Denník: Manžel podľa testamentu
Dnes v rýchliku z Bratislavy do Košíc sa mi prihodil nevšedný zážitok. Najskôr som sledovala, ako z nášho kupé vyšla vysoká, rázna žena s prenikavým hlasom, ktorú by ste spoznali medzi tisícami. V okamihu napravila hlučné osadenstvo a hneď bol v celom vozni poriadok. Pravda je, že aj tí najväčší kabrňáci si voči jej príkazom ani nepípli.
Na hlave mala husté pšeničné vrkoče omotané ako veniec, líca jej žiarili zdravým rumencom a modré oči svietili ako slovenské nebo. Pozrela smerom k záchodu práve vo chvíli, keď z neho vyšiel drobný, útly pán s bielimi vlasmi ako páperie a nevinnou, takmer chlapčenskou tvárou.
Ivanko! Ja už som ťa snáď stratila! Počujem krik, sprievodkyňa sa bojí prísť, už som myslela ako ti je. Veď takí ťa hoci pre nič-za nič urazia! prehovorila žena s úprimnou starostlivosťou.
Oj Vierka, ja by som ich zvládol! Prečo si vyšla, Veronika? Veď si dáma! usmial sa trošku rozpačito a rýchlo zmizol v kupé.
S chuťou a rešpektom si nás, pár spolucestujúcich, obzrela. Hneď vedela, že tu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, a tak sa stiahla za mužom.
Neskôr sme sa náhodou stretli vo vozni reštaurácii. Voľné miesto nebolo, a tak som si prisadla k Vieri. Ivana nikde. Keď dojedla bravčové s haluškami, zasmiala sa a povedala:
Volám sa Viera Andrejová. Môžeš mi tykať, pokojne som len Viera.
Ste sama? Príde za vami manžel?
Oddychuje. Nepríde. Obtočila som mu hrdlo šálom, dala brusnicový čaj. Vieš si predstaviť, že sa cestou rozhodol prechladnúť! Ach, taký on je. Vybehol na dvor vyprášať koberec len v pulóvri a už je chorý posteskla si.
Musíte ho veľmi ľúbiť. Len si vezmi, hľadali ste ho ako by sa tí najhorší bitkári vyšantili. Skutočne ho chránite. Teraz o ňom rozprávate s takou nehou, povedala som zamyslene.
Vieš čo, Ivanko je mi vlastne zverený. Nie je to môj muž v pravom zmysle. Hoci žijeme spolu, ešte smúti. Jeho prvá žena, svätá duša, nedávno zomrela, priznala Viera s povzdychom.
Ako je to možné? V zverenstve?
Vtom mi rozpovedala celý príbeh.
Ivana a Lýdiu spojili už časy základnej školy. Bol veľmi šikovný, rodený nápadník. Mal ponuky na projekty, materiálne netrpeli. Ale v obyčajnom živote mal Ivanko smolu v obchode zabudol výdavok, prechádzal cestu, kde nemal, a cudziemu by požičal aj posledné euro. Žil si akoby vo svojom svete.
Tvoj muž je ako by sem na túto zem omylom prišiel. My sa narobíme a ledva vyžijeme, jemu peniaze z neba padajú! neverili kamaráti.
Lýdia bola oporou, praktická a energická pre dvoch. Vždy mu všetko pripravila a postrážila. Raz keď skončila na týždeň v nemocnici, doma namiesto teplej polievky čakal len studený čaj a suché cestoviny. To, čo v mrazničke nechala, tam aj zostalo.
Bez teba nemám chuť ani apetít! šepol jej Ivanko.
Aj syn Andrej podedil túto krehkú povahu, bol síce génius, no v praktických veciach slepý. Ženil sa s tichou Olgou z dediny, a hlavou rodiny bola poriad Lýdia. Tešila sa z vnúčika, ale zrazu ochorela, a osud rozhodol inak.
Dom spustol. Ivanko si nevedel rady, no neváhal hneď volal najlepších doktorov a bol by dal všetky peniaze, len by ju zachránili. Nepomohlo nič a Lýdii pukalo srdce, nie kvôli sebe, ale kvôli Ivanovi a synovi.
Modlila sa, aby sa o nich mal kto starať, keď ona už nebude môcť. A v tom čase do ich života vstúpila Viera, vzdialená príbuzná lekára, ktorý mal Lýdiu na starosti, privyrobiace si ako opatrovateľka.
Jej príchod domov znamenal koniec špiny a smútku. Byt za chvíľu rozvoniaval žemľovkou, pečeným kuraťom a perníkmi. Neumytý riad hneď v umývačke, čerstvé posteľné prádlo a čistý vzduch zázračne zmenili atmosféru.
Lýdia bola vďačná a slabým hlasom poprosila Vieru o rozhovor. Medzi rečou jej navrhla keď tu nebude, má sa Viera postarať o Ivana, ako o dedičstvo. Nenechávam ti peniaze, ale človeka. Neodmietni mi to, naliehala.
Viera bola v rozpakoch, niečo také ešte nezažila. Musela ísť, sľub predsa dala. Po smrti Lýdie síce chcela zostať stranou, aby ju niekto neosočil, ale zvíťazila v nej ľudskosť.
Jedného dňa vošla aj bez klopania a našla Ivana v slzách so ženiným županom. Objala ho a urobila mu čaj. Pomaly sa stala jeho oporou a dom ožil.
Keď sa rozhodla presťahovať, rodina sa potešila, mala viac priestoru. Dostala som vlastne veľké dieťa, nie muža, smeje sa dnes. Ale je šikovný! O peniaze nemám starosť. Musela som prestať s opatrovaním inde. Ľudia klevetili, no ja razím: ľudskosť je ľudskosť!
Práve nám čašník doniesol zákusky, keď sa vo dverách zjavil Ivan s poľnými kvietkami.
Vierka! Kúpil som ti tieto od babky na stanici, páčia sa ti?
Viera len očervenela a s úsmevom mu položila ruku na plece. Vyšli z vlaku skôr ona so skoro plným kufrom, on s malou taškou. A držala ho celou cestou za golier, asi aby sa nestratil v dave. Boli šťastní, ako dve slniečka.
A mne bolo jasné, že práve dnes sa zo zvereného manžela môže stať ozajstný druhý muž a druhá šanca na šťastie. Aj takéto sú slovenské dedičstvá namiesto domov a peňazí dostanete človeka, o ktorého sa treba postarať a on vás nakoniec zahrnie nehou.
