Môj manžel mal starú mamu. Každé leto trávil u nej na dedine. Jemu to neprekážalo a jej už vôbec nie. Vtedy totiž mala vlastnú živnosť. Všetko si riadila sama, do lekární predávala liečivé bylinky, ktoré sama zbierala a sušila. Môj manžel doteraz presne nevie, ako mala všetko zorganizované, ale pamätá si, že na tu dobu zarábala naozaj slušne. Bola to žena s tvrdou povahou. Svojho vnuka úprimne milovala, nikdy mu neľutovala peniaze na jedlo, no nikdy mu nedala ani halier na zábavu či sladkosť. Všetci si mysleli, že na niečo šetrí. V dome mala veľké skrine, každá plná zásuviek a všetko bolo zatvorené na kľúč.
Ako dieťa sa manžel často vypytoval, čo tam ukrýva, no ona vždy len stroho odpovedala, že je to všetko potrebné na prácu. Potom sa časy zmenili. Podnikateľov pribúdalo a konkurencia ju postupne zatlačila. Začala sa venovať liečiteľstvu. Za svoju pomoc si nikdy nič nevzala, no prichádzali k nej aj veľmi zámožní ľudia. Navštevovali sme ju, aj keď ešte žila. Jej život už však bol veľmi skromný. Chodila v starých šatách, jedávala len to najzákladnejšie. Nosievali sme jej potraviny, ale neustále ich odmietala. Tvrdila, že ju nemáme rozmaznávať, lebo je zvyknutá takto žiť.
Keď zomrela, dom odkázala môjmu mužovi. Keď sme prišli vybaviť dedičstvo, v komore sme našli kopy jedla, všetko však bolo dávno po záruke. Ukázalo sa, že jej vďační klienti tieto dary nosili, no ona ich nikdy neotvorila. Pravé prekvapenie však prišlo, keď sme otvorili jej skrine. Objavili sme tam hromady vzácnych vecí ešte z deväťdesiatych rokov ako malé múzeum pokladov. Všetkého v nepredstaviteľných množstvách. Prečo držala peniaze v tovare, ktorý časom úplne stratil hodnotu? Doteraz tej žene nerozumiem…
