LIDKA
Sergej Vasiľovič si prehliadol nohavice a košeľu, zvraštil čelo a nahnevane ich hodil späť na kreslo. No povedzte, v čom toto mám ísť?! Nohavice pokrčené ako kapustový list, puky zmiznuté niekde v dávnej minulosti a na zadku sa už poriadne lesknú, nehovoriac o tom, že za posledné obdobie schudol tak päť kíl a gate na ňom visia ako závesy v pionierskom tábore. Košeľa je ďalšia kapitola hanby kedysi nebesky modrá, teraz sfarbená do pochybného odtieňa, manžety ošúchané, golier bez života, akoby prešiel prádlovým lisom. V takejto košeli by ho Lidka ani do potravín na dedine nepustila, a on v nej chodí prednášať na univerzitu medzi profesorov!
Nikdy sa o oblečenie nestaral, ale vždy vyzeral nielen v poriadku, ale dokonca ako parádnik. Teraz však Ako to bolo predtým jednoduché! Všetko sa v skrini sypalo nové košele, obleky, bundy, kravaty, šiltovky a topánky ako z výkladu, stačilo strčiť ruku do skrine alebo len naznačiť Lidke, že zajtra netreba urobiť hanbu…
Ach Lidka, Lidka, čo si to vyviedla?! Takú zradu by od nej nečakal! A to bola mladšia skoro o desať rokov, nikdy poriadne neochorela, a tentoraz sa nič vážne nečrtalo. Tri dni mala teplotu a ten blbý kašeľ ju trápil. Ani k lekárke by nešla, radšej by pila svoje bylinkové čaje, ale v škole pred začiatkom nového školského roka chcela vyriešiť zdravotný preukaz. Tak šla s ostatnými učiteľkami do polikliniky.
Zdalo sa, že to bude formalita, bežná malá poliklinika. No odtiaľ Lidku rovno poslali do nemocnice a všetko sa roztočilo ako v zlom sne, a do nového roka bolo po všetkom. Sergej Vasiľovič to rozumom chápal, ale tú okresnú polikliniku si znechutil až do špiku kostí ako keby to bola ona, kto Lidku zabil, hoci práve tam konečne niekto spozornel! Ale človeku sa to vždy zdá kde to začalo, tam je aj vinník.
S Lidkou sa spoznal, keď ešte ako doktorand druhého ročníka viedol semináre z integrálneho počtu a prváčka Lidka bola v jeho skupine. Dokonca je to zvláštne nikdy by nepovedal, že si všimne práve takú! Vždy sa mu páčili hlučné, výstavné dievčatá, no Lidka bola také klbko s líčkami ružovými od mrazu, pehami na nose aj vo februári a malými prstíkmi s obhryzenými nechtami a atramentovými škvrnami. Práve tie pršteky boli jeho slabosťou.
Tak sa do nej zaľúbil, ani nevedel kedy, začal ju odprevádzať domov, chodil k nim a s Lidkinou babkou lepili pirohy, až už nebolo cesty späť musel si ju zobrať! A hoci za tých štyridsať rokov spoločného života Lidka zdvojnásobila rozmery, ostrihala vrkoče, fajčila dve škatuľky za deň a stala sa zástupkyňou na matematickej škole, Sergej Vasiľovič stále vnímal tie detské rúčky s obhryzenými nechtami a ničivé srdce a nikdy nepotreboval inú.
Život s Lidkou však nebol žiadny slovenský salaš a pasienky. Za štyridsať rokov bolo, čo hovoriť. Aj Sergej Vasiľovič mal na rováši svoje hriechy, asi desať malých a dva poriadne, raz dokonca odišiel z domu. Ani Lidka nezaostávala, tri roky utekala na rande s riaditeľom závodu, ktorý jej škole šéfoval. Ale mali dve dcéry, tie boli ich kotvou počas každej búrky.
Veď to na začiatku boli naprostí mizerníci, žili na sebe natlačení, potom mali dievčatá malé a život bol kolotoč medzi hudobnou, výtvarnou školou, krúžkami krasokorčuľovania a nekonečnými detskými chorobami. A teraz, keď už majú veľký byt, dcéry si žijú po svojom a vnúčatá prinesú len na veľké sviatky, keď by si človek mohol konečne oddýchnuť, Lidka vymyslela a žiadny návod na život nezanechala!
Sergej Vasiľovič bol z toho tak zaskočený, že najprv vôbec nepochopil, čo sa vlastne udialo, a dokonca sa na karách správal skôr ako na okrúhlom výročí, nie na smútočnej ceremónii, čo si viacero prítomných hlasno všímalo a zmýlilo ich to. Veľká chyba. Len mu to došlo neskôr, niekedy až na jar, a poriadne ho to zlomilo zošúveril sa, schudol, domov sa mu nechcelo a sám byť nemohol.
Nepripadalo do úvahy nejako sa spojiť s dcérami: jedna lietala po svete s ekológmi, zachraňovala delfíny a sledovala odlety bocianov, druhá žila s manželom v jeho rodine, celý vesmír sa jej točil okolo dieťaťa a otca v tom vesmíre ani nespomínala. Tak Sergej Vasiľovič začal chodiť po návštevách k priateľom.
No, návštevy to je silné slovo. Chodil v krivom čase, žral všetko, čo mu dali, driemal v kresle, pil čaj a chrumal piškóty či keksy, rozprášil omrvinky po sebe aj po stole, ticho sedel, kým nebolo totálne nevhodné ešte zostávať, vtedy sa vyterigal domov, aby mohol zajtra alebo pozajtra prísť zasa.
Doma nejedol skoro nič, hoci celý život s Lidkou on varil. Ale pre seba samého načo? Vyzeral úplne stratene, vychudol, zostarol a obšúchal sa tak, že kamarátom svitlo: tu treba akciu treba ho zosobášiť!
A tak dnes mal zase ísť s nejakou Annou Konštantínovou do divadla. Z toho nič nebude. Aj s Lidkou chodil do divadla len kvôli nej, nechápal z toho nič všetko mu to pripadalo hrané, neprirodzené, nudné a často aj nevydarené. No Lidka na javisko pozerala tak nadšene, programy si strážila, nadšene mu rozprávala zážitky zo všetkých predstavení, že nemohol len tak neprísť.
Teraz ho kamaráti ťahajú na všetky možné divadelné predstavenia, stále mu podsúvajú lístky, vláčia ho v spoločnosti akýchsi tetušiek cez sneh na tieto umelecké zážitky”, kde potom tri hodiny sedí v tesných topánkach, bolí ho chrbát, dusí sa cudzími parfumami, počas pauzy ponúkne sok a staré linecké babám” a sníva, ako sa vráti domov a konečne si ľahne do postele, ktorá mu ešte stále vonia Lidkou alebo sa mu to aspoň zdá. Nechce kamarátov uraziť, ide teda, a hoci vie, že sám žiť nevie, nie je celkom jasné, načo to celé je.
Dnešná Anna Konštantínová bola celkom šik ženská, aj mladistvo pôsobila. Sergej Vasiľovič si pomyslel, že pred desiatimi rokmi by ho určite bavila. Bola o pätnásť rokov mladšia, útla, o seba dbala, múdra, príjemná. Vedľa nej si pripadal dvakrát staršie a úplne nezaujímavý. Ale hneď mu dávala najavo záujem, navrhovala programy na víkend.
Divadlo bolo dnes v pohode hlavne, že bolo krátke a bez prestávky. Po ňom by mal podľa bontónu pozvať dámu ešte do kaviarne, ale našťastie dnes zasiahla Náhoda.
Anna oznámila, že býva kúsok od divadla rovno pri metre, že jej vyšlo bravčové pečené a koláč a bola by rada, keby večerali spolu. Ten náhodný návrh bol jasný ako facka, ale Sergej Vasiľovič už tak túžil po domácej pohode, že ani naoko neodmietol a s nadšením šiel na návštevu.
A tu Anna excelovala. Bytík ako cukrová chalúpka, pachy škorice a vanilky, pani domu v športovom oblečení ešte mladšia, obratne švitorila v kuchyni, ponúkala domáce dobroty, viedla pohodovú debatu a Sergej si pomyslel, že by tu mohol zostať navždy, aby ho už minulosť neštípala každú noc a nevyliezla spoza každej poličky. Mohol by začať nanovo.
Sergej sa síce neochotne, ale predsa len rozhodol večer vrátiť domov. Na zajtra už s Annou plánovali návštevu Súkromného múzea, potom chcela, aby si s ňou konečne obnovil šatník (nech hanbu nerobí), a v sobotu plánovala domáci obed u nej. Vlastne by radšej cez víkend išla na chatu a ukázala mu ju, ale dcéra prosila, aby vzala vnučku zo školy, tak že v sobotu obed doma s vnučkou a chatu presunú na nedeľu.
V sobotu Sergej Vasiľovič skoro ráno navštívil holiča hneď bol o päť rokov mladší, posilnil pocit mladosti, obliekol novú károvanú košeľu, mäkké texaské džínsy, kúpil kvety a čokoládu vnučke a vyrazil k Anne Konštantínovej.
Vo vchode už rozvoniavala pečená kačica a niečo sladké. Sergej si pritom spokojne pohmkával a usmieval sa na svoj reflex v starom výťahu.
Anka ho privítala radostne, hneď odviedla do kuchyne na obed. A kde je vnučka? spýtal sa. Už ju zavolám, je to taká buchta, vôbec nechcela vyliezť, sedí v spálni.” Sergej Vasiľovič poctivo naaranžoval kvety do vázy, otvoril fľašu vína a džús pre dievča, nakrájal chlieb a posadil sa k stolu.
Zoznámte sa, Sergej Vasiľovič! Toto je moja vnučka, Lidka!
Zbadal veľké priezračné oči, ružové líčka a pár riedkych pieh na nosíku. Lidka sa na neho dívala s podozrením a nervózne si hrýzla necht na palci. Hlavne tu ešte neumrieť, preblesklo Sergejovi hlavou a radšej rýchlo vyšiel von…
