– Peťo, dáš si čaj? – ozvala sa z kuchyne suseda Zuzana. Často k nemu chodievala – raz priniesla lokše, inokedy kapustnicu. Hovorievala: „Si sám ako klinec. Jesť musíš.”
– Netreba, Zuza – mávla rukou, ani sa neotočil.
Rok ubehol. Celý rok.
A on si stále nevedel odpustiť. Čert to vezmi, ten deň.
Vtedy sa ponáhľal. Musel ísť do mesta, k notárovi. Podpísať nejaké papiere po nebohej manželke. Nervy na dne, hlava hučí, a tu Žulka, jeho sučka.
Obyčajný kríženec s bystrými očami a večne vrtiacim chvostom. Keď Anička zomrela, ostala mu len ona. Jediná živá bytosť v dome, čo ho vítala z práce, tešila sa z každého jeho príchodu.
A v ten deň na rannej prechádzke sa mu motala pod nohami. Raz niečo oňuchala pri kraji cesty, potom sa vrátila. Vôdzka sa napínala a púšťala.
– Žulka, stoj už! – zahromžil na ňu vtedy. Trhol vôdzkou. Poriadne.
Zakňučala.
A on nezastal. Kráčal ďalej, nahnevaný na celý svet. Na seba.
Zastavili sa na diaľnici. Okolo burácali kamióny, lietali autá. Vytiahol telefón – chcel zavolať, overiť si čas. A vtom…
Trhnutie. Karabínka sa odopla a prázdna vôdzka mu ostala v ruke.
Žulka sa vrhla cez cestu.
Kričal. Bežal za ňou, mával rukami, zastavoval autá. Ale zmizla v kroví pri ceste. Len sa tak stratila.
Hľadal ju. Tri dni chodil pozdĺž diaľnice, volal ju, pískal.
Potom to vzdal.
Usúdil – je mŕtva. Dostala sa pod kolesá alebo zamrzla niekde v lese. Je to jeho vina. Nakričal na ňu, trhol. A to je trest.
A včera mu zavolali.
– Dobrý deň, ste pán Kováč? Mali ste psa?
Ženský hlas. Mladý. Trochu napätý.
– Mali.
– Sme z útulku Nádej. Prišiel k nám pes. Podľa čipu vaše číslo. Mohli by ste prísť?
Srdce mu kleslo.
– Aký pes?
– Ryšavý kríženec. Už starý. Kríva na zadnú labku.
Mlčal. Zvieral telefón, až mu zbeleli kĺby.
– Prídete? – spýtala sa znova.
– Prídem.
A teraz stál pri okne a nevedel sa prinútiť pohnúť sa z miesta.
Kľúče od auta ležali na stole. Bunda visela v predsieni. Len hodina cesty.
Ale bál sa.
Bál sa, že to nie je ona.
A bál sa, že áno.
Útulok ho privítal štekotom.
Desiatky hlasov – tenkých, chrapľavých, zúfalých – sa zliali do jedného vytia. Peter zavrel dvere auta a zastal. Ruky sa mu triasli.
„Starý blázon,” pomyslel si. „Čo sa trasieš ako osikový list?”
Ale nohy akoby prirástli k asfaltu.
– Pán Kováč? – z brány vyšla dievčina. Mladá, v obnosenej bunde, vlasy schované pod pletenou čapicou. – Ja som Lucia. Včera sme sa rozprávali.
Prikývol. Hrdlo mu stislo – slová nešli.
– Poďte. Je v zadnom výbehu.
Kráčali popri klietkach. Psy sa vrhali na mreže, kňučali, škrabali labami na drôty. Peter hľadel pod nohy. Sneh mu chrumkal pod podrážkami.
– Viete, – prehovorila Lucia, – priviezli ju k nám pred dvoma dňami. Príbuzní jednej starkej. Tá zomrela a oni si psa nemôžu nechať.
– Starkej?
– Áno. Mária Novotná. Bývala pri diaľnici, v takom domčeku. Vraj tú sučku našla ešte pred rokom. Liečila ju. Mala zlomenú labku, zrejme ju zachytilo auto. Starká ju vyliečila, ale z dvora ju nepúšťala – bála sa, že znova vybehne na cestu.
Peter zastal.
– Na obojku bolo číslo?
– Bolo. Ale číslice boli takmer vygumované. Starká sa snažila dovolať, no nedarilo sa – raz vytočila zlé číslo, inokedy… Proste, nebolo súdené. Potom si myslela, že ju pán sám odhodil. Že nehľadá.
Peter zovrel ruky vo vreckách. Celý ten čas bola nažive. A on sa po tých troch dňoch ani len nepokúsil hľadať ďalej.
– Tu, – Lucia zastala pri poslednom výbehu. – Je tam.
Peter zdvihol oči.
A uvidel svoju Žulku.
Sedela v kúte na starej deke. Ryšavá srsť vybledla, papuľa zošedivela. Jednu zadnú labku mala pod sebou – stále krívala.
Sučka zdvihla hlavu. Pozrela na neho. A strhla sa.
Peter urobil krok vpred. Druhý. Prsty sa chytili studených mreží.
– Žulka? – zachrípnel. Hlas sa mu zlomil.
Sučka trhla. Uši jej nastali.
– To som ja. Moja deva, to som ja.
Vstala. Krívajúc urobila pár krokov k mrežiam. Zastala meter od neho.
Len stála a pozerala.
Peter klesol na kolená rovno do snehu. Natiahol ruku cez mreže.
– Odpusť mi, – vydýchol. – Odpusť, ryšavá hlupaňa. Vtedy som kričal. Trhol som tebou. A potom som ťa prestal hľadať. Myslel som, že si mŕtva. Bál som sa, rozumieš?
Slzy mu tiekli samy.
Sučka urobila krok vpred. Ešte jeden. Opatrne, ako keby skúšala, či nezmizne.
Peter stuhol. Prestal aj dýchať.
A vtedy Žulka prišla celkom blízko. Dotkla sa studeným nosom jeho dlane. Olízla mu prsty.
– Otvoriť? – ticho spýtala sa Lucia, stojaca vedľa a nenápadne si utierajúca slzu.
Peter prikývol.
Zámok cvakol. Dvere výbehu sa otvorili.
A Žulka, krívajúc, nemotorne, sa vrhla priamo k nemu. Pritlačila sa k nohe a radostne zamávala chvostom.
Peter ju objal. Zahrabal tvár do ryšavej srsti.
– Ideme domov, – zašepkal. – Počuješ? Domov. A už ťa nikam nepustím. Nikam.
Žulka tíško zakňučala.
A ešte silnejšie zamávala chvostom.
– Zle je, – ticho povedala Lucia, prikrčiac sa vedľa neho. – Prvé dni vôbec nechcela jesť. Mysleli sme, nuž, viete. Občas sa stane – pes sa v útulku jednoducho vyhasne. Najmä staršie. Ony sa na ľudí viažu silnejšie, než si myslíme.
– Viem, – zachrípnel Peter. – Vždy som to vedel.
Pohladkal Žulku po hlave. Otvorila oči – kalné, unavené – a pozrela na neho. A v tom pohľade bolo všetko.
– Lucia, – Peter zdvihol oči, – a bude? No, myslím, ešte chvíľu?
Dievčina si povzdychla.
– Veterinár hovorí – slabé srdce. Labka zrástla zle, preto kríva. Skoro žiadne zuby. Ale viete, pán Kováč, som tu už tri roky. Videla som všeličo. Psy nie sú ako ľudia. Neumierajú od chorôb. Umierajú od smútku. A ak majú pre koho žiť…
Nedopovedala. Ani nemusela.
Peter pochopil.
Opatrne vstal.
– Poďme domov, deva, – zašepkal. – Zuza nám navarila rezance. Máš rada rezance? A budeš spať na gauči. Na mojom gauči. Čo som ti vždy zakazoval, pamätáš? Už nebudem. Spi, kde chceš. Len neodchádzaj, dobre?
Žulka mu olízla líce.
A Peter pocítil – po prvý raz za rok – ako sa v ňom niečo roztápa.
– Ďakujem, – obrátil sa k Lucii.
– Starajte sa o ňu, – prikývla. – A o seba tiež.
Peter usadil Žulku na predné sedadlo, prikryl starou bundou. Sám si sadol za volant.
Naštartoval a odviezol sa domov.
Zuza zalapala po dychu, keď ich uvidela na prahu.
– Peťo! Veď to je, to je Žulka?!
– Ona sama, – Peter opatrne vniesol sučku do predsiene, položil ju na zem. – Našla sa.
– Pane Bože, – suseda si chytila hlavu, klesla na kolená. – Dievča moje! A aká si vychudnutá. Peťo, veď ju do kuchyne, dám jej najesť!
Žulka pomaly, krívajúc, obišla byt. Oňuchala každý kút, každú známu vec. Potom sa vrátila k Petrovi a ľahla si k jeho nohám.
– Správne, – prikývol. – Zostávaš so mnou.
Zuza nakŕmila Žulku – po troche, opatrne, aby jej neublížila. Sučka jedla hltavo, dusila sa, akoby sa bála, že jej to vezmú.
– Pomaly, pomaly, – upokojoval ju Peter, hladkajúc ju po chrbte. – Nikam to neujde. Jedz v pokoji.
Večer sa Žulka vyštverala na gauč. Peter ju nevyhnal – ako sľúbil. Len ju prikryl teplou dekou a sadol si k nej.
Zapol televízor, ale nepozeral. Len hladkal ryšavú srsť a mlčal.
A Žulka položila hlavu na jeho kolená a zavrela oči.
A jej chvost sa jemne pohyboval – celkom pomaly, ale pohyboval.
Peter hľadel z okna. Za sklom padal sneh – presne taký, ako pred rokom. Presne taký, ako v ten prekliaty deň na diaľnici.
Ale teraz bolo všetko inak.
Prvý raz za rok sa nebál zajtrajška.
Pretože vedel: ráno sa Žulka zobudí vedľa neho. A pozajtra. A toľko dní, koľko im je súdené.
