Fiktívne manželstvo.
S Marekom máme fiktívne manželstvo. Tak to v živote chodí Marek potreboval manželstvo kvôli kariérnemu postupu. Pracoval vo váženej spoločnosti, ktorú viedol neústupný zástanca rodinných hodnôt pán Eduard Benkovič, sám hlavou veľkého rodu. Otec piatich dospelých dcér, samozrejme svokor piatich zaťov a dedo deviatich vnukov a vnučiek. Bol na svoju veľkú rodinu veľmi pyšný. Slovo “starý mládenec” mu znelo ako nadávka a slobodný zamestnanec bol uňho považovaný za človeka pod úroveň, bez ohľadu na osobnostné či pracovné kvality.
Keď si Marek toto uvedomil, rýchlo mu bolo jasné, že ak chce raz dosiahnuť miesto podľa svojich schopností a ambícií, potrebuje oficiálne manželstvo ako soľ. Po dôkladnom zvážení všetkého pre aj proti, ponúkol fiktívny sobáš mne. Nijako pritom neriskoval poznáme sa od škôlky, naše mamy boli kamarátky a priateľkami sú dodnes. Celé detstvo sme prežili spolu, školu sedávali v jednej lavici. On mi pomáhal s matematikou, ja jemu s pravopisom v slohoch.
Skrátka, Marek ma poznal ako vlastné topánky a vedel, že nemám v sebe žiadnu vypočítavosť a pri rozvode by som si nerobila nárok na jeho byt, peniaze či iný majetok. Ja som súhlasila ľahko práve som sa rozchádzala s frajerom po troch rokoch a nutne som sa potrebovala niečím zamestnať, aby som sa nestratila v beznádeji a smútku. A, popravde, chcela som aj ukázať bývalému, že sa viem rýchlo postaviť na nohy: Pozri, vydala som sa za perspektívneho muža s dobrým autom a trojizbákom v centre tebe sa to ani nevyrovná! A aj pred kamarátkami som sa chcela blysnúť: Veď ja som úplne v pohode!
Tak sme si s Marekom sadli a všetko dohodli jednoducho sme v tichosti v jeden pracovný deň zašli na matriku v Ružinove, bez osláv, trúbenia áut a svedkov, bez bieleho auta, holubíc, svadobných šiat, závoja či tmavého obleku. Iba sme si vymenili obrúčky a podpísali sa do manželskej knihy. Aj priezvisko som si na istý čas zmenila Benkovičová znie predsa lepšie ako obyčajná Danajová.
Naše očakávania sa splnili do bodky. Už po mesiaci bol Marek vymenovaný za riaditeľa oddelenia v spoločnosti a právom! Ja som sa v očiach rodiny a kamarátok vyzdvihla o pár priečok vyššie. Mala som obzvlášť dobrý pocit, keď mi bývalý písal esemesky typu: Prajem ti šťastie, no tajne som dúfal, že budeme spolu. Presne tak! Čo máš, nevážiš si, a keď stratíš, všetko boľí. Teraz si trhaj vlasy, kamarát.
Náš plán teda vyšiel úplne presne, dokonca lepšie, ako sme čakali.
Dočasne som sa presťahovala ku Marekovi na Miletičovu sám to navrhol, aby bolo manželstvo naozaj presvedčivé.
Pamätám si, ako voňala sobotná jar ráno. Pripravovala som raňajky praženicu, tvarohové lievance, kávu s mliekom. Marek si vždy potrpí na poriadne raňajky. Pozerala som z kuchynského okna začínal sa krásny aprílový deň. Jar je dodnes moje najobľúbenejšie ročné obdobie.
Čakalo ma veľa vecí chcela som navštíviť rodičov, doma poupratovať, vyprať a navariť niečo sobotné: rezne, segedín, pizzu či šalát cézar. V mysli sa mi točili všedné starosti, ako každej gazdinej. Veď už uplynulo trinásť rokov, čo sme s Marekom vo fiktívnom manželstve. Dcéra Vierka pôjde tento rok do prvej triedy, synček Janko končí piaty a učí sa na samé jednotky. Celý po otcovi. Takého múdreho a skutočného má za otca.
Nie ako ja, čo mám manžela len na papieriA tak sme s Marekom neplánovane napísali vlastný príbeh zo sobáša na papieri sa vyvinulo čosi, pre čo neexistujú formuláre ani úradné pečiatky. Nikto z nás netušil, že jedného upršaného večera po rokoch, keď sme sa hádali, kto zabudol kúpiť detskú pastu, si navzájom všimneme, ako nám starnutím zosvetleli vlasy. A že budeme sedieť oproti sebe pri stole, s deťmi rozosmiatymi v izbe a so starými fotografiami v krabici pod telkou.
Možno to začalo hrou, možno sme obaja niečo predstierali a možno aj nie. Prehliadli sme medzičasom, kedy radosť predstierať vystriedala radosť byť. Nikdy sme nemali svadbu s hosťami, no oslavujeme každý večer, keď deti ticho spia a ja počujem Mareka v kúpeľni spievať falošne do zrkadla.
Asi nie každý príbeh potrebuje veľké vyznania niektoré stačí žiť. Z obývačky sa nesie upokojujúce tik-tak hodín a ja si hovorím: možno sme si to vymysleli, ale nakoniec je to to najskutočnejšie, čo v živote máme.
