Nepodarilo sa vám správne vychovať deti. Pozri na Pavla, ako sa mu darí
Zuzana spočiatku nechápala, prečo si na ňu mama tak začala dovoľovať. V detstve bolo všetko v poriadku, najmä keď bola ešte malá školačka. Mama ju dávala za vzor staršiemu bratovi, všade ju chválila.
Ich rodina žila skromne, ale nikdy netrpeli núdzou. Všetko potrebné mali, na veľké veci si šetrili. Dokonca mali auto, síce staré, ale jazdilo dobre. Keď niečo haprovalo, otec dokázal opraviť.
Keď brat Pavol dokončil strednú školu, odišiel študovať do Bratislavy. Veľa peňazí išlo preňho štúdium, prenájom, jedlo
Zuzana videla, že rodičom to dáva zabrať a musia šetriť na všetkom. Aj ju čakala vysoká, rozdiel medzi súrodencami bol len dva roky.
Druhýkrát už Bratislavu neutiahneme, veď vysoká je aj tu v Prešove, podaj si prihlášku sem, povedali rodičia.
A tak Zuzana ostala doma, hneď si popri škole našla prácu najprv doručovala noviny cez víkendy, neskôr robila čašníčku v miestnej kaviarni. Študovala na štátnom, na oblečenie si zarobila sama, ba občas ešte aj domov kúpila potraviny.
Výborne, dcéra moja, aspoň si doma užitočná. Študuješ, pomáhaš, ešte aj pracuješ. Pavol nemá čas popri škole pracovať, nároky sú tam veľké, býva unavený.
Aj ja bývam unavená, často do noci píšem seminárky.
Ale doma je to predsa iné, veď to nie je Bratislava.
Nakoniec Pavol úspešne skončil školu, začal hľadať prácu. Do rodného Prešova sa mu nechcelo, lebo v hlavnom meste vraj čakajú väčšie príležitosti. Lenže na požadovanú pozíciu miesto nenašiel. Pracov predsa bolo, ale jemu sa málilo. Rodičia mu aj naďalej pomáhali.
Treba mu tam pomôcť, v Bratislave sa uchytí a potom to pôjde samo.
A aj to prišlo Pavol si našiel prácu, neočakávane sa však oženil s dcérou svojho šéfa, lebo čakal bábätko. Narodil sa syn Michal a tak sa “uchytil” naozaj dobre. Svokrovci im kúpili byt, švagor ho povýšil, pridal plat. Mal šťastie. Rodičom odľahlo.
Zuzana sa vydala, no nie tak “výhodne” ako brat, ale za obyčajného chlapa. Bývanie si zabezpečili sami, hoci nie v Bratislave.
Najskôr sa im narodila dcéra Veronika a potom dvojičky synovia. Druhé dieťa čakali, a hneď boli dve. Nebolo to ľahké, ale nesťažovali sa. Deti rástli, chodili do školy.
Keď rodičia slávili tridsaťpäť rokov manželstva, rozhodli sa konečne urobiť oslavu. Dvadsiate piate i tridsiate výročie oslávili len v úzkom kruhu, vždy chýbali peniaze, no teraz to už riskli.
Pavol prišiel so synom, manželka bola veľmi zaneprázdnená, ale poslala darček darčekovú poukážku na nákup domácej techniky. Odporučila kúpiť umývačku riadu. Pavol dar odovzdal vopred, hneď vybrali, nainštalovali. Počas oslavy mama každého hostí prevádzala a ukazovala, čo všetko umývačka zvládne. Po hostine nemusela ruky obťažovať, všetko zariadila technika.
Darček od Zuzaninej rodiny, dovolenkový pobyt pre rodičov vo Vysokých Tatrách, zapadol do úzadia oproti Pavlovmu daru – hoci bol oveľa drahší.
Rodičia šli na pobyt, aj dcére poďakovali, no poznamenali, že takto zbytočne míňa peniaze. Oddych prešiel, ale umývačka slúžila ďalej.
A potom to začalo. Mama pri každej príležitosti chválila Pavla: jej syn žije v Bratislave, spravil kariéru, má byt, manželku, dieťa jedno!
Len jedno dieťa! Načo ste rodili tri deti? Veď ich treba všetko naučiť. Teraz je to ľahké, ale čo bude neskôr. Pozrite na Pavla
Pavlov byt je zariadený najnovšou technikou, vysávač upratuje sám, svetlo sa zapína na dotyk, riad umýva stroj, jedlo im vozia, dokonca k nim chodí upratovačka
Mama, ja všetko zvládnem, deti a muž mi pomáhajú.
Lenže Pavol
No brat tvoj…
Čas plynul a Zuzanine deti vyrástli. Ani jedno neodchádzalo do Bratislavy, ale všetky vystudovali na vysokej škole vo svojom meste. Mama sa opäť našla slovko:
Vy ste to s deťmi nezvládli. Ale Pavlov syn Michal
Mama, deti máme dobré, a o Michalovi toho nevieš všetko! Boli sme u nich, a videla som, že nie všetko je tam ružové.
Nenadávaj, keď si nič nedokázala ty, ani tvoje deti nič nedokážu. Sami chudobní!
Áno, mama, ja som nič nedokázala. Dobrú prácu, ale nie v hlavnom meste! Uspešného muža, ale nie toho pravého! Deti s červeným diplomom, ale len miestne!
Krásne upravený byt, ale bez gazdinej. Vysávač máme obyčajný, umývačku tiež, vypínače ovládame sami.
Vám tiež pomáhame, len nie tak ako Pavol! Ani na lieky vám nevie poslať peniaze, veď tam má veľa výdavkov!
On to dotiahol ďaleko, ty si nikto!
Raz Pavol prišiel domov. Mama sa nazdávala, že iba na návštevu, ale on sa vrátil navždy. Manželka s ním podala rozvod, z firmy svokra ho prepustili, so synom boli veľké problémy.
Doma prácu, na akú bol zvyknutý v Bratislave, nenašiel, a platy v Prešove boli v porovnaní s bratislavskými smiešne.
Zuzana, rozhodli sme sa synovi založiť podnik. Je pripravený, nemôže predsa teraz robiť obyčajného inžiniera! povedala raz mama.
Rozhodli ste sa konajte.
Od teba potrebujeme pomoc. Peniaze, pôžičku. Vám nič netreba, veď nie ste v Bratislave.
Ani Pavol už nie je v Bratislave! Mal by už stáť nohami na zemi.
To iba tebe nič netreba, Pavlovi treba, on
Mama, pomáhame deťom i vám. Nie veľa, ale každému niečo. Potrebujeme kúpiť auto, a aj pre domácnosť niečo.
Auto počká, peniaze pre Pavla sú dôležitejšie.
Viem, mama. Pavol bol vždy dôležitejší. Odkedy išiel do hlavného mesta, všetko sa to tak nabalilo. Nechcela som študovať v Bratislave, ale ani v Prešove ste mi nepomáhali.
Dedinčanov dom šiel Pavlovi na štúdium a život len preto, že si potreboval spraviť meno. Prastarých rodičov dom “jazdil” po Bratislave, lebo Pavol ako veľký pán potreboval auto.
Vtedy som žiadala požičať na kočík pre dvojičky. Nedostali sme! A myslíš si, že sme u Pavla niekedy bývali? Len balíky sme mu vozili. Spávali sme v penzióne. Jeho manželka nás nechcela, sme vraj len z východu!
On je už rozvedený a potrebuje pomoc. Ani byt nemá.
Ani auto, to rozbil syn.
Nemusíme riešiť jeho problémy, nech si poradí sám.
Nie, mama! Prácu tu je, platy slušné. Ale preňho sú vraj malé. Pre nás však sú dobré.
A čo mu viem dať? Pár eur? Najprv na podnik, potom na auto, potom na byt Nie, mama! Veľký pán si má brať peniaze od chudobnej sestry z východu, ktorá nikdy nič nedosiahla!
A čo toľko so mnou rozprávaš?
Všetko je v poriadku, mama. Len som pochopila, že človekom sa stal len môj brat. Teraz žije s vami, je čas, aby sa aj vám odvďačil. Teraz je jeho rad.
Zuzana! Ty nás chceš prinútiť predať byt. Vieš, čo by si spôsobila?
Spôsobujem? Len nezabudnite kúpiť si aspoň jednu izbu.
Rodičia predali byt, kúpili maličkú starú garsónku. Zvyšok peňazí dali Pavlovi, ktorý sa vybral späť do Bratislavy. Veď čo mal robiť v nejakom Prešove?
Z podnikania nič nebolo, Pavol sa aj tak v očiach mamy stále javil ako veľký človek. Mama znova Zuzane vyčítala jej neužitočnosť, povyšovala brata a žiadala pomoc pre seba potrebovala renováciu bytu. Zuzana pomáhala, ale do renovácie sa nechcela zapojiť.
Veď viem, že byt aj tak raz dostane brat, nech sa stará on. Veď je veľký človek!
Pavlovi peniaze došli, a vrátil sa zase domov. V tej malej garsónke bolo poriadne tesno. Spal na rozkladacej posteli v kuchyni, no hlavne “prežil si”, ako to býva u veľkých ľudí.
Ako hovorí staré slovenské príslovie: Stavili na zlého koňa Čo si o tom myslíte? Podeľte sa v komentároch, alebo dajte páči sa mi.
