Táňa, musíme s tým niečo robiť… zo vzdychom hovorí Jana do telefónu.
Čo sa deje? trošku znepokojene odpovie mladšia sestra.
Telefonát od staršej ju už dráždi.
Obvykle si napíšu dve-tri správy v Messengeri, ale dnes Jana trvá na tom, že potrebuje telefonovať.
Mama už jednoducho nemôže zostať sama.
Keby si sa jej aspoň občas ozvala, vedela by si to, hovorí jej vyčítavo.
No dobre! Nezačínaj! Povedz rovno, čo mám nevedieť?
Jana si opäť vzdychne Alica vždy vybuchne hneď na začiatku, lebo už roky dáva najavo svoju nezávislosť a akúkoľvek poznámku hneď sekne.
Pripomínam ti, že mama má už 73 rokov. Tlak jej lieta hore-dole, sily ubúda.
Ledva si niečo navarí a s upratovaním bojuje.
Nehovorím, že by sa nedostala ani do potravín po chlieb.
Našťastie, suseda, pani Vladimíra, jej občas niečo donesie.
Chceš povedať, že mama trpí hladom? spozornie Alica.
Jasné, že nie! Každé dva týždne prídem, donesiem čo treba. Teraz ide o to, že bez cudzej pomoci to už nejde.
A čo ak spadne? Zlomí si nohu? Pri jej váhe, ani nevieš, aké náročné je o ňu starať sa…
Sestry na chvíľu mlčia.
Božena bola vždy plnšia ženská, s vekom pribrala ešte viac.
Hoci zdravie už škrípe, jedlík bola celý život a vždy sa urazila, keď dcéram čo len zišlo na um, vytiahnuť tému diéty.
A ešte je sama veľmi smutná. Skoro plače, keď odchádzam.
Sťažuje sa, že ju každý opustil… pokračuje Jana. Už to nevydržím.
Tak čo navrhuješ, povec!
Jana si musí vydýchnuť, čím je staršia, tým ťažšie sa s Alicou rozpráva.
Navrhujem, aby si sa k nej nasťahovala ty.
Super! A prečo tam nejdeš ty?
Nech hádam… Máš Paľka, vzorného muža, a nevlastného syna Peťa, len 25 rokov, no stále za ručičku, však?
Tak?
Ale, Alico, načo také reči?
Lebo ty za všetkých rozhoduješ! Na mňa ti nezáleží?! Alica už takmer kričí.
Aj Jana už cíti, ako jej stúpa tlak:
Keď mama lietala medzi chorým otcom a nami dvoma s Marikou?! Cez celú dedinu vláčila tašky, varila aj pre teba, aby si milované dieťa! mohla robiť a aj si oddýchnuť! To ti vyhovovalo, však?!
Na chvíľku je ticho. Jana hovorí pravdu. Tak to bolo keď skončilo Alicine krátke manželstvo s otcom Mariky, svokra výnimočne trpezlivá žena, nechala bývalú nevestu s dcérou v spoločnom byte v Trenčíne aspoň do plnoletosti malej.
Svokra sa síce k malej Marike nehrnula, exmanžel platil smiešne výživné. Tak sa Alica musela obracať, čo jej sily stačili, aby dve vyžili.
Vtedy bola pomoc rodičov na nezaplatenie. Ale čo jej to budú do očí vyhadzovať po zvyšok života?
Keď Marika dorástla na vysokú školu v Žiline, mala chlapca, Alica si povedala, že čas skúsiť nový život a odišla do Bratislavy za robotou.
Už pár rokov tam býva v prenájme, robí, čo sa dá po štyridsiatke nie je ľahké zohnať slušnú prácu!
Ale je spokojná do dediny by nešla naspäť ani za svet.
Čo ty vieš, aké je to vychovávať decko sama?! uštipačne reaguje na Janu, trafí pod pás. Skús by si tak žila, potom by si vyčítala!
Teraz sú ticho obe.
Jana mala spočiatku pokojný život. Po vysokej škole zostala v meste, našla miesto účtovníčky, plánovala dobre sa vydať.
To len narážala stále na alkoholikov, mamičkiných synčekov, ba až vydržiavancov.
Až v 39 rokov stretla Paľa bol o tri roky starší, vdovec s desaťročným synom Petrom.
Paľo robil elektrikára v bytovom družstve, vedel opraviť všetko možné a fušoval si popri.
Nepil, bol málo hovoriaci (až strohý), precízny až do krajnosti.
Jana sa doňho strašne zaľúbila. V manželstve (svadba bola po roku) mu vyšla v ústrety, ako vedela.
Časom si získala aj Petrovu náklonnosť.
Dieťa chceli, nevyšlo to, tak sa Paľo a Peter stali jej svetom.
Toho všetkého sa nechcela vzdať.
Chcela som mamu zobrať k nám, hovorí cez slzy do telefónu Jana, ale ona o tom nechce ani počuť.
Čože? A tvoj Paľo by zvládol mať svokru v dvojizbáku? pichne Alica. Alebo si mu radšej ani nič nepovedala, však? Vedela si, že mama odmietne?
Alica, prestaň už! Toto je vážne!
Už dosť! treskne mladšia sestra a hneď zloží.
Naozaj už dosť.
Jana zviera telefón v rukách a hľadí pred seba. Najkrajšie riešenie by bolo presťahovať Alicu.
Ona by nosila peniaze, potraviny, pomáhala. A s internetom v malej dedine už ozaj problém nie je.
Ale Alica jej život uľahčiť rozhodne nechce. Ako bývala rozmaznaná, tak sa správa aj teraz!
A už jej nič neprikážeš.
Volala som s mamou. Tvrdí, že je v pohode, nepotrebuje pomoc. Prestaň so scénami! na druhý deň príde správa od Alice.
Jana neodpovedá.
Načo to dokazovať? Alica volá s mamou, keď sa podarí, raz za mesiac, napíše desať viet.
Mama jej nič nerada povie, smeje sa, keď Alica zavolá radšej ju netrápi. Ak by sa urazila, ešte by sa nebavili vôbec…
Ale Janina mama si vylieva srdce aspoň raz za týždeň. Potom Jana ani nespí.
Dokonca aj Paľo, ktorý sa jej náladám bežne vyhýba, sa už spýtal, či je všetko v poriadku.
Nič mu nevravela načo ho zaťažovať? Ale čo teraz?
Ošetrovateľku? To by tie jej eurá nestačili…
Dosť! Paľo buchne šálkou s čajom o stôl. Už tri mesiace je s tebou niečo zle. No povedz, čo sa deje?
Jana sa rozplače, snaží sa hneď spamätať, lebo muži slzy nemajú radi, a stručne mu všetko rozpovie.
A prečo si mi o Božene nič nepovedala? pozrie jej priamo do očí.
Nechcela som ťa trápiť… šeptne a uhne pohľad.
Zle spravila, že mu to všetko povedala? Načo mu je to dobré…
Chápem, Paľo vstane. Ďakujem za večeru. Idem spať.
Ani správy na Markíze si nepozrie. Čo bude teraz?
Jana sa do rána prehadzuje, nevie zaspať, budík ráno nepočuje.
V sobotu do práce nemusí, no Paľovi vždy pripraviť raňajky v rovnakom čase. A teraz toto!
Ale muž pokojne sedí v kuchyni a číta si niečo v mobile.
Prebrala si sa? Otočí sa na ňu. Tvár vážna, hlas však aký-taký pokojný.
Áno, Paľo! Hneď pripravím! rozbehnutá Jana.
Sadni si, máme sa o čom porozprávať.
Jana si sadne na stoličku, skoro ani nedýcha.
Rozmýšľal som. Treba pomôcť tvojej mame. Našich starých nechať nie je v poriadku.
Moja mama sa toho nedožila… Rozhodol som presťahujeme sa za ňou.
Už som aj pozeral, viem si nájsť robotu u miestneho farmára, tebe tiež niečo určite nájdeme.
Jana skoro spadne zo stoličky.
Paľo… Si si istý?
Úplne. Alebo myslíš, že som zabudol, ako Božena brávala Peťa na prázdniny a aj mňa hostila, ako by som bol jej vlastný?
Nie, Jana, ja nezabúdam. Aj som vždy chcel do dediny.
Ak teda svokra nebude proti.
Jana sa rozžiari. Toto by nikdy od svojho Paľa nečakala. Nesníva sa jej to?
A čo Peťo? opýta sa ticho.
Čo by s ním bolo? uškrnie sa muž. Silný chlap, má titul, dobrú prácu. Bude len rád, keď mu byt necháme celý.
Paľko! Jana mu skočí okolo krku, takmer sa rozplače, zabúdajúc, že tieto prejavy nemá rád.
Ale on ju neodsotí. Len ju pohladká po ramenách:
No, čo už. Všetko bude fajn.
A v to teraz naozaj verí…
