Pred dvoma rokmi som si začala baliť kufor jeden pre seba a jeden pre svoje dieťa. Namontovala som autosedačku do auta a pribalila som malý ohrievač. Potom som sadla za volant a odviezla som sa na súd, kde som si išla vyzdvihnúť rozhodnutie o zverení do starostlivosti.
O pár hodín neskôr som bola na ceste do izby môjho syna. Bol to deň nášho opätovného stretnutia. Celý ten týždeň som šoférovala 60 kilometrov tam aj späť, len aby som ho videla a potom sa vrátila domov. Bol to nekonečne dlhý týždeň.
Vtedy bol naozaj maličký. Zvykla som Huga položiť na bruško a tajne dúfať, že je vo mne, že je mi naozaj vlastný. Myslím, že aj on to tak nejako cítil. V takých momentoch bol pokojný a tichý.
Tí, čo adoptovali deti, tomu hovoria Deň bociana keď do rodiny príde nový člen, na ktorého sa dlho čakalo. Všetci sú šťastní. Rodičia nájdu zrazu nový zmysel života a dieťa má rodičov a nádej na bežný život.
Mne osobne trvalo niekoľko mesiacov, kým som svoju dcéru prijala a začala ju cítiť ako svoju. Pri synovi to išlo oveľa rýchlejšie. Veľmi rýchlo mal miesto v mojom srdci, a aj v našom domove. Doteraz nechápem, ako to mohla jeho mama urobiť, ako sa ho mohla vzdať. Ani sa naňho nepozrela. Keby ho bola pozrela aspoň raz, možno by bolo všetko inak. Nedalo sa ho nemilovať. Asi to bolo všetko určené osudom. On bol predurčený pre mňa.
Volám ho moje zázračné dieťa. Má iskru a charizmu. Nech rastie šťastný, môj Hugo. Je pre mňa veľkou cťou byť tvojou mamou.
