Moji rodičia bývajú na východnom Slovensku a ja žijem v Bratislave.
Nevideli sme sa viac než dvadsať rokov. Obaja pracujú ako umelci a spievajú vo folklórnom súbore, ich život je neustále na cestách. Keď som mala päť rokov, začala som bývať so svojou starou mamou. Aby to mala babka jednoduchšie, musela sa presťahovať k svojej rodine do Levíc. Najskôr k nám mama a otec jazdili raz alebo dvakrát do roka, občas aj trikrát, no postupne chodili čoraz menej. Nakoniec prišli návštevy úplne zriedkavo a ja som si na nich prestala zvykať myslieť. Postupne sme kontakt úplne stratili. Keď som bola na lekárskej fakulte, v treťom ročníku som sa vydala.
Teraz s manželom vlastníme stomatologickú ambulanciu v Bratislave a zarábame naozaj dobre. Pred rokom sa zrazu moji rodičia znova ozvali. Začali volať do ambulancie, lebo na mňa ani nemali telefónne číslo. Naše rozhovory boli najmä o tom, ako sa sťažovali na svoj život.
Vypočula som si ich žiale a slušne som im povedala, že si túto cestu zvolili sami v deň, keď prenechali dcéru na výchovu starej mame. Občas babke poslali nejaké drobné eurá, ale väčšinou sme žili len z jej dôchodku. Sama mi to opakovane vravela a aj ja som si to uvedomovala, veď sme museli šetriť na každej veci.
Darilo sa mi v škole, takže som mohla ísť na vysokú školu bez poplatkov. Aby som mala na živobytie a oblečenie, v noci som pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici. Teraz si myslím, že mám svoj život a rodičia majú ten svoj nech si robia, čo uznajú za vhodné.
Keď pochopili, že im nechcem pomáhať, začali mi pohrozovať, že na mňa podajú žiadosť o výživné. Vzhľadom na terajšiu situáciu na Slovensku ale veľmi pochybuje, že by niečo dosiahli. Po týchto ich slovách vo mne zhasla posledná pochybnosť. Kedysi som ešte váhala, či im finančne nepomôcť, no teraz už o nich nechcem nič počuť. Myslíte si, že mám pravdu, alebo by som sa takto k vlastným rodičom správať nemala?
