zahynul. Nemali sme dokonca svadbu!
Nemal ani rozvod!
Svadbu sme si naplánovali, takže všetko je moje!
Dosť márnitých predstav! Zmiznite odtiaľto! Je tu ešte niekto?
Muž potichu ušiel. Miško dozeral, aby dievča neodobrilo nič z domu.
Teraz musíme zistiť, čo s papiermi. Možno nejaká závetka, možno nový majiteľ. Vymeniť zamykačky, lebo tá dlhočarúka môže mať kľúče.
S papiermi bolo všetko v poriadku, zamykačky sa vymenili. Veľa vecí muselo byť vyhodené. Strýko Kolík ich sprevádzal všade.
Je mi ľúto, že ste sa vrátili. Zvyknem si na vás.
Budeme sem prichádzať. A ty, strýko Miško, príď k nám.
Vrátil si ma späť do mladosti. Mária tak pripomína moju mŕtvu manželku.
Zaznamenala som, strýko Kolíku, ako sa pozeráš na ňu. A ona tiež na teba. Ó, máte nejakú lásku?
Povedz, čo myslíš, odpovedal muž, ktorý sa zrazu rozčulil.
A pravda je!
O rok neskôr sa Miško a Mária zosobášili. Bývajú spolu šťastne, s Ľubicou, ktorá pre nich je ako dcéra. Majú aj vnúčatá.
Ľubica sa nakoniec stala matkou, hoci sa už nikdy nevenčila manželstvu. Stará sa o dvoch detí, ktoré si adoptovala brat a sestru, ktoré nesmú byť rozdelené. Chcela len jedno, a skončilo to s dvoch.
Rodičov a blízkych možno nájsť nielen pri narodení alebo v detstve, ale aj v podivných okamihoch života, keď nás nesú nečakané vetry
Čo na to vy? Napíšte svoje myšlienky do komentárov a dajte like.
Priatelia, ak chcete čítať viac takýchto príbehov, zanechajte komentár a nezabudnite lajknúť. To nás inšpiruje písať ďalej!
