Pamätám si to tak jasne, akoby to bolo včera. Gregor bol presvedčený, že oprava domu je dôležitejšia – že jeho syn to prežije. Psíka odviezli do útulku, napriek chlapcovej prosbe. No o jedenásť dní vošla Margita do synovej izby a našla kresbu, po ktorej sa všetko obrátilo naruby.
Taška stála pri vchodových dverách. Dve tašky, presnejšie: v jednej boli misky, v druhej zvyšky granúl a gumená lopta, ktorú Dunčo vláčil po byte odvtedy, čo sa naučil chodiť.
Miško ich uvidel skôr, než si stihol vyzuť topánky.
Dunčo sa strčil ňucháčom do chlapcovho kolena a začal vrtieť chvostom tak silno, že zavadil o tašku. Miska v nej cinkla. Ryšavá srsť voňala dvorom, jesenným lístím a niečím teplým, iba psím, od čoho sa Miškovi vždy stískalo pod rebrami. Pritiahol si psíka k sebe, objal ho oboma rukami. Dunčo stŕpol, pritisol sa bokom ku kockovanej košeli a položil papuľu na chlapcovo rameno.
Zadná ľavá labka sa mu krivo podlomila. Kríval na ňu od šteňacích čias a Miško ho zvykol pri tom pridŕžať za bok, keď si sadal.
V kuchyni hučal kanvica. Matka stála pri sporáku, krútila snubný prsteň na prstenníku. Rýchlo, zvyčajným pohybom, ako vždy, keď chcela niečo povedať, ale nevedela nájsť slová. Otec sedel za stolom, chrbát rovný, ruky zložené pred sebou. Šálka kávy stála presne v strede podšálky.
– Mami. Načo to je?
Margita sa neotočila. Prsty na prsteni zrýchlili.
– Oci, načo sú tie tašky pri dverách?
Gregor dopil kávu jedným dúškom. Postavil šálku na podšálku tak presne, že necinkla.
– Miško, rozhodli sme sa. Psíka dnes odvezieme.
– Kam?
– Do útulku. Dobré podmienky, zisťoval som. Teplé kotolce, kŕmia normálne.
Chlapec pozrel na matku. Hľadela z okna, kde za sklom sivé októbrové nebo pritlačilo strechy. Prsteň sa stále otáčal.
– Mami?
Kanvica cvakla, vypla sa. Bolo počuť, ako Dunčo dýcha v chodbe.
– Mami, povedz mu niečo.
Margita narovnala uterák na háčiku. Zložila ho, zavesila znova, hoci visel rovno.
– Otec má pravdu, Miško. Potrebujeme urobiť opravu. Psíkovi by tu bolo…
– Dunčovi! Volá sa Dunčo!
– Dunčovi by tu bolo ťažko. Farba, prach, náradie na zemi. Mohlo by mu byť zle.
Hovorila to rovným hlasom a každé slovo znela tak, akoby ho nepovedala prvý raz. Akoby si to s otcom nacvičili večer predtým, kým Miško spal.
Chlapec sa zvieral za okraj stoličky. Kĺby mu zbeleli.
– Budem s ním chodiť trikrát denne. Budem s ním sedieť v izbe. Nebude prekážať. Prosím.
Gregor vstal. Stolička odišla s krátkym škrípaním po linoleu.
– Povedal som, tak to bude. O pol hodiny vyrážame.
– Prosím. Prosím, nerobte to.
Hlas sa mu zlomil. Už nebol ani detský – bol priesvitný, akoby slová prechádzali cez chlapca, nezdržali sa. Dunčo zaškrabkal pazúrmi po dlažbe, prikríval do kuchyne a sadol si vedľa neho, oprel sa bokom o Miškovu nohu. Položil papuľu na koleno.
A stíchol. Oči mal hnedé, s ryšavými bodkami, a hľadel zdola nahor pokojne. Nerozumel. Dôveroval všetkým v tomto dome.
Margita zažmúrila. Na sekundu, možno dve. Potom otvorila oči a siahla do vrecka po kľúče od auta.
Miško si natiahol bundu.
– Miško, radšej zostaň doma. Netreba, aby si tam išiel.
– Nie, idem! – Miško ledva zadržal slzy.
V aute to páchlo naftou a zohriatym plastom. Slnko nevyšlo a mesto za oknom vyzeralo akoby nakreslené sivou ceruzkou na mokrom papieri. Dunčo ležal na zadnom sedadle, papuľu mal na Miškových kolenách. Chlapec neplakal. Sedel rovno, hladkal ryšavú hlavu a prsty sa pohybovali pomaly, rovnomerne, akoby si pamätali každý hrbolček, každý kučer srsti.
Gregor sa raz pozrel do spätného zrkadla. Rýchlo odvrátil zrak.
Margita šoférovala a myslela na tapety v chodbe. Na valčeky, na farbu „slonová kosť“, ktorú vybrali v sobotu v obchode. O mesiac bude byt svetlý. Čistý. Bez srsti na gauči, bez cvakania pazúrov po ranách.
Útulok bol na okraji mesta, za garážami. Sivá budova so železnými dverami, za ktorými to páchlo chlórom, mokrým betónom a niečím kyslým, hustým, od čoho sa chcelo dýchať ústami. Z hĺbky sa ozýval štekot. Nie hlasný, nie zlostný. Smutný, akoby niekto volal a už neveril, že ho počujú.
Žena v zelenej zástere im vyšla naproti. Usmiala sa na Dunča, pohladkala ho za uchom.
– Dobrý chlapec, ryšavý. Ubytujeme ho, nebojte sa.
Miško držal vôdzku. Oboma rukami, pevne, takže kožený remienok sa mu zarezával do dlaní. Prsty mu sčervenali od napätia.
– Miško, daj to.
Otec natiahol ruku. Veľká dlaň, presiaknutá strojovým olejom, sa otvorila pred chlapcovou tvárou.
Miško pozrel na vôdzku. Potom na Dunča. Potom znova na vôdzku.
A roztvoril prsty. Pomaly.
Žena vzala vôdzku a viedla Dunča chodbou. Pes kríval na ľavú zadnú a pazúry mu cvakali po kachličkách, a ten zvuk sa šíril dookola, pretože chodba bola dlhá a prázdna. Na zákrute sa Dunčo obzrel.
Žena zašla za roh. Cvakanie bolo tichšie, tichšie. A zmizlo.
V aute na ceste späť si chlapec sadol za vodičovo sedadlo. Tam, kde pred desiatimi minútami ležal Dunčo. Čalúnenie ešte držalo vôňu: teplá srsť, dvor, jesenné lístie. Miško si pritisol líce k sedadlu a zavrel oči.
Margita siahla po rádiu. Gregor pokrútil hlavou. Domov išli dvadsať minút. Ani slovo.
Doma sa Miško vyzuľ, prešiel popri kuchyni a zavrel sa v izbe. Dvere jemne cvakli. Len sa zatvorili.
Margita odpratala prázdne tašky, zložila ich úhľadne, strčila do smetného koša. Potom uvidela misku.
Červenú plastovú misku so stopami zubov na okraji. Dunčo ju hryzol ako šteňa, keď ešte nevedel, že misky na to nie sú. Margita ju vzala, podržala v rukách. Plast bol ľahký a hladký a stopy zubov boli pod prstami drsné. Postavila misku späť na zem.
Na ďalší deň si všimli zvláštnosti.
Miško sa nespýtal, čo bude na večeru. Nezapol televízor. Nevybral z batoha žiacku knižku. Prišiel zo školy, vyzuľ sa, odišiel k sebe. Ticho ako tieň po stene.
Margita zaklopala.
– Miško, dáš si cestoviny? So syrom, ako máš rád.
Za dverami zaskripala posteľ. A nič.
Stála pri dverách pol minúty. Počúvala ticho. Odišla.
Večer povedal Gregor: zvykne si. Deti rýchlo zabúdajú. Do týždňa bude behať ako predtým. Povedal to sebavedomo, stojac v chodbe, kde na stene ešte bolo vidieť stopy po pazúroch, ktoré tam Dunčo nechal v prvom mesiaci.
Na piaty deň zavolala učiteľka. Hlas mala opatrný, ako človek, čo stúpa po tenkom ľade.
– Je u vás doma všetko v poriadku?
– Áno, samozrejme. A prečo?
– Miško na hodinách neodpovedá. Vôbec. Sedí, pozerá z okna. Na prestávke stojí sám pri stene. Deti k nemu prichádzajú, on mlčí.
Margita si zahryzla do pery.
– My sme len… psíka sme dali preč. Do útulku. On si zvykne.
Učiteľka chvíľu mlčala. Pár sekúnd a v tej pauze Margita počula viac než v akýchkoľvek slovách. Potom hlas v slúchadle povedal:
– Rozumiem.
To „rozumiem“ viselo v byte celý večer. Ako vôňa farby, ktorú ešte neotvorili, ale už bola.
Na siedmy deň Miško prestal vychádzať na večeru. Margita postavila tanier. Zobrala ho nedotknutý. Cestoviny vychladli a pokryli sa blánou, a to bolo zrazu neznesiteľné.
Gregor kúpil valčeky a penetráciu. Strhol staré tapety v chodbe. Pod nimi boli steny sivé, v škvrnách starého lepidla, s prasklinou od podlahy po strop, ktorú predtým zakrývala kresba s plachetnicou. Páchlo to vlhkosťou. Krásne nebolo. A ticho tiež nebolo, pretože ticho nebolo také, aké plánoval.
Červená miska stále stála v kuchyni. Margita ju nevedela odpratať. Trikrát ju vzala, trikrát postavila späť. Na štvrtýkrát ju otočila hore dnom. Potom ju znova postavila tak, ako bola.
V jeden deň vošla Margita do synovej izby, kým bol v škole. Chcela upratať.
Na stole ležala kresba.
Dom s trojuholníkovou strechou a komínom, z ktorého išiel dym. Obyčajný, ako kreslia všetky deti. Vedľa chlapec: paličkové nohy, guľatá hlava, ruky do strán. A vedľa chlapca ryšavá škvrna so štyrmi labkami a chvostom ako háčik. Chlapec a pes boli nakreslení žiarivo, červenou fixkou a oranžovou pastelkou, s tlakom, až sa papier prehýbal.
A dom bol prázdny. Okná bez záclon, dvere dokorán. Vnútri žiadne postavičky, žiadny nábytok. Biele.
Žiadna mama. Žiadny otec. Len biely priestor za otvorenými dverami.
Margita si sadla na synovu posteľ. Zdvihla kresbu, priložila si ju bližšie. Dole, pod domom, krivými drobnými písmenami: „Dunčo ja pridem“.
Bez čiarky. Bez bodky. Prísľub napísaný rukou, ktorá sa ešte nenaučila rovno písať „š“ a „č“.
Prsteň na prste tlačil tak, že si ho Margita dala dole. Položila ho na stôl vedľa kresby. A sedela, zírala do steny, pretože nemyslela na tapety. Nie na farbu „slonová kosť“. Nie na srsť a nie na pazúry.
Myslela na to, že syn nakreslil dom, v ktorom ona neexistuje.
Večer položila Margita kresbu pred Gregora. Nič nevysvetľovala. Len ju položila na stôl, vedľa taniera.
Dlho sa pozeral. Potom odsunul tanier.
– Privedieme ho späť.
Margita žmurkla.
– Dunča. Zajtra ráno.
A povedal to on, nie ona. Čakala, že bude musieť hádať, presviedčať, strkať prstom do kresby. No Gregor hľadel na prázdny dom bez ľudí a na tvári sa mu niečo dialo, akoby svaly nevedeli, aký výraz majú zaujať.
– Zajtra. Ráno.
Margita prikývla. Chcela povedať „ďakujem“, ale slovo uviazlo. Ďakovať nebolo za čo. Toto nebol dar. Bol to pokus opraviť to, čo sami rozbili.
Ráno prišli do útulku. Tie isté železné dvere. Rovnaký zápach chlóru a mokrého betónu. Žena im vyšla naproti, tentoraz v modrej zástere, ale tvár mala tú istú.
Dunčo ich spoznal od prahu. Trhol sa k mreži koterca, zakňučal, začal vrtieť chvostom tak, že celé telo sa mu triaslo. Schudol počas tých dní: rebrá mu vystupovali pod ryšavou srsťou a ľavá zadná sa mu podlamovala viac než predtým. Kríval im v ústrety rýchlejšie, než vládal.
Gregor vzal vôdzku. Tú istú, koženú, ošúchanú. Dlaň obchytila remienok zvyčajne.
Doma sedel Miško v izbe. Dvere zatvorené.
Pazúry zacvakali po dlažbe v chodbe. Nie nahlas. Nerovnomerne, s prestávkou na každý štvrtý krok.
Dvere detskej izby sa otvorili.
Chlapec stál vo dverách. Dunčo sa k nemu rozbehol, strčil ňucháčom do brucha, olízal ruku, koleno, znova ruku. Chvost mu búchal o stenu.
Miško si kľakol na zem. Prsty sa mu zahrabali do ryšavej srsti, ktorá páchla útulkom, chlórom, cudzím. No pod tým pachom bol iný, starý, skutočný, ten, od ktorého sa mu vždy stískalo pod rebrami.
Povedal prvé slovo po tých dňoch:
– Dunčo.
Potom zdvihol hlavu. Pozrel na matku. Na otca.
Margita si k nemu prisadla.
– Miško…
Neodtiahol sa. Ale ani sa nepriliezol. Len sedel na zemi, objímal psíka a hľadel na nich tak, akoby ich videl prvýkrát. A nebol si istý, či ich spoznáva.
Dunčo olízal chlapcovi bradu a upokojil sa. Ľahol si vedľa neho, pritisol sa teplým bokom.
Margita nasypala granule do červenej plastovej misky so stopami zubov na okraji. Dunčo dokrivil do kuchyne, zacvakal pazúrmi, začal jesť hltavo, náhlivo. Miško sedel vedľa neho.
A Gregor stál v chodbe, kde obité steny páchli vlhkosťou a starým lepidlom. Valček ležal v kúte, zaprášený. Penetrácia zaschla v plechovke. Prasklina od podlahy po strop nikam nezmizla.
Z kuchyne sa ozývalo štrnganie misky o podlahu a mlaskanie.
Gregor stál a pozeral na steny. Oprava sa nepohla. A teraz už nebolo dôležité, či sa pohne. Pretože v tomto dome bolo treba opraviť niečo celkom iné.
