Ženské osudy. Božidara
Ach, Božidara, na kolenách ťa prosím, vezmi si môjho Miška k sebe, nariekala Stanislava. Srdce mi tuší, že niečo nedobré sa môže stať. Radšej dočasná rozlúčka ako smrť môjho synčeka.
Božidara sa otočila a pozrela na útleho Miška, ktorý sedel na lavici pri peci, nožičkami pohupoval s detskou bezstarostnosťou.
Kedysi sestry bývali spolu, no čas plynul a staršia Stanislava sa vydala za Radovana a odišla s ním do vzdialenej dediny. Mladšia Božidara ostala s chorou mamou, ktorá čoskoro zomrela. Otec im zomrel ešte pred svadbou prvej dcéry, tiež na suchoty. Matka dobre dcéry vychovala. Dobrosrdečné, pracovité, na cudziu bolesť vždy citlivé. Pravda, hoci bola Stanislava staršia, v dome vládla vždy Božidara. Staršia sestra bola mäkká, poddajná, tvarovateľná ako hlina. A práve toto Radovana pritiahlo mali pekné manželstvo, Radovan sa ženy nevedel nabažiť.
Na rozdiel od sestry bola Božidara ostrá a nezlomná a pritom krásna, až sa dívilo oko. Z najbližších dedín za ňou chodili chlapci na pytačky, ale všetkým ukázala dvere.
Kým žila mama, povzdychla si:
Ach, dievča moje, povahu prababičky si zdedila. Len nech si jej údel neprivoláš. Stará panna zostaneš kto ťa na starobu bude chcieť?
Božidara sa len usmievala. S matkou sa nehádala, starobu rešpektovala mala svoje tajné myšlienky.
Prababka Božidary nebola obyčajná žena. Hoci nikdy nevydatá, dieťa z kolísky mala, život šťastný prežila. Trochu liečila. Bylinkami i modlitbami od chorôb i rozličných trápení. K čiernym veciam sa nedávala, nikomu sa nevnucovala. Ľudia sa jej aj báli, lebo povahu mala poriadne ostrú.
Božidara zdedila jej povahu, a nielen to: aj ona vedela trochu liečiť. V bylinkách sa vyznala, zaklínadlá poznala. Na pomoc si koho vyvolávala, kto to vie? Ľudia všeličo hovorili, no ona sa len pousmiala, nech si myslia, čo chcú. Hrdá dievčina, znalá svojej ceny. Nikdy v biede neodmietla, deti liečila často. Koľko ju rešpektovali, toľko sa jej aj obávali.
Nechápem, Stanislava, povzdýchla Božidara, čo sa ti nezdá? Veď Miško je zdravý, a ty ho už pomaly do hrobu dáváš.
Bojím sa, sestra, šepla Stanislava. Veď si nepočula, čo sa teraz v našej Zákrute robí?
Nepočula, odpovedala Božidara.
Veď deti odchádzajú ako muchy. Dlho chorľavejú, a potom si ich Boh povolá.
Ale skutočne Boh, či niekto iný? dvíhla Božidara obočie.
Sama neviem, milá, už niekoľko rokov akoby na dedinu doľahla pohroma. Nenájdeš dvor, kde by dieťa nepomrelo, prežehnala sa Stanislava.
A prečo umierajú? Prečo za mnou nikto neprišiel?
Ktože vie? Beží dieťa, veselé, a zrazu ochabne a len leží. Sily z neho len tak unikajú, až napokon umrie. K tebe nik nešiel si ďaleko, a vlastnú bylinkárku máme, jednoducho vysvetlila Stanislava.
Dlho ju tam máte? spýtala sa sestra, dvíhajúc obočie.
Veď už keď som k Radovanovi prišla, bola tam.
A prečo si mi o nej nespomínala? nedala sa Božidara.
Veď načo. Je to obyčajná starena, pomáha, zlé nerobí. Ťahané zvieratko tiež vylieči. Len pri deťoch je akási bezmocná. Ani bylinky, ani šepkanie nepomáhajú. Doteraz si sa nepýtala, teraz k slovu prišla.
Nuž čo, vezmeš si Miška trošku pozrieť?
Prečo by nie, usmiala sa Božidara a pozrela na synovca. Takého pokladu nechám hostiť, povedala, pohládila jeho slamené vlasy. Stanislava pobozkala syna na temeno a po prežehnaní odišla domov.
No, obrátila sa Božidara k Miškovi, poď do sadu, ukážem ti, ako si tam stehlík hniezdo stavia.
Miško sa rozžiaril úsmevom a chytil tetu za ruku.
***
Prijímajte hostí, zvolala Stanislava, vstupujúc do Božidarinho domu.
Mamka prišla! zakričal Miško a vrhol sa jej okolo krku.
Od chvíle, čo Stanislava nechala syna u sestry, prešlo pol roka. Neskorá jeseň zatieňovala oblohu, všetko sfarbila do šeda. Prichádzala za ním raz za čas, zakaždým objatia a slzy.
Môj milovaný, môj jediný, plakávala žena, bozkávajúc dieťa. Ako som sa ti už len naspomínala! Aj otec je bez seba, stále sa vypytuje, kedy ho domov donesiem.
Božidara prišla, utierala si ruky o zásteru, tiež sa so sestrou objímala.
Ako ste na tom, moje zlaté? spýtala sa Stanislava, očami neodtrhla od syna.
Dobre, mami, teta Božidara mi darovala mačiatko, chceš vidieť? zavýskol Miško a už bežal von.
Všetko v poriadku, sestra, chlácholila Božidara. Čo ťa privádza?
Čas už prišiel, Miško je už dlho u teba, čoskoro bude teba volať mamou miesto mňa, usmiala sa Stanislava. Aj Radovan tlačí, syna chce doma.
Tak chceš si ho vziať? spýtala sa Božidara. Ako sa darí na dedine?
Ani nechcem zarieknuť, vďakabohu všetko lepšie. Za ten čas, čo bol Miško u teba, žiadne úmrtie dieťaťa.
Dvere sa rozleteli a doletel Miško, v náručí držal mačiatko.
Mami, nazval som ho Félix. Je to môj kamarát, iskričky v jeho očiach sa zaleskli.
Nuž, myší v stodole je dosť, zamestná sa, povedala matka. Vezmeme ho so sebou. Priprav sa, milý, ideme domov.
Kým si Miško balil veci do batôžka, sestry rozprávali o všeličom. Staršia vyčítala, kedy už mladšia rodinu založí.
Ale daj pokoj, Stanka, zahriakla ju Božidara. Veď ako mama: čas príde, aj muž bude, zatiaľ načo? Mám zlatého synovca, s ním mi je veselo dosť. Hej, Miško, nezabudni na mňa, keď sa ti zažiada prísť, povedz mame, vždy ťa rada uvidím!
Za tých pol roka sa Božidara na synovca upäla, ťažko ho púšťala: zvykla si na jeho smiech a detskú bezprostrednosť.
A ešte niečo, Stanislava, zrazu povedala na Félixa pozor dávaj, neubližuj mu. Je to môj darček Miškovi.
Veď ja by som zvieratko nikdy neublížila, urazila sa Stanislava. Vždy každému Božiemu stvoreniu nalejem misky mlieka.
Už sa nehnevaj, zmiernila Božidara, len pripomínam. V predsieni je košík, tam Félix pôjde. Do dediny je cesta ďaleká, už treba ísť. Skúste doraziť pred tmou.
Sestry sa objali, Božidara požehnala synovca a vyprevadila ich s Božím požehnaním. Už bol november za chrbtom, a zima stúpala na päty.
Zimné dni boli prikrátke, ale večery a noci dlhé a temné. Snehové záveje zametali cesty. Toľko snehu bolo, že ráno ledva bránku otvoriť šlo, do polovice zavialo. Dedinský život bežal pomaly, Božidara si však prácu vždy našla. Kto bábätko priniesol, kto bylinky pre matku prosil. Tak dni plynuli. Postupne sa slnko ukazovalo častejšie, so zimou bojovalo. Potôčiky hučali, vtáčiky štebotali jar už klopala na dvere.
Jedného dňa pracovala Božidara v záhrade, keď tu zrazu miau! Obzrela sa stojí Félix.
Akože si sa tu vzal? otvorila ruky. Vari sa s Miškom niečo stalo?
Miau znova, mačiatko jej začalo obtierať hlavu o nohy. Bez ďalšieho rozmýšľania šla dnu, vzala, čo potrebovala, zbehla k susede starenke poprosiť, nech pozrie na hydinu, ak sa nevráti. Asi u sestričky prenocujem, babka Gusta, dávaj pozor, vysvetlila.
A vybrala sa na cestu. Lesom, vtáci spievali, vo vzduchu jar, a v duši ju škrabalo. Krok zrýchľovala. Slnko ešte nekleslo, už boli strechy dediny vidieť. Ako oparená bežala, cestu zdolala za chvíľku. Vpadla k sestre, ledva dýchala.
Božidarka, skríkla Stanislava, a hneď jej skočila do náručia. Beda, sestrička, nariekala, vliekla ju do izby. Božidara vošla a zostala stáť. Miško na posteli ako mŕtvy, pery modré, pokožka priesvitná. Dýcha namáhavo.
Zo Stanislavinho nariekania vyrozumela, že chlapec sa po Vianociach necítil dobre, najprv trochu, posledný týždeň už úplne zoslabol.
Prečo si ku mne neprišla? vyčítala Božidara, prikladala ruku na čelo dieťaťa.
Sama neviem… nariekala Stanislava, ako keby mi cestu niekto zatváral. Len vyjdem z dverí, tak sa niečo stane Miškovi horšie, celého ho trasie. Tak som bežala späť. Najprv sme si mysleli, že len prechladol, keď sa zo sánkovania s deťmi vrátil, potom aj ja som ochorela, týždeň ležala. Mali sme čaj, lesné plody. Trochu lepšie bolo. Akonáhle úplne nevládal, išla som k tebe, no to sama vidíš, aká zima bola. Víchrice, snehy. Ani na ulicu, nieto skrz les do teba.
Šla som k starej Kvetoslave. Tá dala bylinky, šepoty, nad Miškom šepkala. Ale čím ďalej, tým horšie. Keď sa sneh trochu topí, chcela som k tebe už som sa chystala. No ty si sama prišla. A ešte aj Félix nám zmizol, ako by do vody klesol. Keď Miško trošku príde k sebe, prosí si mačiatko priviesť, a jeho niet. Pomôž, sestrička! Ak Miško zomrie, aj ja sa za ním poberiem!
Nariekala Stanislava, za hlavu sa chytala, v závere zúfalstva.
Za Félixom nestaraj, mačiatko ma privolalo. Vidíš, bolo by rozumnejšie ako ty! zahromžila Božidara. Stanislava až prestala plakať a oči otvorila dokorán.
Akože privolalo?
Tak veru, vstrebala sa Božidara do seba. Hovoríš, cesta ktosi blokoval? Blokoval. Len čo sa chystám, Miškovi zle, spotený, celý sa trasie.
Povedz, sestra, bral Miško niečo od cudzích? Jedol niečo? pýtala sa mladšia.
Akože nie, veď s deťmi koledoval. Boli Vianoce.
Všade bol? neskladala otázky Božidara. Všade. Najmä koláče starej Kvetoslavy si chválil.
Božidara zamračila pohľad, privrela oči, hovorí:
Zbehni, sestra, po tú Kvetoslavu, nech príde zasa pošepkať. Nepovedz, že ja som tu. Chcela by som vidieť, čím chce pomôcť.
Stanislava neodvrávala, obliekla sa a bežala. Božidara zatiaľ rozpútala svoj uzlík, vytiahla dve veľké ihly. Schovala sa v kuchyni, aby ju nikto nevidel. Onedlho sa vrátila Stanislava s Kvetoslavou.
Ach, Stanislava, pomohla by som ti, ale sama vidíš, nijak mi to nejde, asi Boh ma pokoruje, keď deťom pomôcť neviem, mäkko šepkala starena.
Vošla do izby, Božidara vyšla z kuchyne a ihly krížom vrazila nad dvere, a opäť sa skryla.
Prešiel čas, Kvetoslava sa chystala odísť, prišla k dverám, zastala nemohla odísť. Otočila sa, tvárila sa, že chce ešte šepkať, vrátila sa, po minúte to opakovala pri dverách stála, ledva dych lapala. Chcela von, no nešlo to. Otočila sa naspäť.
Čo ti je, Kvetoslava? pýtala sa žena.
Zle mi je, Stanislava, odpovedala.
Poď, pomôžem ti, zaujem.
Radšej vodu mi prines, žiadala Kvetoslava.
Stanislava šla do kuchyne, kde jej Božidara zašepkala, nech starenu odvedie do izby. Starena sa napila, posadila, skúšala ísť k dverám znova tentoraz mohla, tak utekala z domu. Stanislava šla za ňou, vrátila jej zabudnutú šatku.
Vrátila sa Stanislava, vošla k Miškovi, tam sedela Božidara na posteli.
Starý pavúk, zamrmlala mladšia decká trápiť učila. Ja ti ukážem, bosorka!
Božidara splietla tri sviečky, dala ich k hlave Miškovej postele.
Čože to robíš, Božidara? Nerozumiem, pýtala sa Stanislava.
Vaša bylinkárka je za smrťou detí! Malí deti sú plné života, a jej už roky utekajú. Predlžuje si život na úkor detí.
Stanislava sa zdesila, dlaňou si zakryla ústa.
Ty, Stanislava: teraz vyjdi z izby. Prijmi muža, rob si svoje. K večeru sa vráť a pomôž mi vstať. Svoju silu Miškovi dám, z rúk pavúčej ho vyrvem. Potom budem hľadať, ako doplniť sily.
Stanislavě vybehli slzy, v tichosti opustila miestnosť.
Božidara zapálila sviečky, modlitbu šepla, prikryla Miška telom, ako sliepka chráni kuriatka pod krídlami pred nebezpečenstvom. Netušila, koľko času uplynulo. Keď nadobudla vedomie, bola vedľa nej Stanislava, pomohla jej ľahnúť do postele, prikryla ju perinou. Ticho v dome, tma noci, v okne žiarila lampa pred ikonami. Božidara zaspala, spokojná, že zachránila synovca. Ráno v izbe voňal čerstvý chlieb, a celým domom sa niesla piesň.
Ako je Miškovi? spýtala sa Božidara.
Stanislava ju objala, bozkávala.
Ďakujem, Božidarka, vrátila si mi syna! Ráno vstal, jedlo pýtal.
Božidara kukla k Miškovi: spal, na tvári už ružovelasť, život sa vrátil.
Stanislava, zostanem chvíľu u vás. Poobzerám sa, čo možno urobiť, aby sme vašu Kvetoslavu odhalili.
***
Ach, zle sa mi vodí, babka, rečnila Božidara v dome starej Kvetoslavy. Hnev ma zožiera, keď tá potvora na môjho milého lezie, vymýšľala si.
Prišla po pomoc. Jediné, čo chcela, bolo zistiť, ako stará vysáva z detí život.
Neviem, dievča, odpovedala Kvetoslava. Ja na čierne veci nie som, hriech to je.
Tak aj mne pomôž, naliehala Božidara. Nie je to čestné! Roky s ním žijem, vydržím jeho výčiny, ona prišla, a ukradnúť ho chce. Nech sa nik nedozvie, dobre ti zaplatím! Neznášam ju, nič ti nepoľutujem!
Dobre, súhlasila Kvetoslava, vidím, sme si podobné. Pýtať veľa nebudem. Napečiem chlieb, ty ho rozdaj deťom vo vašej dedine.
Načo to? pýtala sa Božidara.
To tebe netreba vedieť. Mysli na svoju sokyňu. Dáme jej troch driev.
Ako to?
Dám ti dušičkové chleby. Na každý je pripečený duch. Dohodaté mám s nimi: ja im živé duše na jedenie, oni mne roky pridávajú.
Božidara súhlasila. Vzala chlieb, vošla domov k Stanislave, vyložila chlieb na stôl.
Pozri, čím bylinkárka deti kŕmi!
Chlieb, povedala Stanislava, to azda netreba odmietnuť?
Ak je obyčajný, nie. Ale tieto sú dušičkové určené duchom.
Stanislava zhíkla.
Ako je to?
Dala život nečistým, oni jej roky pridávajú. Ale duše detí sú nevinné, k životu lipnú. Vezmeme chlieb, rozmrvíme ho sliepkam, oni nech si s tým poradia. Do rána Stanislava priniesla novinu: Antonína ráno Kvetoslavu videla celá zčernela, zostarla o roky. Chcela sa jej prihovoriť, ale ona len zakričala, nech neotravuje.
Trafila si, Božidara! radovala sa Stanislava.
Začali čerti vyžadovať, ale nemajú už čo žrať, tak napadli svoju hostiteľku, zasmiala sa Božidara.
Pravdu povieš, sestra, z tvojich slov až mrazí. Ale paňka je predsa len živá byt…
Čerti ťa vezmú, Stanislava! Veď aj mama bola taká, každého by poľutovala, keby trpel, uškrnula sa Božidara.
No nič, je čas skončiť dielo. Do izby nechoď, povedala a stratila sa za dverami.
Zatiahla závesy, zapálila dve sviece, vytiahla starý hrdzavý zámok zo svojho mešca. Ticho si šepkala:
Ak povieš zmizneš,
Ak spravíš v prach.
Na zámok zavriem moc,
Čo v tvojich rukách záhad.
Ticho, len šum slov. K večeru vzala zámok a vydala sa ku Kvetoslave.
Babka Kvetoslava, si doma? volala.
Ticho. Vošla, podlaha vŕzgala.
Kto tam, čert doniesol? z izby.
Prečo čert, babka? spýtala sa Božidara a vstúpila.
Ty? zachrčala čarodejnica. Čo chceš? Zle mi je, niet síl.
Niet sa čo čudovať! uškrnula sa Božidara. Kŕmiť čertov, to je fuška!
Kvetoslava zalapala po dychu.
Tak ty, zmija! zasyčala. Kvôli tebe ma čerti noc čo noc mučili!
Teba?! rozosmiala sa Božidara. Veď čo máš, dušu? Pavúčica prekliata, koľko detí si pripravila o život?! Večný život sa ti máli? Večne budeš, len v pekle!
Obrátila sa, išla k dverám. Stará zliezla z postele, bežala za ňou na verandu a vrešťala:
Prekľajem ťa! Všetkých čertov na teba pošlem!
Hej, hej?! odpovedala Božidara pohŕdavo. Myslíš, len ty vieš kúzliť? Pozri sa na dvere, čo visí na kľučke?
Otočila sa stará k dverám tam na uchu visel zavretý zámok.
Kvetoslava zrevala, zatiahla si prsty do vlasov, že už vie, že Božidara jej schopnosti uzamkla.
Myslela si, že celý život ľuďom škodiť budeš, pavúčica? Zle si narátala! Ak sa k starému vrátiš, ešte rýchlejšie v prach premeníš! Čerti už len na teba čakajú!
Odkráčala preč. Počula, ako čarodejnica zavýja od zlosti, ale nevzrušila sa.
***
Od tých čias prešli dva mesiace. Miško sa rýchlo pozbieral.
Kvetoslava mesiac potom zomrela. Keď porušila sľub a prestala čertov kŕmiť, oni si pre ňu rýchlo prišli. Ťažko umierala, strašne kričala. Božidara od tej doby bola jedinou bylinkárkou pre niekoľko dedín. Poctivo niesla svoj úděl. Mohla by sa aj s temnými silami spojiť, ale hriech na dušu si nebrala len liečila ľudí i zvieratá. Zlom nikomu nerobila. Spriazneného muža stretnúť nevedela, no ani ju to veľmi nemrzelo. Takú povahu nie každý znesie.
Ach, Božidarka, vzdychala staršia sestra, už by si mohla svoju pýchu obrátiť, bola by si užasná žena, deti by si mala.
Bez trošky hrdosti by som s čertmi nevedela vyjsť, Stanka! smiala sa Božidara. Ak deti nemám, tak je to osud, povedala a bozkom pohladila Miška po temene.
Miško, keď vyzdravel, utekával k tete do vzdialenej dediny aj viackrát za mesiac, a často u nej ostával. Detinskou láskou ju odmeňoval viac než dosť…
