Martin a ja sa spoznávame, keď máme obaja dvadsaťsedem rokov. V tom čase už Martin s vyznamenaním dokončil vysokú školu a pripravuje sa na obhajobu diplomovej práce. Má za sebou úspechy v štúdiu. Navyše, už stihol zarobiť si dostatok peňazí na kúpu dvojizbového bytu v Bratislave aj garáže. Po skončení školy plánuje kúpiť aj auto. O rok neskôr sa berieme. O ďalší rok a pol sa nám narodí dcéra. Keď oslavujeme tridsiate narodeniny, naša dcérka má už dva mesiace.
Blížia sa Martinove narodeniny, preto mu navrhnem, aby sme ich oslávili v reštaurácii spolu s jeho rodičmi. On však nesúhlasí. Povie, že chce tento deň tráviť len s nami, so svojimi dvoma najdôležitejšími ženami.
A tak to aj urobíme. No hneď na druhý deň po práci ide navštíviť rodičov. Vracia sa však veľmi rýchlo. Sadne si na gauč a rozplače sa. Zostanem stáť v nemom úžase. Dospelý, samostatný muž, hlava rodiny, narieka ako malé dieťa. Snažím sa ho upokojiť a povzbudiť. Práve vtedy sa všetko zlomí. Prizná sa mi, že ako dieťa dostával bitku aj za najmenšiu hlúposť: za futbal na dvore, za špinavé nohavice, za fľak v zošite… Bili ho obaja rodičia.
,,Keď som vyrástol, prestali ma biť, ale nikdy som od nich nepočul pekné slovo. Skončil som strednú školu s vyznamenaním.”
,,No a čo, je to len stredná. Ty pôjdeš na výšku. A tak Martin išiel, aj keď vysokú školu vlastne nepotreboval.
Kúpil byt.
,,Je to len päťdesiat metrov, skritizovali, hoci sami bývajú v starom dome s tridsiatimi metrami štvorcovými.
Oženil sa. ,,Taká drobná, vyziabnutá žena. Bude ti vedieť porodiť dieťa?” pýtali sa.
A narodila sa dcéra.
,,Kto vie, čie vlastne to dieťa je. Veď v nej nič naše nevidno!”
A keď Martin pre nich neurobil hostinu na výročie ich svadby, spôsobili mu škandál.
,,Si nevďačný syn!”
Ako by vyniesli ortieľ. Vtedy sa ma Martin spýta:
,,Som až taký zlý človek, že ma rodičia nedokážu mať radi? Poviem mu, že sú ľudia, ktorí jednoducho nemajú schopnosť milovať. Mal smolu, že sa narodil do takej rodiny. No teraz má mňa a našu dcéru. My ho ľúbime z celého srdca. Pre nás je ten najlepší na svete.
,,Nevšimol si si, aká je tvoja dcérka šťastná, keď sa večer vrátiš domov?” Martin si spomenie, ako sa jej očká rozžiaria pri pohľade na otca, a konečne sa upokojí. Potom sa usmeje aj on.
V ten deň sa môj manžel vrátil domov skôr ako zvyčajne, sadol si na gauč a začal plakať ako malé dieťa. Keď som zistila dôvod, ostala som v šoku.
