Odkedy som sa vydala za svojho manžela, bola som presýtená šťastím, pretože okrem môjho muža som mala aj svokru, s ktorou sme sa snažili byť zadobre. Nebolo však ľahké si vytvoriť hlbší vzťah. Tak to ostalo až do chvíle, keď som zistila, že čakám bábätko.
Celý čas, čo som nosila dieťa pod srdcom, bolo viac-menej všetko v poriadku. Svokra mi dávala rady, brala som ich na vedomie, rozprávala mi svoje príbehy a snažila sa ma čo-to naučiť.
Keď som však porodila, vo mne prepukol silný materský inštinkt a zrazu som jej rady už nechcela počúvať. Dokonca som k nej prejavovala jemnú nevraživosť. Ale snažila som sa to čo najviac skrývať.
Potom však prišiel moment, ktorý ma dodnes zraňuje. Zistila som, že sa zbavila všetkých detských vecí, ktoré mi sestra po netere darovala! Boli úplne nové, kvalitné, ledva použité, v perfektnom stave. Bola som taká vďačná, že ich pošle ďalej na moju dcérku. No svokra mala na takéto veci iný pohľad vraj dieťa nemá nikdy nosiť veci po inom dieťati. Za žiadnych okolností!
Aj keď vyzerali takmer ako nové! Všetko skončilo v koši.
Najprv som si nevšimla, že veci miznú, a keď som si spomenula na tie krásne detské topánky, už som nič nenašla. Opýtala som sa jej rovno a ona sa priznala, že ich vyhodila. Nie som človek, ktorý sa háda kvôli každej maličkosti, ale toto ma zasiahlo. Dodnes jej to nedokážem odpustiť.
Prečo sa ma aspoň nespýtala?
