To sa má oznamovať vopred, nič som nechystala! Viete vôbec, koľko stojí pohostiť hostí?! – kričala svokra Som nevestou: obyčajná, pracujúca žena, žiadna princezná. S manželom žijeme vo vlastnom byte v Bratislave, všetko si platíme sami – hypotéka, energie, práca od rána do noci. Svokra býva na dedine, aj švagriná tam žije. Všetko by bolo v poriadku, keby si nevymysleli, že náš byt je víkendový rezort. Zo začiatku to znelo milo: – Prídeme k vám v sobotu na chvíľu. – Nebudeme dlho. – Veď sme rodina. No ich “na chvíľu” znamená aj s prenocovaním, “prídeme” – s taškami, prázdnymi hrncami a pohľadom, ktorý čaká hostinu. Každý víkend to isté: po práci behám po obchodoch, varím, upratujem, prestieram, usmievam sa, potom ešte v noci drhnem riad. Valentína Ivanovna sedí a komentuje: – A kde je kukurica v šaláte? – Ja mám rada hustejší boršč. – U nás na dedine by to tak neurobili. A švagriná pridáva: – Uf, som unavená z cesty. – Ani dezert tu nemáte? Ani raz nepovedali: “Ďakujeme, môžeme pomôcť?” Raz som už nevydržala a hovorím manželovi: – Nie som domáca slúžka, nechcem každý víkend obskakovať tvoju rodinu. – Možno by s tým naozaj trebalo niečo urobiť. A potom mi napadla jedna vec. Najbližšie svokra volá: – V sobotu k vám ideme. – My máme na víkend plány, – poviem pokojne. – Aké plány? – Naše. A viete čo? My sme naozaj odišli, ale nie “do plánov” – išli sme k Valentíne Ivanovne. V sobotu ráno stojíme s mužom na jej dvore. Svokra otvorí dvere a zostane stáť. – Čo sa deje?! – Prišli sme k vám na návštevu. Nebudeme dlho. – To treba oznámiť vopred, nič som nepripravila! Viete, koľko to stojí hostiť návštevu?! Pozerám na ňu pokojne: – Vidíte, takto žijem každý víkend. – Ty si ma chcela poučiť?! Drzosť! Bol taký krik, že susedia vyšli von, a my sme odišli domov. A viete, čo je najlepšie? Odvtedy ani jedna návšteva bez pozvania. Žiadne “zaskočíme” a víkendy v mojej kuchyni. Niekedy treba ľuďom jednoducho ukázať, aké to je, byť na vašom mieste. Čo si myslíte, zachovala som sa správne? Ako by ste sa zachovali vy?

Treba dať vedieť dopredu, nič som neprichystala! Vy vôbec viete, koľko stojí pohostiť hostí?! kričala svokra, pani Božena.

Som nevesta: obyčajná, pracujúca, bez koruny na hlave. S manželom žijeme vo vlastnom byte v Bratislave, všetko si ťaháme sami hypotéka, elektrika, práca od rána do večera.

Svokra žije na dedine, tam býva aj švagriná. Všetko by bolo v poriadku, keby sa nerozhodli, že náš byt je ich wellness cez víkend. Spočiatku to znelo ako pekná sen:

Prídeme v sobotu na chvíľu.

Len na skok.

Veď sme rodina.

Hej, na chvíľu znamenalo aj prespanie; na skok plné tašky, prázdne hrnce a pohľady ako zo sna, ktoré čakajú hostinu.

Každý víkend ten istý snový kolobeh: po práci lietam po potravinách, varím, umývam, prestieram, usmievam sa a potom ešte do polnoci drhnem riady v kuchyni, ktorá je ako zakliata krajina. Božena sedí na stoličke a komentuje:

A prečo nie je v šaláte hrášok?

Ja mám rada hustejšiu kapustnicu.

U nás na dedine to robíme inak.

Švagriná Jolana pridá:

Oj, tá cesta bola únavná!

Nikde žiadny koláč?

A nikdy: Ďakujem, Môžem pomôcť?

Raz som to nevydržala a hovorím mužovi:

Nie som slúžka a nepotrebujem obsluhovať tvoju rodinu každý víkend.

Asi by sme to mali nejako riešiť…

A tak mi v tej podivnej snovej chvíli napadla myšlienka.

Nabudúce volá svokra:

Prídeme v sobotu k vám.

Ach, my máme plány cez víkend, odvetím pokojne, akoby som plávala v hmle.

Aké plány?

Svoje.

A viete čo? Skutočne sme niekam odišli ale nie do plánov, zamierili sme do Boženinej dediny. V sobotu ráno s mužom stojíme na jej dvore, kocúr Murko v snovom objatí pri bráne. Svokra otvorí dvere a ostane stáť, akoby sa prebudila zo sna.

To čo má znamenať?!

Prišli sme na návštevu. Len na chvíľu.

Treba povedať včas, nič som nenavarila! Viete vôbec, koľko stojí hostiť hostí?!

Dívam sa na ňu pokojným pohľadom, akoby cez zahmlené okno:

Vidíte, takto žijem každý víkend.

To si mi chcela dať lekciu?! Nehoráznosť!

Krik bol taký, že aj bociany na strechách krútili hlavou, a my sme sa odplavili späť domov.

A viete čo je najzvláštnejšie? Od toho dňa žiadna návšteva bez pozvania. Žiadne na skok a víkendy v mojej kuchyni uprostred sne. Občas, keď chcete, aby vás niekto počul, musíte ľuďom ukázať, aké je to byť na vašom mieste, aj keď sa všetko točí trochu nelogicky, ako vo veľmi zvláštnom sne.

Čo myslíte, spravila som to správne? Ako by ste reagovali vy v takejto záhadnej situácii?