Mnohé mladé nevesty na Slovensku trpia tým, ako sa k nim správajú svokry, a pritom sa nemôžu nikomu posťažovať.
Blíži sa naše prvé výročie svadby. Vzťah so svokrou je stále neistý. Skôr sme k sebe chladní, ďaleko od nejakého dokonalého vzťahu, to je isté.
Prosila som manžela, aby mi predstavil svoju mamu ešte pred svadbou, keďže on už poznal moju. Stále to odkladal raz nebol čas, inokedy bola moja mama zaneprázdnená, alebo sa objavilo niečo iné. Vraj: Ešte budete mať čas sa spoznať. Nakoniec sme sa stretli až v deň svadby. Prvý kontakt bol strohý: na moje úprimné a usmiate dobré ráno! odpovedala medzi zubami len krátkym dobré ráno.
Predtým mi môj manžel vždy tvrdil, že jeho mama je úžasná a všetkému rozumie. Raz som sa priznala, že mám obavy, aby sa nám nemiešala do života. Už som totiž také prípady videla. No on ma uisťoval, že jeho mama nie je vôbec taká. Vraj si vždy hovorila, že syn sa ožení podľa seba, založí si rodinu, a ona mu do toho nebude hovoriť ani mu vyčítať, či dávať rady. Lenže pár dní po svadbe sa vrátil domov z práce, pil čaj v kuchyni a tváril sa zamyslene. Spýtala som sa, čo sa deje. Jeho odpoveď ma šokovala:
Myslím, že mojej mame sa možno nepáčiš.
Ukázalo sa, že svokra asi nemá rada, že pred varením neumývam vajcia v jedlej sóde. Že nechávam riad v dreze, lebo sa mi to zdá praktické. Že špongiu na riad nechám ležať na dreze a nie na samostatnom tanieriku. Polievku varím naraz, nie na dvakrát. A vraj aj mnoho ďalších vecí. Bola som úplne zaskočená!
Opýtala som sa manžela:
A prečo by jej na mne niečo nemalo vyhovovať? Veď máme vlastnú rodinu, ona s nami nebýva.
Ale ja som jej syn! Som zvyknutý žiť tak, ako ona. Mala by si robiť veci po jej vzore!
Namietala som, že naša kuchyňa je iná, nie ako u nich doma. Môžem si predsa žiť po svojom.
Manžel mi ale povedal, že odteraz sa máme riadiť novým poriadkom a mám sa naň zvyknúť.
Potom sme žili štyri mesiace celkom dobre. Pri stretnutiach bola svokra milá, slušne sa pýtala na moju prácu, na náš vzťah, na to, ako sa jej syn podieľa na domácnosti. Keď sme si zaobstarali psa, o týždeň už pol Bratislavy vedelo, že nevarím psovi kosti ani mäso. Že som bola hlúpa, keď som mu dala surové krmivo. Že svokra to so mnou má ťažké a ledva zvláda takúto ľahostajnú nevestu. Zrazu sa ukázalo, že som úplne neschopná!
Ani som si neuvedomila, že som na tom až tak zle. Ráno na prechádzke s naším psom mi jeden známy povedal, aké veci o mne kolujú. Nebolo mi to príjemné dozvedieť sa od cudzieho človeka, čo si svokra myslí. Hovorila som o tom manželovi, ale on sa iba zasmial a vraj nerob si z toho ťažkú hlavu. Teraz je už aj svokra ku mne rezervovaná. Stále sa jej prihováram slušne, ona však ledva zo seba vytlačí suché dobrý deň.
Môj muž je presvedčený, že jeho mamu nerešpektujem. Vraj nechcem prijať ich domáci poriadok a nesnažím sa so svokrou skamarátiť. Zdá sa, že svokre najviac chýba … náš pes. Mimochodom, jeho rodičia k nám často chodia na čaj, aj bez pozvania.
Ale to hlavné nás ešte čaká, pretože budeme musieť nejaký čas bývať u nich v byte. Netuším, ako to tam zvládnem. Je desivé predstaviť si, čo sa stane, keď sa nám narodí dieťa. Asi celé okolie bude vedieť, ako ho kúpem a čím ho kŕmim. Začínam uvažovať, že sa radšej vrátim k svojim rodičom. Neverím, že by mi svokra v pokoji dovolila bývať s nimi.
