Bola som v tom vzťahu päť rokov. Dva roky sme boli manželia a tri roky sme spolu žili. Kým sme boli zasnúbení, vzťah bol takmer celý čas na diaľku. Vídamali sme sa raz za tri mesiace, ba v jednom roku sme sa stretli len dvakrát kvôli jeho práci. Vtedy som to nevidela ako problém. Práve naopak zdalo sa mi, že máme ideálny vzťah. Chýbali sme si, plakali sme pri rozhovoroch, naťahovali sa láskou cez správy a videohovory. Nikdy sme sa nehádali. On nebol žiarlivý, ani ja. Rešpektovali sme svoje súkromie. On mohol ísť večer von s kamarátmi, ja na oslavu a nič z toho nemalo význam. Dokonca mi pomáhal vyberať si oblečenie. A to nemyslím žiadne provokatívne kúsky často mi povedal, že tá ktorá sukňa je príliš úzka a že lepšie vyniknem v niečom inom. Nikdy nebol majetnícky. Práve naopak pôsobil hrdo, že som jeho a aké mám telo. Všetko bolo zdravé, pokojné, až priam dokonalé.
Jedno decembrové obdobie však bolo zvlášť ťažké, lebo sme vedeli, že sa neuvidíme ani na Vianoce, ani na Silvestra. Boli sme smutní a sklamaní. Vtedy mi navrhol, aby sme začali bývať spolu, aby som sa presťahovala k nemu do Prešova. Uvažovala som, rozprávala sa s rodinou a tá mi povedala, že ak je to moje želanie, mám ísť. Opustila som robotu v Bratislave a presťahovala sa k nemu.
Prvé mesiace boli dobré. Prvý rok bol akoby aklimatizácia spoznávali sme svoje zvláštnosti, ako sa komu vstáva, akí sme hladní, čo nás irituje, čo si všímame, čo prehliadame. Pretože som bola bez práce, starala som sa o domácnosť. Všetko išlo hladko.
Druhý rok bol ešte lepší. Stali sme sa tímom, prešli sme do silného obdobia zamilovanosti. Chceli sme byť stále spolu. Ak nebol v práci, boli sme spolu od rána do noci. Pripomínali sme čerstvých novomanželov. Všetko klapalo. Cítila som, že som sa rozhodla správne.
No v treťom roku sa niečo začalo meniť. Začal chodievať domov neskoro. Mali sme vždy zapnuté zdieľanie polohy, ale jedného dňa ho vypol bez slova. Vravel, že príde domov o piatej či šiestej ráno, pričom službu mal začínať o ôsmej. Len sa osprchoval, najedol a znova odišiel. Prestal vysvetľovať. Hádky začali byť na dennom poriadku.
Jedného dňa sa stalo niečo, čo na mne zanechalo stopu. Našla som mejkap na jeho bielej košeli. Make-up a rúž na golieri a na rukáve. Nebola to malá škvrna. Bolo to zjavné. Chcela som vysvetlenie. A vtedy mi povedal niečo, čo si budem pamätať navždy že musel hľadať vonku to, čo už u mňa nenašiel, vraj som sa stala nudnou, zaujímala som sa len o upratovanie a udržiavanie bytu. To mi stačilo. Nepovedal priamo, že podvádza, ale ani to nepoprel. Potvrdil to, hoci nevyjadril slovami.
Zničilo ma to. Neustále som plakala. Fyzicky ma bolelo na hrudi. Netušila som, čo robiť, ako sa dostať z toho dna. Preto som sa rozhodla urobiť niečo pre seba. Vrátila som sa do posilňovne. Predtým som cvičila často, no keď som sa nasťahovala k nemu, prestala som. Tam som spoznala muža. Začali sme sa rozprávať. V jeho spoločnosti mi bolo dobre. Jedného dňa ma pozval na pohár vína, a ja som navrhla, že pôjdeme k nemu domov. Súhlasil. Dohodli sme sa na popoludnie. Oboch nám bolo jasné, čo sa asi má stať.
No v ten deň, už doma, po rannej návšteve fitka, mi hlava stále hovorila: To nemôžeš urobiť. Podvedieš ho. On si to zaslúži. Ale hneď potom som si povedala: Nie. Nebudem ako on. Rozhodla som sa ukončiť náš vzťah skôr.
Počkala som, kým príde manžel domov na obed. Nepustila som ho ani do spálne. Sadli sme si za jedálenský stôl a povedala som mu, že to nefunguje, že mi bol neverný a že nechcem vedieť, s kým a ako dlho. Že tu a teraz je náš koniec. Pokúšal sa ma presviedčať, že preháňam, že tá žena nič neznamená, že nie je ako ja a že sa to dá zachrániť. Ja som len zopakovala, že už nechcem nič opravovať.
Nepovedala som mu, že som stretla niekoho alebo že túžim po inom. Jednoducho som oznámila, že odchádzam. K kufrom boli dávno zbalené. Opýtal sa ma, kam pôjdem, či ma niekto čaká. Odpovedala som, že na tom nezáleží, nejako sa zariadim.
Odišla som z toho bytu s kuframi a zamierila rovno k tomu druhému mužovi. Keď ma uvidel s batožinou, ostal zaskočený. Vysvetlila som mu, že som práve opustila manžela a zajtra sa vraciam do rodnej Zvolena. Chcela som len byť s ním tú noc. Súhlasil.
Tá noc bola najsilnejším zážitkom môjho života. Neviem, či to bol hnev, bolesť, všetko roky hromadené, ale bolo to niečo celkom iné než všetko predtým, dokonca i so svojím bývalým mužom.
Na ďalší deň som si kúpila lístok na vlak a vrátila sa do rodného mesta. Nemala som kam inam ísť, takže som sa prinavrátila k rodičom. Nechcela som už nič o bývalom mužovi počuť. Stalo sa to pred dvoma rokmi. Dnes som sama, mám znova prácu, bývam v prenajatom byte a neľutujem svoje rozhodnutie. Bola som na pokraji toho, stať sa rovnakou. Ale vedela som sa zastaviť, ukončiť to najskôr a nestáť sa tým, čo on bol pre mňa.
