Dnes večer som si opäť spomenula na staré časy nedávno mi volala jediná kamarátka z vysokej, Margita, a presviedčala ma, aby som prišla na stretávku po tridsiatich rokoch.
No čo, svadobný papier je predsa pevnejší ako len bývanie na divoko? Takto si na mňa kedysi doberali chlapi, aj keď mi to dnes už príde len trpko-smiešne.
Nechcela som tam ísť.
Vždy som sa týmto akciám radšej vyhla, lebo po takých stretnutiach ma chytá akási melanchólia.
Margita sa len zasmiala: Veď naposledy sme boli spolu na káve pred pár rokmi, a vyzerala si úplne normálne.
Čo sa bojíš, že si veľmi pribrala? Ale nechcela som to s ňou rozoberať.
Jednoducho sa mi nechce, nenahováraj ma, Marga!
Ešte chvíľu do mňa hučala, že nás už mnoho nezostáva, niektorí emigrovali, alebo predčasne zomreli.
A tak som si znova spomenula na Ondreja Kučeru, spolužiaka s vážnymi očami a tmavými kruhmi pod nimi.
Vždy ho všetci považovali za slabšieho, ale ukázalo sa, že mal choré srdce a zomrel mladý.
Nestihol v živote to, o čom sníval postaviť káblový most v rodnom mestečku.
Ani ja som toho vlastne veľa nestihla…
Zaľúbila som sa do Igora, ktorý robil majstra na stavbe, kde som po škole nastúpila aj ja.
Igor tam bol len na turnusy a potom rýchlo mizol domov.
Dlho sme sa stretávali, každého ma volal ženou pred ostatnými a tvrdil, že ozajstná láska nepotrebuje papier, že žijeme spolu, lebo sa milujeme, nie na základe svadobnej zmluvy…
Lenže keď som zistila, že som tehotná, Igor na ďalší turnus už neprišiel.
Zistilo sa, že doma má už tri deti a žena mu ochorela.
Vraj musel skončiť prácu, ale mne sa ani neozval.
Tu som pochopila, že od chlapa v takej situácii nemám čo očakávať, a že mám svoje dieťa vychovať sama.
Z práce na stavbe som odišla, kým si ešte nikto nič nevšimol.
Naposledy mi jeden zo stavbárov do ucha vtipne šepol: No vidíš, to svadobné osvedčenie je predsa len niečo pevnejšie… Ale mne to už bolo jedno.
Našiel mi miesto v potravinách kamarát zo susedstva a tak som dvíhala bedne, a keď sa malý narodil, striedali sme sa doma s mojou mamou.
Mama mi často vyčítala, že som nešika a že stratila všetky ilúzie.
Však si ma takú vychovala, odvrkla som jej raz v hneve.
Potom sme plakali spolu ale apatia ostala.
Po piatich rokoch, keď ma opäť Margita (už som jej medzičasom aj prestala volať) pozývala na stretávku, som jej tvrdohlavo odmietla.
O čom by som sa tam s nimi bavila?
O rodine?
O peknej práci?
Ja som v tom čase umývala podlahy na troch miestach v paneláku, v škole a v škôlke.
Pracovala som len preto, aby mal môj syn aspoň niečo.
Keď Damián (obyčajne mu vravíme Dami) začal chodiť do škôlky, mama sa rozhodla, že si pôjde oddýchnuť na dedinu k svojej sestre, že v meste jej je ťažko a ja som ostala na všetko sama.
Ale život mal pripravené prekvapenia.
Neskôr ma náhle prijali v podniku, kde som mohla polovičný úväzok pracovať v obore.
Dami šiel do školy a ja som to všetko stíhala, dokonca som ho poobede vyzdvihla zo školského klubu a iné mami mi závideli.
Jeden kolega začal o mňa javiť záujem, ale odmietla som, že syn doma cudzieho chlapa nepotrebuje.
Otca mu nenahradí a len by nám to skomplikovalo život.
Ako išli roky, postupne som sa v práci osvedčila a keď bol Damián väčší, povýšili ma do technického odboru a už som mala aj slušný plat.
Ale pocit neúplnosti a menejcennosti ma nikdy celkom neopustil.
Obliekala som sa stroho, nefarbila si vlasy, po štyridsiatke som aj posivela, ale nemala som odvahu vyzerať lepšie.
Pripadala som si, že si šťastie nezaslúžim žila som predsa s vydatým a skoro rozbila rodinu.
Damián vyrástol v úžasného syna.
Každé leto trávil u babky Ireny a tety Lýdie na dedine, pomáhal im v záhrade, sadil zemiaky, buráky, polieval a v zime sekával drevo.
Aj mama mi odvtedy hovorila, že som mala obrovské šťastie, že taký dobrý syn vyrástol a Lýdia mi vždy vravela, že je to jej milovaný vnuk.
A teraz?
Veď ja sa už ani neviem zabávať, na čo by mi bolo stretko s bývalými spolužiakmi v kaviarni po tridsiatich rokoch…
Táto spleť myšlienok mi preletela hlavou v pár sekundách a Margita do mňa stále hučala: Počula si?
Kaviareň oproti internátu, budúci piatok o tretej.
Príď aspoň kvôli mne, aj ja tam nikoho iného nemám.
Jej hlas sa na konci zvláštne zachvel.
Ani neviem prečo, ale povedala som: Dobre, prídem…
Hneď ako som zložila, zaliala ma ľútosť, že som to sľúbila.
Hľadela som na svoj odraz a rozmýšľala, či to nezrušiť.
Ale keď som sa pokúšala Margite dovolať, mala stále obsadené.
Neskoro večer som otvorila skriňu a vytiahla modré šaty, čo mi Damián kúpil na jeho svadbu ledva ma vtedy s Natáliou prehovorili, oba sa mnou vyberali šaty v obchodnom centre, nevestička ma brala aj do salónu na účes.
Teraz už Damián s Natáliou bývajú sami, šťastní.
Ja si zas pripadám zbytočne nápadná, keď sa chcem upraviť už nie je pre koho.
Ale vlasy som si upravila a šaty som obliekla, hoci som rúž hneď zotrela, že to vyzerá priveľmi odvážne.
Prišla som do kaviarne, všade živo, Margita ma hneď objala: Anka, veď ty si nádherná, ako sa teším, že si tu! Sama trochu pribrala, ale pristalo jej to.
Sedeli sme spolu, rozprávali sa, potom Margitu niekto odvolal, a ja len popíjala džús, pozerala, počúvala hudbu z čias, keď sme ešte boli študentkami a mali sny o lepšom živote.
V tom ma zrazu niekto oslovil: Smieš tancovať? Pozrela som hore a hneď som ho spoznala.
Alexander Šebo z paralelnej triedy!
Ten, čo sa na treťom ročníku oženil, a bola som vtedy trochu sklamaná, lebo sa mi páčil.
Anka, aká si krásna!
Prvý raz som tu na stretávke a nikoho nepoznám len teba, usmial sa a natiahol ku mne ruku.
Tancovali sme spolu a mlčali, cítila som sa zvláštne šťastná.
Po čase sa ma opýtal: Môžem ťa odprevadiť?
Som už dlho rozvedený, ale ak doma na teba niekto čaká, tak len ako kamarát, predsa je už neskoro…
Odprevadil ma domov.
Na druhý deň sme sa opäť stretli a odvtedy sme boli už stále spolu.
Šaty na moju vlastnú svadbu mi vyberala Natália.
Čoskoro budem babkou, no pred oltárom mi bolo trochu trápne, že som v mojom veku nevestou.
Ale tentoraz som si dovolila konečne byť šťastná.
Natália mi do ucha pošepla: Teta Anka, vy ste taká krásna žena!
Sme s Damim veľmi šťastní, že vás máme.
Šťastnú môže byť žena v každom veku, to je dovolené!
A ja som si pri svadobnom stole pomyslela, keď som sa zadívala na svojho muža Alexandra vari môžem aj ja.
Vari mám právo byť konečne šťastná.
A odpustila som si.
Dovolila sama sebe šťastie konečne.
Tak čo, sobášny list je predsa len pevnejší ako len bývať spolu? – Z Nadky si uťahovali chlapi
