Mám 47 rokov. Už pätnásť rokov som robil osobného šoféra pre vysokopostaveného riaditeľa v jednej veľkej technologickej firme v Bratislave. Za celé tie roky bol ku mne korektný platil mi slušne, dostával som všetky odmeny, stravné lístky aj príplatky. Vozil som ho kam len bolo treba na pracovné stretnutia, k letisku, na večere aj rodinné oslavy.
Vďaka tejto práci moja rodina žila pokojne. Vyštudovali mi tri dcéry Ružena, Božena a Vierka, vzal som na hypotéku malý dom na okraji Trnavy a nikdy sme nezažili nedostatok.
Minulý utorok som ho mal zaviezť na mimoriadne dôležité stretnutie v hoteli v centre Bratislavy. Ako vždy nažehlený oblek, čisté auto, príchod presne na minútu.
Po ceste mi vraví, že dnes to bude veľké, prídu zahraniční hostia a aby som ho počkal na parkovisku, údajne to môže trvať hodiny. Prikývol som, že jasne, že nie je problém, mám svoju knižku sudoku a trpezlivosť na rozdávanie.
Stretnutie začalo ráno. Ostal som v aute, oprel som si hlavu o volant a čítal si starý šport. Prešiel obed, prešiel aj celý poobedňajší program a šéf stále nikde. Napísal som mu SMS, či je všetko v poriadku a či nepotrebuje niečo zo stánku. Odpísal, že všetko fičí a aby som vydržal ešte hodinku.
Onedlho bola už tma. Žalúdok mi vyhrával cimbalovku, ale vydržal som na svojom mieste nechcel som riskovať, že vyjde a ja mu akurát budem kupovať tresku. Klasika.
Asi o pol deviatej večer som ho konečne zbadal vyjsť z hotela. Ani nebol sám, s ním šli celí rozjarení ľudia z meetingu. Vyskočil som rýchlo a otvoril im kufor aj dvere, ako sa patrí.
Povedal mi, aby som ich odviezol na večeru. Pokýval som hlavou a vyštartoval smerom do Ružinova. Počas jazdy sa medzi hosťami rozprúdila debata po anglicky. Ruku na srdce, tie roky som si večer po robote púšťal filmy a bifľoval slovíčka nikomu som o tom nehovoril, ale rozumel som každé slovo.
V jednej chvíli sa jeden pán opýtal, či som naozaj čakal šéfa celý deň, že to teda svedčí o oddanosti. Viete, čo na to môj šéf? Zasmial sa a vyhlásil: Veď na to ho platím. On je iba šofér. Čo iné už má robiť?
Všetci sa rozosmiali.
Cítil som v hrdle hrču ako švík od bryndze, ale držal som poker face. Pokračoval som v šoférovaní, akoby som nič nepočul.
Keď sme dorazili do reštaurácie, vraví nech si idem niečo zajesť a za dve hodinky mám byť späť. Prikývol som.
Dovliekol som sa k automatu na langoše a hoci som mal plné ústa cesnaku, v hlave mi stále zneli jeho slová: Iba šofér.
Pätnásť rokov lojality, skoré vstávanie, nekonečné čakania… Toľko pre neho znamenalo všetko, čo som robil?
Po dvoch hodinách som ich odviezol späť do hotela, šéf bol spokojný meeting dopadol nad očakávania.
Na druhý deň som prišiel do práce ako vždy. Nastúpil do auta, pozdravil a povedal: Ideme do kancelárie.
Na sedadle vedľa neho som nechal list výpoveď.
Zbadal ju a prekvapene sa opýtal, čo to je.
Povedal som: Podávam výpoveď s úctou, ale pevne.
Zostal na mňa zízať a hneď sa vypytoval, či chcem pridať, či sa stalo niečo vážne.
Odpovedal som, že peniaze v tom nie sú a že je jednoducho čas pohnúť sa ďalej.
Ale on stále chcel počuť dôvod, pravdu. Tak sme zastavili na semafore a ja mu rovno do tváre povedal, že predchádzajúci večer ma označil za iba šoféra, čo nemá nič lepšie na práci. Možno ho považuje za pravdu, ale ja chcem pracovať tam, kde ma budú rešpektovať.
Sčervenel ako krížik na Krížnej, začal sa vyhovárať, že to tak nemyslel, že len žartoval.
Odpovedal som mu, že chápem, no po pätnástich rokoch je to už dosť jasné. Nebudem viac niekde, kde si ma nevážia.
V kancelárii ma ešte prosil nech to prehodnotím, ponúkol mi mastný príplatok. Odmietol som, povedal som, že ostanem do konca výpovednej lehoty a potom nazdar.
Posledný deň bol dosť ťažký šéf mi opäť sľuboval hory-doly, no moje rozhodnutie bolo pevné.
Dnes mám novú robotu. Zavolal mi jeden pán, že hľadá človeka na pozíciu koordinátora, nie šoféra. S vlastnou kanceláriou, päťdňovým pracovným časom a aj platom, čo poteší účet v Slovenskej sporiteľni. Povedal mi, že si váži lojálnych a pracovných ľudí.
Neváhal som ani minútu.
Neskôr mi starý šéf napísal správu vraj to prepískol a že som vždy pre neho bol viac než šofér, vždy sa na mňa mohol spoľahnúť. Prosil, aby som mu odpustil.
Zatiaľ som mu neodpísal.
Teraz som v novej práci, cítim sa vážený no niekedy sa zamyslím: Urobil som správne? Nemal som mu predsa len dať druhú šancu?
Niekedy fakt stačí jedná veta vyslovená za päť sekúnd a celé vzťahy z pätnástich rokov sa rozsypú.
A vy, spravil som dobre, alebo som to prehnal?







