Naša neter Darina mala iba trinásť rokov, keď sme ju poslali na prázdniny k starej mame do dediny na dva týždne. Spočiatku sa jej to páčilo čas s babkou jej pripadal ako sladká jar, rozvoniavajúca čerstvou žemľou a sušenými bylinkami zo starých kredencov. Bola medzi nimi akási jemná niť porozumenia, akoby spolu tancovali pomalý, neuchopiteľný valčík v kuchyni plnej mihotavých tieňov.
Ale plynúcimi letami Darina rástla a pocity sa začali rozplývať, ako keď sa rosa po ránu stratí v odrazoch slnka. Chýbali jej kamaráti, bratislavské kino a rozmanité dobrodružstvá v meste. Babka mala len túto jedinú vnučku a každá návšteva bola pre ňu ako hodiť kamienok radosti do stojatej studne dní.
Jedného dňa ju otec Rudolf priviezol autom do strieborného rána v dedine, zatiaľ čo mama Zdenka v nemocnici privádzala na svet ďalšieho súrodenca. Mysleli si, že Darine prospeje čerstvý vzduch, pokoj a teplé kakao u babky. S jej príchodom sa aj babkina peňaženka naplnila pár eurami, lebo za každý pobyt zašiel synovec peniaze na stravu a sladkosti.
Najskôr babka od Dariny nič nečakala. Stačilo jej, že sa niekto usmeje ponad stôl, vezme jej ruky do svojich a nechá sa unášať rozprávkami, čo nemajú koniec. Spokojná, že zrazu kus jej mládosti pulzuje zase po kuchyni. Postupom času však Darina začala šomrať, že nemá zákusky podľa predstáv, že rožok nie je čerstvý, a že čokoládový krém jej už liezol von ušami. Vedela, že otec posiela babke peniaze a čakala, že za eurá bude mať všetko najlepšie.
Až jedného dňa, v polospánku pod plachtou oblakov, stratila Darina trpezlivosť, keď zistila, že niekto zjedol jej obľúbený makový koláčik. Podozrievala starkinu sestru Žofiu, čo bývala v zadnej izbe, že si potajomky koláče ukrýva pod vankúš. Spor sa rozpriaval ako klbko vŕzgavej vlny a babka musela volať otca, nech príde zachrániť ticho domu pred výbuchmi hnevu.
Tie drobné hádky a urazené pohľady vyvolali v rodine napätie. Odvtedy sa rozhodli Darinu už k starej mame neposielať. Pre starkú to bolo ako keď vietor odnesie ozvenu smiechu atmosféra v dome zostala chladná, šálky bez čaju.
Babka tú stratu niesla ťažko. Vždy verila, že aj vo víre nie práve dokonalých dní je s vnučkou každá minúta ako slzička medu na prasknutých perách. Ale okolnosti sa vychýlili ako čajník na hrane stola, a návštevy zosnili do tichej prázdnoty medzi vánkami šumivých starých hodín.
