No, aká namyslená sa z tej našej Nasti stala! Veru sa hovorí, že peniaze pokazia človeka! – Ja som nechápala, o čo ide a čím som tých ľudí tak urazila. Kedysi som mala krásne manželstvo – muž a dve deti. No jedného dňa sa všetko rozsypalo. Môj milovaný cestoval z práce a mal autonehodu. Myslela som, že to neprežijem, ale mama mi dodala silu – kvôli deťom sa musím držať. A tak som sa vzchopila, začala tvrdo pracovať a keď deti vyrástli, vybrala som sa za zárobkom do zahraničia. Musela som ich postaviť na nohy, lebo žiadnu podporu som nemala. Najskôr som sa ocitla v Poľsku, potom v Anglicku. Vystriedala som veľa roboty, kým som začala poriadne zarábať. Deťom som posielala peniaze každý mesiac, neskôr som im kúpila byt, u seba urobila peknú rekonštrukciu. Bola som na seba hrdá. Už som plánovala návrat domov, ale pred rokom sa mi život zmenil, spoznala som muža. Je to tiež Slovák, no žije v Anglicku už 20 rokov. Začali sme sa stretávať, cítila som, že by z toho mohlo niečo byť. Ale pochybnosti ma trápili. Artur nemohol ísť naspäť na Slovensko, ja som túžila domov. Teraz som konečne prišla. Najskôr som bola pri deťoch, potom u rodičov. No k svokrovcom som sa akosi nemohla dostať – plno vybavovačiek. Raz prišla kamarátka, predavačka, na návštevu a prezradila mi: – Tvoja svokra je na teba veľmi nahnevaná! – Odkiaľ to vieš? – Počula som ju, keď sa rozprávala s ďalšou známou. Vraj si namyslená a peniaze ťa nadobro zmenili. A že si im vôbec finančne nepomohla. To ma veľmi zabolelo. Sama som vychovávala dve deti, robila som maximum. Svokrovcom som už naozaj nemohla dávať peniaze, musela som myslieť aj na seba, chápete? Po tých rečiach sa mi k svokrovcom viac nechcelo. Ale prekonala som sa, nakúpila som potraviny a šla som tam. Najskôr bolo všetko v poriadku, ale myšlienky na ten rozhovor ma stále bolela. Nakoniec som povedala: – Viete, nemala som vôbec ľahký život. Všetko som robila pre deti, lebo nikoho som nemala, kto by mi pomohol. – Aj my sme ostali bez opory. Každý má deti, čo pomáhajú rodičom, my sme sami. Tiež sme siroty! Ty by si sa mala vrátiť a starať sa o nás. Svokra mi to vyčítala, cítila som hanbu. Ani som neprezradila, že v Anglicku mám partnera. Odchádzala som smutná. Teraz neviem, čo robiť. Mám naozaj povinnosť pomáhať rodičom zosnulého muža? Už to nezvládam!

Nuž, tá vaša Dominika už má veru veľké sebavedomie! Pravda je, že peniaze kazia ľudí! Nevedela som, čo tým myslia a čím som ich tak urazila.

Kedysi som mala krásne manželstvo. Muž a dve deti. Ale jedného dňa sa všetko ocitlo v troskách. Môj milovaný išiel autom z práce a mal nehodu. Myslela som, že to trápenie neprežijem, no mama ma presvedčila, že musím vydržať kvôli deťom. Zobrala som sa do poriadku. Začala som pracovať, koľko sa dalo, a keď deti vyrástli vydala som sa za prácou do zahraničia. Musela som ich postaviť na vlastné nohy, žiadna podpora mi nezostávala.

Tak som sa ocitla najprv v Česku, potom v Anglicku. Vystriedala som veľa zamestnaní, kým som konečne začala normálne zarábať. No peniaze som posielala deťom každý mesiac, neskôr som im kúpila každý byt, doma som si spravila krásnu rekonštrukciu. Bola som na seba hrdá. Už som rozmýšľala nad návratom na Slovensko, ale pred rokom sa mi život zmenil spoznala som jedného muža. Bol to Slovák, ale už dvadsať rokov žil v Anglicku. Začali sme sa rozprávať, cítila som, že s ním by mohlo niečo vyjsť.

Ale pochybnosti ma prenasledovali. Andrej sa nemohol vrátiť na Slovensko, no ja som túžila ísť domov. A tak som pred pár dňami konečne prišla. Najprv som sa stretla s deťmi, potom s rodičmi. Len za svokrovcami som nemohla ísť. Jednoducho som na to nemala čas, toľko vecí sa mi nakopilo. Ale raz ku mne prišla kamarátka, predavačka, a povedala mi:

Vieš, tvoja svokra je na teba veľmi nahnevaná!

Odkiaľ to vieš?

Počula som, ako sa rozprávala s jednou známou. Vraj si arogantná a peniaze ťa pokazili. Vraj si im nikdy nepomohla finančne.

Bolo mi to tak veľmi ľúto. Veď som sama vychovávala dve deti, robila všetko pre ne. Nemohla som ešte financovať aj svokrovcov. Musela som myslieť aspoň trošku na seba, chápete?

Po tejto správe sa mi už ku svokrovcom veľmi nechcelo. Ale premohla som sa. Nakúpila som potraviny a prišla. Najskôr bolo všetko v poriadku, ale myšlienky na ich rozhovor mi nedali pokoj. Nakoniec som povedala:

Rozumiete, nebolo mi všetky tie roky ľahko. Robila som všetko pre deti, lebo som nemala od koho čakať pomoc.

My sme tiež ostali bez opory. Každý má deti, ktoré pomáhajú, len my sami. Siroty vlastných osudov! Ty by si sa mala vrátiť a pomáhať aj nám.

Svokra ma akoby zahanbila. Ani som sa neodvážila povedať, že v Anglicku mám muža. Odišla som odtiaľ skleslá. Teraz neviem, čo robiť. Naozaj by som mala pomáhať rodičom zosnulého manžela? Už to nevydržím!