Keď som bola na prázdninách, mama mi zavolala. Bola úplne rozrušená, vzlykala a ječala akoby vietor v podkroví starého domu. Položila som telefón, lebo jej slzy mi tiekli miesto uší, a skúsila som sa dovolať bratovi, aby mi povedal, čo sa deje. No on hovoril ostro, skoro štekal, aby som si to sama zistila u mamy, akoby mal v ústach med aj žlč, naraz. Vedel prečo mama narieka, ale nechcel mi nič viac povedať, len mrmlal, že to má, čo zasiala.
Bola som celá napätá, v útrobách mi klokotali motýle, tak sme sa s manželom rozhodli z prázdnin vrátiť, aj keď letenky stáli viac než týždenný dôchodok v eurách.
Keď sme konečne dorazili domov, mama bola ešte stále v slzách, nevedela sa upokojiť. Podali sme jej kvapky valeriány, nech sa duša trochu utíši, a ona nám v spleti vzlykavých viet rozpovedala, čo sa prihodilo. V ten deň, keď prišla z práce do paneláku v Prešove, videla, že jej nevesta, Katka, je celá modrinami a mama hneď pocítila v srdci trhlinu, lebo Katka čakala dieťa. Bežala k nej, pritúlila si ju, spýtala sa, čo sa stalo. V tom vošiel brat, Pavol, a jeho žena sa naraz postavila a začala kričať, osočujúc moju mamu, že ju bije.
Mama stála, nemohúca šepkať alebo rozumieť, akoby počula po prvýkrát zvuk Domaše na Silvestra. Brat veril žene, bol zúrením celý červený, a v ten večer vyhodil mamu zo svojho bytu na sídlisku. Katku zobral do nemocnice, kde, žiaľ, potratila. Potom, akoby mal uši zo skla, prestal komunikovať, len si niesol v sebe trpkosť voči mame. Ja som však cítila, že sa niečo nezhoduje s pravdou, moje vnútro verilo mame. Našťastie, pravda si našla cestu cez náhodu.
Prišla za mnou kamarátka Katky, Vierka, tichej povahy, a akoby mimochodom, povedala mi celú pravdu. S Katkou naplánovali, ako zmanipuluje Pavla, aby mamu vyhnal. Celé zranenia na sebe sama spôsobila, lebo s dieťaťom nechcela pokračovať. Rozhodla sa pre potrat. Keď sa brat dozvedel od Vierky, čo sa skutočne stalo, rozbil lastúru svojho hnevu, ženu vyhodil z paneláku a matku prosil, až pokľakol, o odpustenie.
Srdce matky je ako Liptovská Mara vždy pohltí slzy svojich detí, nech sú akékoľvek. A tak ho mama znova objala, ako by ho nikdy nevidela odísť.
