Mirka ležala na pohovke a dívala sa do stropu. Úzkostné myšlienky jej nedovolili zaspať. Ako by aj mohla, keď jej malá dcérka ochorela? Prečo som ju len vozila do tej škôlky? Mohla ešte deň-dva ostať doma, možno by tú chrípku nechytala…
Srdce jej stislo a cítila, akoby sa jej nedalo nadýchnuť. Mladá žena vstala a pristúpila k oknu. Sivé, zamračené nebo viselo nad dedinou. Bol to už tretí deň, čo z neba vytrvalo mrholil jesenný dážď. Ťažko si vzdychla. V posteli sa pomrvila Zuzanka, v spánku zastonala a rozkašľala sa. Mirka ihneď priskočila k nej, dotkla sa jej rozpáleného čela. Aj bez teplomera bolo jasné, že horúčka stúpla. Potichu zapla lampičku, predsa len vytiahla teplomer a vložila ho dieťaťu do podpazušia.
– Štyridsať! Bože, čo len mám robiť?
Zuzanka otvorila oči.
– Mami, je mi veľmi teplo…
– Áno, áno, zlatko. Hneď bude lepšie…
Prebudil sa aj Marek, sadol si vedľa. Mirka začala chystať ďalšiu dávku liekov na zníženie horúčky. Nič však nezaberalo. Nad ránom, keď už na dvor blikala modrá svetla, prišla sanitka a odviezla Mirku aj so Zuzankou do nemocnice.
Sestra sa láskavo pozrela na vyplašenú, bledú Mirku, pohladila ju po ruke a istými pohybmi napichla Zuzanke do žily malú ihlu s infúziou.
– Nebojte sa, pomôžeme. Bude dobre.
Mirka len povzdychla.
Zanedlho sa Zuzanke naozaj uľavilo. Otvorila očká a poprosila o vodu. Mirka sa otočila a zbadala, že z vedľajšej postele na ne pozerajú obrovské modré oči drobnej, až priehľadnej asi šesťročnej dievčatky. Mastné, zamotané blond vlásky jej viseli na útlych ramenách. Oblečená bola do pančušiek s dierkami na špičkách a vyblednutého trička. Pod posteľou mala namiesto papúč tenisky prehodené modrými návlekmi.
– Ahoj.
– Dobrý deň. Vy ste tu prišli v noci?
– Áno, v noci.
– Ako sa voláte?
– Ja som teta Mirka a toto je Zuzanka. A ty?
– Volám sa Renátka.
– Si tu dlho?
– Áno. Čoskoro ma pustia domov. V piatok.
– Ešte je len pondelok.
– Je s tebou mamka?
– Nie… Moja mamka zomrela, keď som bola malá… Otec… pil a tiež už nežije. Tak som skončila v detskom domove.
Vzdychla si ako stará žena.
– Tam bývam… Ale tu je lepšie. Dobre varia a väčší deti neubližujú…
Obula si tenisky.
– Už bude raňajky. Mám vám niečo priniesť?
– Nie, zlatko, poďakujem, ja zvládnem…
Mirka ju sledovala so stiahnutým srdcom. Druhá spolupacientka sa na odchádzajúcu Renátku usmiala a šepotom povedala: To je dobré dievča, tiché, milé. Nemala v živote šťastie…
Mirkinu odpoveď prerušilo zvonenie telefónu.
– Áno?
– Ako sa máte, dcéra moja? A Zuzanka?
– Maminka, sme v nemocnici.
– Bože, čo sa stalo?
– Neboj sa. Zuzke vystúpila vysoká horúčka. Teraz je lepšie, dali jej infúziu. Predpokladajú, že je to zápal priedušiek. Spí.
Matka si povzdychla: Moje zlatíčko. V ktorej ste nemocnici? Prídem za vami. Čo doniesť?
– Mami, zabudla som si papuče a Zuzanke ružové pyžamko. A ešte… Vieš, je tu také dievčatko z detského domova. Prines, prosím, šampón, mydlo. A… Ostalo ti doma niečo po Simonke?
– Aké dievčatko, dcéra?
– Potom ti poviem viac. Prines jej pár tričiek, župan, legíny. A hlavne papuče na doma, veľkosť pre šesť rokov, platí?
– Jasné, prinesiem.
Na druhý deň bola Zuzanka veselšia a veselo sa hrala s Renátkou. Mirka išla na chodbu a zastavila sestru.
– Prosím vás, chodí za Renátkou niekto?
– Nie. Prídu až po ňu, keď ju prepustia.
– Môže sa kúpať?
Sestra smutne pokývala hlavou: Nie že môže, ale mala by. Len na to nikdy nie je čas.
Večer bola Renátka, vyumývaná, v krásnom pyžamku a nových ružových papučkách s veselými psíkmi, úplne iným dievčatkom oči jej žiarili šťastím.
Všetky darčeky od Mirky poskladala pod vankúš, papuče schovala pod matrac.
Renátka, prečo to všetko schovávaš? čudovala sa Mirka.
– Aby mi to neukradli…
Žena len ťažko vzdychla.
Keď večer zhasli svetlá, Renátka zatvorila oči a snívala, ako kráča po slnečnej, obrastenej ulici, drží sa za ruku so Zuzankou a na druhej strane jej ruku drží teta Mirka. Veľmi túžila mať rodinu. Aby ju niekto pohladil po vlasoch, pobozkal na čelo, večer uložil do teplej postele, otec by ju zdvihol hore, až k stropu a ona by sa smiala. Aby boli všetci šťastní. Pomáhala by, umývala riady, hrala sa so Zuzankou alebo počítala písmenká a čísla. Len aby ju niekto mal rád. Len aby mala mamu…
Vzdychla si. V detskom domove ju síce nebili. Ale vychovávateľka pani Ľudmila stále kričala, deti sa posmievali a brali si cudzie veci aj jedlo. Nedávno Renátka náhodou zhodila tanier s krupicovou kašou za trest ju zatvorili do tmavej komory. Viktor, starší chlapec, sa zlomyseľne uškrnul: Tak čo, truba, ideš k potkanom?. Renátka sa strašne bála myší. Mala pocit, že každú chvíľu na ňu nejaká vyskočí. Veľa plakala otočená chrbtom k dverám. Bola jej zima a bála sa. Neskôr zoslabla a sadla si na studenú dlážku. Tam prechladla, začala kašľať a dostala sa do nemocnice…
Pri týchto spomienkach sa jej rozliali po lícach slzy… Dievčatko vzlyklo… A v tej chvíli zacítila, že ju niekto hladí po vlasoch. Otvorila oči.
– Teta Mirka…
– Ale, malá moja, neplač, všetko bude dobré… Uvidíš…
Žena ju súcitne privinula k sebe.
– Neboj sa, moje zlatko…
Renátka stíchla. Cítila sa tak príjemne… akoby ju objímala vlastná mamka…
– Teta Mirka…
– Čo je, srdiečko?
– Keby si bola moja mamka…
Mirke sa do očí nahrnuli slzy. Rozhodnutie prišlo rýchlo, nie hlavou… ale srdcom. Už len povedať doma…
Mama ju pochopila a s radosťou objala. Aj svokra súhlasila sama vyrastala bez rodičov. No Marek váhal.
– Veď to nie je len na chvíľu, rozumieš tomu?
– Áno! A rozumiem, že ak to neurobím, neodpustím si to nikdy v živote. Chápeš?
Odvrátil pohľad.
– Chcem ju aspoň vidieť.
– Dobre.
Večer šli všetci spolu do vestibulu. Marek zobral Zuzanku na ruky a pobozkal ju.
– Moje zlato, ako som sa na teba tešil.
Obrátil sa na manželku. Tá sa pozerala do jeho očí: No, Marek, zoznám sa. Toto je Renátka.
Renátka prikývla a pozrela sa mu do očí.
– Dobrý deň.
– No ahoj! Teší ma, že ťa spoznávam.
– Aj mňa…
Niečo v Marekovi povolilo. Pozrel na ženu. Jeho oči navlhli. Prikývol…
O pár týždňov auto zastalo pred detským domovom, kde žila Renátka. Z auta vystúpili Mirka s Marekom. Deti sa nahrnuli k oknu.
– Renátka, poď, už sú tu! Tvoji prišli!
Šťastná Renátka vybehla von.
– Ahoj, Renátka! Sme tu pre teba, ideš s nami domov?
V detskom srdiečku jej zabúšilo šťastie: Áno, maminka!
A tak si Renátka našla domov, kde ju čakalo láskavé objatie a istota. Aj ten, kto už v živote veľa pretrpel, môže znova nájsť radosť tam, kde ich prijmú s otvoreným srdcom.
