Drahý denník,
Dnes sa mi splnil sedemdesiatky. V roku 1955 som sa oženil so svojou milou Martou, a od tej chvíle sme spoločne vychovávali trojicu detí dvoch chlapov a jednu dcéru. Martu som stratil pred tridsať rokmi a od tej chvíle som sa už neodvážil znovu oženiť. Hľadal som, skúšal som, no štastie mi neprejavilo tvár. Mnoho dôvodov by som mohol spomenúť, ale má to zmysel?
Moji mladší synovia, Peter a Ľubomír, boli neustále v hádkach a prepadlí agresiou. Prepínal som ich medzi školami, kým sme nenašli učiteľa fyziky na gymnáziu v Košiciach, ktorý objavil ich skrytý talent. Zrazu sa ukončili všetky bitky a hádky.
Dcéra Brigita mala problémy v komunikácii s rovesníkmi. Školský psychológ už odporúčal návštevu psychiatra, no v tom okamihu prišiel nový učiteľ literatúry a založil krúžok pre začínajúcich spisovateľov. Brigita sa ponorila do písania od rána do večera, čítala svoje príbehy v školskom novinách a neskôr v miestnych literárnych kluboch.
Po strednej škole Peter a Ľubomír získali štipendiá na prestížnu univerzitu v Bratislave, na Fakultu fyziky a matematiky. Brigita nastúpila na Filozofickú fakultu, kde študovala literatúru.
Zostal som sám a najprv som to ani nepocítil. V tichu okolo mňa sa ozývalo len zavýjať vlk. Vytiahol som si rybársku výbavu, začal som záhradkovať a chovať prasiatka na našom veľkom pozemku pri rieke Hron. Zarábalo sa celkom slušne, hoci inžinier v miestnom podniku dostával menej.
Uvedomil som si, že môžem deťom pomôcť kúpiť im lacnejšie autá, prispieť na ich výdavky a zabezpečiť im slušné oblečenie. Čas však odvádzal od poľania a obchodu. Desať rokov preletelo rýchlo a blížil sa môj jubilár.
Mali som v úmysle osláviť svoje sedemdesiatiny sám. Synovia už dlhý čas pracovali na tajnom projekte pre Ministerstvo obrany a neboli schopní odísť na víkend. Brigita sa neustále presúvala medzi literárnymi sympóziami a novinárskymi stretnutiami. Nechcel som ich rušiť pozvánkami.
Ako raz pomyslel som si. Nie je čo sláviť, som sám. Plánoval som prejsť po hospodári a večer si dať pohárik whisky, spomenúť si na Martu a rozprávať jej, akí sme vyrástli.
Ráno som vstával skoro, aby som sa postavil na pastvu prasiatkam mali sme špeciálny krmivo. Keď som vyšiel z domu na osvetlenú hviezdami lúku pred domom, zbadal som niečo zvláštne uprostred. Bolo to dlhé, obdĺžnikové teleso zabalené v plachtke.
Čo to môže byť? zvolal som prekvapene, keď zrazu sa rozžiarili projekčné svetlá. Na lúke sa zjavili synovia s manželkami, deťmi a niekoľko príbuzných. Brigita prišla s vysokým mužom v okuliaroch s hrubými šošovkami. V rukách mali balóniky a piešťany a niektorí drôtikmi pustili vzduchové pištole. Všetci kričali, mávali rukami a snažili sa ma objímať:
Všechno najlepšie k narodeninám! Otec!
Zabudol som na podivný predmet. Synovia ma neustále ťahali späť do domu, kde ich manželky začali pripravovať jedlo na stôl.
Počkaj, otče, počkaj, povedala Brigita. Môžem ti prekryť oči?
Prečo nie, odpovedal som. Uzavrela mi hustý plát na temene a začala ma otáčať.
Čo ste vymysleli? spýtal som sa.
Darček pre teba, povedal Peter.
Snáď nie je drahý? zamračil som sa. Nemám nič, rýchlo som dodal.
Neboj sa, otče, usmial sa Ľubomír. Len malý suvenír, znak vďačnosti.
Brigita mi odstránila pás a z reproduktorov vybuchla hudba, bubny tlčúce. Stojal som pred zabaleným predmetom, keď deti zo všetkých strán strhli plachtu. V jasnom svetle projektorov sa ukázal starý model Oldsmobile F88!
Skáral som od šoku a sotva som sa nepadol. Pomohli mi posadiť sa na stoličku a opakoval som:
Ach bože, bože, bože
Upokoj sa, otče, striekala mu Brigita vodu do tváre. Celý život si chcel toto auto.
Ale to musí stáť kopec, namračil som.
Nie je drahší ako peniaze, povedal Peter.
Poď, sadni do kabíny, chceme fotiť, doplnila Brigita. Otworil som dvere, no v nich ležala kartónová krabica.
Čo je to? spýtal som sa.
Otvor, povedala Brigita. Vytiahol som krabicu, a keď som ju otvoril, pozrel som sa na dva oči z dna. Vybral som malého, chlpatého tělíska a pritisol k sebe:
Skutočný tajsky mačiatko! Rovnako ako ten, čo sme mali s tvojou manželkou. Pamätáte si? Bomba. Keď ste boli ešte maličká, tak ste ho milovali
Samozrejme, otče, odpovedali deti.
Nedokázal som však vojsť do auta. Išiel som hore, na druhé poschodie, do svojej izby, kde som Brigite ukázal fotku Marty. Po tvári mi tekli slzy:
Vidíš, Martine, vidíš? Zvládol som to. Nič ich nezabudlo Vidíš?
Deti mi nedovolili dlho zostať osamote. Stôl dole bol už upravený a začali sa prípitky. Brigita mi pošepkala do ucha, že je v štvrtom mesiaci tehotenstva a že jej snúbenec prišiel na návštevu. Povedala, že zostane u nás, lebo jej práca na novej knihe ju môže zaviesť kamkoľvek. Jej snúbenec však plánuje cestu do Ameriky a o pár týždňov ich čaká svadba v miestnom kostole.
Nemáš nič proti, otče? spýtala sa.
Je to ako čarovný sen, povedal som a pobozkal ju na čelo.
Deň plynul v rozhovoroch, jedle a spomienkach. V noci som navštívil hrob Marty, posedel dlhé hodiny a rozprával sa s ňou. Život získal nový zmysel, hlavne poďakovať za to auto. Mal som si obliecť staré oblečenie, nastúpiť a odraziť do Bratislavy.
Na posteli spal malý tajsky mačiatko.
Tomko, povedal som a zopakoval: Tomko.
Tomko zamňukal a natiahol sa svojím ešte malým telom. Ležal som, hladil jeho teplý, huňatý brucho a zaspal.
Ráno som musel vstávať skoro kŕmiť prasiatka, pestovať záhony, rybárčiť. V izbe dole spali Brigita a jej snúbenec. Synovia s rodinami vyrazili a ticho sa vrátilo. Tomko kráčal po mojich topánkach, spadol do kŕmidla pre prasiatka a zamotal sa do siete na lodi. Potom sa snažil zožrať rybárske návnady. Smial som sa a šepkal mu:
Ako keby sa mladosť vrátila.
Tomko štekotal, zachytil sa mojimi rukami a zakusil.
Ty šibal, zvolal som a rozosmelil sa.
Táto rozprávka síce nič nevedie, ale slúži ako pripomienka tým, čo môžu ešte prísť k svojim rodičom: nečakajte zajtra, vyrazte hneď.
S úctou,
JánA keď som zaspal s Tomkom na kolenách, vedel som, že najcennejší dar je láska, ktorá nás spája naprieč generáciami.
