Pri rozvode žena povedala: „Zober si všetko!“ – a o rok neskôr manžel oľutoval, že jej dôveroval Natália sa pokojne dívala na rozvodové papiere. Prekvapivo necítila hnev, iba zvláštny pokoj. – Takže si sa na to naozaj dala? – Vladimír si ju premeriaval s neúprimným pokojom. – Čo teraz? Ako to rozdelíme? Natália zdvihla oči. V nich neboli slzy, ani prosby – len rozhodnosť, ktorá v nej dozrela po prebdenej noci plnej úvah o premárnenom živote. – Vezmi si všetko, – povedala ticho, no pevne. – Čo myslíš tým „všetko“? – Vladimír podozrievavo prižmúril oči. – Byt, chalupu, auto, účty. Všetko. – široko mávla rukou po izbe. – Nepotrebujem nič. – To snáď žartuješ! – usmial sa. – Alebo je to nejaký ženský trik? – Nie, Vlado. Ani vtip, ani trik. Tridsať rokov som žila pre ostatných. Prala, varila, upratovala, čakala. Tridsať rokov som počúvala, že cestovať je zbytočné vyhadzovanie peňazí, že moje záľuby sú nezmysel, že moje sny sú hlúposti. Vieš, koľkokrát som chcela ísť k moru? Devätnásť. Vieš, koľkokrát sme naozaj boli? Tri. A vždy si len hundral, že je to drahé a zbytočné. Vladimír si odfrkol. – Zase to isté. Mali sme strechu nad hlavou, jedlo… – Áno, mali, – prikývla Natália. – A teraz budeš mať všetko ostatné. Gratulujem k víťazstvu. Advokát na to všetko pozeral s prekvapením. Bol zvyknutý na slzy, krik, hádky o každý riad. Táto žena však všetko, o čo sa ľudia zvyknú biť do krvi, iba tak ponúkla. – Uvedomujete si, že podľa zákona máte nárok na polovicu spoločného majetku? – spýtal sa ticho. Natália sa jemne usmiala, akoby zo seba zhodila ťažké bremeno. – Áno, viem. Ale aj polovica prázdneho života je stále len prázdny život – akurát menší. Vladimír len s ťažkosťami skrýval nadšenie. Takýto vývoj nečakal. Chystal sa hádať, dohadovať, možno aj manipulovať – a zrazu takýto dar z nebies! – Takto sa správa dospelá žena! – tresol dlaňou po stole. – Konečne rozumné rozhodnutie. – Nepleť si rozum s oslobodením, – odvetila pokojne Natália a podpísala rozvodové papiere. Cestou domov sedeli v jednom aute, no akoby každý žil na inej planéte. Vladimír si niečo pohmkával popod nos – možno Smetanu či detskú pesničku. Auto jemne podskočilo na výmole a jeho pískanie chvíľu nieslo vzduchom, potom utíchlo. Natália nič nevnímala. Zízala na zasnené sklo, za ktorým utekali veselé borovice a smreky, srdce jej bilo ako mladej lastovičke pred prvým letom. Aké zvláštne: Obyčajná cesta, unavený večer – a zrazu pocit slobody, s akým sa neráta. Ako keby sa ťaživý kameň po rokoch konečne vyparil. Usmiala sa, dotkla sa studenej tváre a pomyslela si: Tak toto je sloboda… Niekedy stačí jeden okamih – jeden pohľad cez okno na okolo plynúce stromy – aby celý život začal hrať farbami, na ktoré dávno zabudol. O tri týždne stála Natália uprostred prenajatého bytu v Žiline. Skromný priestor: posteľ, skriňa, stôl a malá telka. Na parapete dva črepníky s fialkami – jej prvý vlastný nákup v novom príbytku. – Ty si sa zbláznila, – hlas syna Krištofa znel z telefónu podráždene. – Všetko si nechala a odsťahovala sa do toho zapadákova? – Nenechala, synček, – odpovedala pokojne. – To je rozdiel: ja som to opustila. – Ale mama, ako si mohla? Otec povedal, že si mu dala všetko dobrovoľne. Už plánuje predať chalupu – hovorí, že sám to nepotrebuje. Natália sa pousmiala do malého zrkadla na stene. Už týždeň mala nový zostrih, na aký by si pri Vladimírovi nikdy netrúfla. „Príliš mladistvé“, „neseriózne“, „čo na to ľudia“ – tie výroky jej ešte zneli v ušiach. – Nech predá, – pokrčila plecami. – Tvoj otec vždy vedel, ako rozkazovať veciam – ale nie ľuďom. – A ty? Tebe už nič neostalo! – Ale to hlavné mi ostalo, Krištof. Môj vlastný život. Vieš, čo je zvláštne? Dá sa začať odznova aj v šesťdesiatke. Natália našla prácu ako recepčná v súkromnom domove dôchodcov. Nebolo to jednoduché, no práca bola zmysluplná a získala nové známosti – a hlavne mala konečne čas pre seba. Vladimír sa zatiaľ vyžíval vo svojom „víťazstve“. Prvé dva týždne chodil po byte ako pán nového kráľovstva, všetko sa mu zdalo patriť iba jemu. Už žiadne poznámky, žiadne pripomienky ohľadom špinavých ponožiek či neumytého riadu. – Ty máš šťastie, Vladko, – chválil ho kamarát Šimon, keď popíjali Tatranský čaj pri kuchynskom stole. – Iní prídu o polovicu, aj viac, a ty máš všetko: byt, chalupu, auto. Perfektné! – To je pravda, – Vladimír sa samolicho usmieval. – Konečne rozumné rozhodnutie. Veď by bez mňa aj tak neprežila! Na konci prvého mesiaca sa však nadšenie začalo rýchlo míňať. Čisté košele záhadne zmizli z chystaných hromád, chladnička zívala prázdnotou a pripraviť obed nebolo vôbec také jednoduché, ako sa zdalo. Kolegovia v práci si začali všímať, že Vladimír už nechodí tak upravený ako kedysi. – Vyzeráš nejako unavene, Vladimír, – poznamenal šéf. – Všetko doma v poriadku? – Viac než v poriadku, – chválil sa Vladimír. – Len menšia reorganizácia domácnosti. Jedného večera otvoril chladničku a našiel tam len pohár čalamády, zvyšok syra a načatý kečup. Žalúdok mu zagrumloval, pripomínajúc ráno zjedený suchý rožok. – Do kelu, – zamrmlal a prudko tresol dvierkami. – Takto to ďalej nepôjde… Vzápätí si objednal jedlo – veď kde by sa dnes zaobišiel bez donášky, keď chladnička zíva prázdnotou. Pri čakaní na kuriéra triedil účty – a tu ho chladná sprcha prebrala: nájom, internet, karty, elektrina… Predtým bol tento svet „starostí“ iba vzdialenou realitou, ako keby za všetko zodpovedal niekto iný. Kým je nablízku niekto druhý, domov „funguje“ akosi sám. Zazvonil domový zvonček – z tranzu ho vytrhol kuriér s taškou a terminálom. – Osemnásť eur, prosím pekne, – zahlásil unudene. – Čože? – Vladimír takmer pustil kľúče. – Za čo, prosím vás? Veď to je len halušky a minerálka! – Štandardná cena, šéfe, – pokrčil ramenami kuriér. V tichu zaplatil a za stolom oťažel v tichu kuchyne. Ani chladnička nebzučala dôverne, celý byt zrazu pôsobil prázdne a cudzo – všetky tie veci, o ktorých kedysi sníval, sa zrazu zmenili na chladnú čakáreň. Tak veľké a tak prázdne, že by sa v nich mohol preháňať vietor – presne ako v jeho vnútri. Medzitým Natália stála na pobreží Jadranského mora, tvár jej hladilo slnko a slaný vietor. Okolo sa smiala partia ďalších „mladých dôchodkýň“ – klub aktívnych seniorkiek mal zájazd do Chorvátska. Po prvý raz v živote cestovala bez večného dohadovania o peniazoch a škriepenia o „zbytočné výdavky“. – Natalka, poď sa fotiť! – volala ju nová kamarátka Eva, energická vdova v šesťdesiatke zo Senca, ktorú stretla v kurze maľovania. Natália s radosťou pribehla k veselému zástupu. Kto by bol tušil, že môže v šesťdesiatke nosiť pestré šaty, behávať s rozpustenými vlasmi a smiať sa ako mladé dievča? – A teraz selfie! – uveličene zavelila Eva a vytiahla palicu na mobil. – Zavesíme to do skupiny! Večer, sediac v apartmáne, Natália prezerala fotky. Na každej bola žena s rozžiarenými očami a šťastným úsmevom – takmer sama seba nespoznávala. Kedy sa vytratila tá večná únava medzi obočím? Kedy sa jej plecia narovnali, pohyby odľahčili? – Hádam to dám aj na Facebook, – povedala si a napokon zavesila pár fotiek na svoj takmer zabudnutý profil. V Bratislave medzitým Vladimír bojoval s prasknutou rúrou. Voda zaplavila podlahu, zničila skrinku, opravár neochotne zahlásil, že „tieto typy sa už roky nevyrábajú“ a treba meniť celý stúpač. – Do čerta! – nadával Vladimír, keď trel podlahu starými uterákmi. – Kde mám číslo na inštalatéra? Natália vždy vedela, komu volať. Až teraz si uvedomil, že manželka mala v zozname čísla na všetkých – od dobrého mäsiara po spoľahlivého obuvníka. Celý nenápadný kolos domáceho pohodlia sa zrútil jedným rozvodom. – Hlúpa rúra! – zamrmlal, – variť treba, prať treba, ešte aj práca… V ten večer, keď konečne zavaril únik vody, spomenul si na sociálne siete. Z nudy začal prechádzať profil – a zamrzol: Na obrazovke sa smialo Natáliino tvár na pozadí mora. Nový zostrih, pestré šaty… a šťastie? – To je čo za vtip, – zväčšil fotku. – Veď odišla prakticky bez peňazí! Komentáre ešte viac zvýšili jeho zmätok: „Natálka, na fotke vyzeráš ako mladica!“ „Super vyzeráš, zlatko!“ „More ti pristane!“ Prelistoval ďalej – a našiel ešte viac: besiedka v knižnici, partia s maliarskymi stojanmi v parku, Natália s kyticou lúčnych kvetov na lavičke… – Tomu nerozumiem, – odložil mobil a zahľadel sa do prázdnej kuchyne. – Mala predsa… mala predsa… Vetu nedopovedal, pretože pochopil: Čakal, že Natália bez neho a bez všetkého, čo považoval za „dôležité“, zúfať bude. Lenže z fotiek žiarila úplne iná žena – mladšia, oslobodená. O pár dní na chalupe zatekala strecha a blížila sa búrka. Nuž musel narýchlo zakrývať povalu. – Šimonko, pomp, pomôž mi! – volal do telefónu. – Dones aspoń klince, sám to nezvládnem. – Prepáč, Vláďo, – odznel kamarát. – Svokra v nemocnici, som pri nej. Zavolaj Natálii, ona ti vždy pomohla. – Tá… – sekol Vladimír. – Tá odišla. – Čože? Kam? – Proste odišla, – zahundral Vladimír. – Nevadí, zvládnem… Ale nebolo to také ľahké. Po chvíli padol z rebríka a skončil s podvrtnutým členkom na pohotovosti. – Máte šťastie, – zamrmlal mladý lekár. – Týždeň maród, obviazať a nohám pokoj. – Týždeň?! Kto mi opraví strechu? – Vaša vec, – pokrčil plecami doktor. – A nech vám žena pomôže. Chcel niečo odvrknúť, no mlčal. Tri dni sám, s ťažkosťou na barlách. Objednané jedlo došlo, peniaze tiež. Varil sám, neúspešne, veď na jednej nohe sa variť nedá. Na štvrtý deň už nevydržal – zavolal synovi. – Ahoj, Krištof. Nemohol by si mi pomôcť, mám úraz, nemôžem chodiť… – Prepáč, oco, som na školení v Košiciach, vrátim sa o tri dni. – Aha, nič, nič, zvládnem. – Zavolal si mame? Tá by prišla… – Nie! – vyletel Vladimír. – Nepotrebujem ju. Zvládnem to úplne sám. Položil telefon a zlostne ho odhodil. Hlúpa hrdosť mu nedovolila priznať, ako mu chýba Natália, jej prítomnosť, starostlivosť. Nikdy si nevšimol, koľko toho preňho robila – všetko jednoducho „bolo“. Po týždni sa už vedel pohybovať bez bariel. Prvá cesta viedla na chalupu zhodnotiť škody po búrke. Svet ho zarazil – strop v podkroví fľakatý od plesne, obľúbená sedačka nenávratne zničená, všade zatuchlina. – To nie je možné… – sadol si zúfalo na lavičku. Jablone, o ktoré sa Natália s láskou starala, už nikto neošetroval, cestičky boli zarastené, všetko akoby osirelo. Cestou späť sa zastavil v motoreste. Dostal chuť na poctivý boršč a kompót. Po prvej lyžici mu prebehol mráz po chrbte – boršč bol kyslý a mdlý, nič také, ako ho varila Natália. – Je vám niečo? – obzrela sa čašníčka. – Nie, len… – nevedel odpovedať. Ako vysvetliť, že obyčajná polievka mu pripomenula celý jeden stratený život? Doma dlho sedel v tichu, díval sa na fotografie na polici. S Natáliou mladí na výlete, rodinný záber so synom, výročie svadby… – Aký som bol len blázon… – zašepkal, hľadiac na jej šťastný úsmev na starej fotke. S odhodlaním zobral telefón a napísal správu. Odpoveď však bola celkom iná, ako čakal. Natália bývala v prímorskom mestečku. Okolo nej smiech nových priateľov, znie hudba – život, skutočný vlastný život, jej napokon patril celý. V šesťdesiatke sa konečne naučila žiť.

Pri rozvode manželka povedala: Vezmi si všetko! a o rok muž oľutoval, že uveril

Ľubomíra sa pokojne dívala na papiere. Prekvapivo necítila ani hnev.

Tak si sa naozaj rozhodla? Miroslav dýchal cez zuby, podráždene. A čo ďalej? Ako to podelíme?

Ľubomíra zdvihla pohľad. V jej očiach nebola ani slza, ani prosba len zaryté odhodlanie, ktoré si našla počas prebdenej noci plnej úvah o svojom premrhanom živote.

Vezmi si všetko, povedala tlmene, no dôrazne.

Ako to myslíš, všetko? Miroslav jej neveril.

Byt, chatu, auto, účty. Všetko, ukázala rukou po miestnosti. Ja nič nepotrebujem.

To si robíš srandu? trochu sa uškrnul. Alebo nejaký ženský trik?

Nie, Mišo. Nie je to vtip a nie je to trik. Tridsať rokov som posúvala vlastný život nabok. Tridsať rokov som prala, varila, upratovala, čakala. Tridsať rokov som počúvala, že dovolenky sú zbytočný luxus, moje záľuby prievan v peniazoch, sny hlúposť. Vieš koľkokrát som túžila ísť k moru? Devätnásť. Vieš koľkokrát sme išli? Tri. A vždy si hundral, že to je drahé a zbytočné.

Miroslav odfrkol.

Zase to isté. Mali sme strechu nad hlavou, jedlo

Mali, prikývla Ľubomíra. Teraz budeš mať aj všetko ostatné. Blahoželám k výhre.

Právnik len nemo sledoval tú scénu. Bol zvyknutý na hádky, obviňovanie, slzy. Táto žena však pokojne vzdávala všetko, o čo sa iní hádajú do krvi.

Uvedomujete si, čo hovoríte? ticho sa ozval Ľubomíre. Podľa zákona máte nárok na polovicu všetkého, čo ste spolu nadobudli.

Viem, usmiala sa tak ľahko, akoby práve zhodila zo seba sto kíl. Ale už tiež viem, že pol života naplneného prázdnotou, je stále len prázdny život v menšom.

Miroslave sa ledva darilo skrývať, aký je spokojný. Nečakal to. Pripravil sa na dohadovanie, možno vydieranie, určite manipuláciu. A takýto dar z nebies!

Takto sa to má robiť! pleskol po stole. Konečne rozumné rozhodnutie.

Nemýľ si rozum s oslobodením, odvetila tichučko Ľubomíra a podpísala papiere.

Domov sa viezli spolu v aute, ale akoby každý z inej planéty.

Miroslav si pohmkával starú pesničku z mladosti, auto jemne nadhadzovalo na výtlkoch a jeho hvízdanie chvíľami zanikalo v tichu večera.

Ľubomíra ho nevnímala. Hľadela cez zahmlené okno na prelietajúce borovice, v duši jej pulzovalo zvláštne vzrušenie, akoby bola vtáča pripravené vykročiť prvýkrát z hniezda.

Je zvláštne, ako bežná cesta, obyčajný večer môže zrazu naplniť vnútro neskutočnou slobodou. Akoby ťaživý kameň zo srdca náhle zmizol. Ľubomíra sa usmiala, dotkla sa chladnej líca a v duchu si povedala: Toto je ono sloboda

Človeku niekedy stačí jeden moment, jeden pohľad na utekajúce stromy a celý život získa farby, ktoré zabudol.

Po troch týždňoch stála Ľubomíra v malej izbe v Poprade.

Prenajatý byt bol skromný: posteľ, skriňa, stôl, malý televízor. Na parapete dva črepníky s fialkami jej prvý vlastný nákup v novom domove.

Ty si sa úplne zbláznila, ozýval sa syn Ján rozhorčeným hlasom v telefóne. Všetko si nechala a odišla do takej diery?

Janko, ja som to nenechala, pokojne odvetila Ľubomíra. Ja som to vedome opustila. To je rozdiel.

Ale mami, ako si mohla? Otec hovorí, že si mu všetko dala. Chce dokonca predať chatu tvrdí, že načo mu toľko roboty samotnému.

Ľubomíra sa usmiala do drobného zrkadla na stene. Už týždeň mala novu účes, na ktorý by si za Miroslava nikdy netrúfla príliš mladistvý, nerespekt, čo povie okolie? tieto frázy jej zarezonovali v hlave.

Nech si predá, súhlasila s ľahkosťou. Tvoj otec vždy vedel obracať majetok.

A čo ty? Nemáš už vôbec nič!

Mám to najdôležitejšie, Janík. Mám svoj život. A vieš, čo je prekvapivé? Nuž, v päťdesiatdeviatich sa dá začať znova.

Ľubomíra prijala prácu ako administrátorka v malom súkromnom penzióne pre seniorov. Práca nebola ľahká, ale napĺňala ju. Objavili sa noví známi, voľný čas, s ktorým narábala len a len ona.

Miroslav si medzitým vychutnával svoj triumf.

Prvé dva týždne sa po byte pohyboval ako kráľ vo vlastnom zámku, pozoroval všetko, čo je už len jeho. Nik už nebude rýpať do špinavých ponožiek či neumytej panvice.

Máš šťastie, Mišo, pripíjal s ním kamoš Slavo, keď popíjali borovičku v kuchyni. Iní chlapi ledva polovicu zachránia, ty si vo vlastnom ráji! Aj byt, aj chata, aj auto!

No veru, odpovedal Miroslav spokojne. Konečne Ľubomíra otvorila oči. Asi zistila, že bezo mňa by skončila na dlažbe.

Na konci prvého mesiaca však eufóriu vystriedali prvé nepríjemnosti.

Čisté košele sa prestali zjavovať v skrini. Chladnička zívala prázdnotou, navariť normálny obed bolo podstatne ťažšie, než predpokladal. V práci si kolegovia všimli, že Miroslav je nejako ošumelý.

Vyzeráš nejako únavený, Miroslav, poznamenal vedúci. Doma je všetko v poriadku?

Lepšie už ani nemôže byť, predstieral Miroslav spokojnosť. Len menšia reorganizácia domácnosti.

Raz večer, keď otvoril chladničku, našiel iba fľašu horčice, balík syra a načatú fľašu vínka. Žalúdok hučal, pripomínajúc, že ráno stihol len suchý rožok.

Človeče, takto to ďalej nepôjde hundral si popod nos, keď buchol dvierkami. Musí niečo vymyslieť.

Objednal si teda jedlo, veď čo by bez rozvozu, keď chladnička zíva prázdnotou ako roľa na jar. Kým čakal kuriéra, triedil hromadu šekov. Vtedy ho schladili čísla: elektrina, voda, internet, poplatky, parkovanie

Predtým to všetko išlo akosi samozrejme, v druhom slede, akoby to bolo cudzie. To je ten život: keď je niekto pri tebe, všetko funguje. Nerozmýšľaš, len žiješ.

Zazvonil zvonček vytrhol ho z myšlienok.

Šesťnásť eur päťdesiat centov, zahlásil kuriér tónom, ktorý hovoril stokrát denne.

Čože?! vyvalil oči, takmer mu vypadli kľúče z ruky. Za čo, prosím vás, za to rizoto a minerálku?

To je bežná cena dnes, pokrčil plecami kuriér s ľahostajnosťou profíka.

Zatvoril dvere, prešiel do kuchyne a zastal. Byt tichý, až ozvena drnčí. Chladnička mrnčí takmer mrzuto, akoby ona sama cítila samotu. Byt veľký, plný zrkadiel, lampičiek, všetkého, o čom kedy Na chvíľu sníval… no dnes je to len prázdna prečkáreň. Studená. Prázdna. Taká veľká, až by tam zafúkal vietor presne ako v jeho duši.

Ľubomíra stála na brehu Jadranského mora, s tvárou k slnku a slanému vetru.

Okolo nej živo šumeli seniori z klubu aktívnych dôchodcov zorganizovali týždenný pobyt v Chorvátsku. Po prvý raz v živote cestovala bez neustáleho vyhoreného dozorcu nad financiami, bez rátania každého eura a bez bedákania, ako by mohla doma ušetriť.

Ľubi, poď na spoločnú fotku! vyzvala ju nová kamarátka Milka, energická šesťdesiatnička, ktorú stretla na výtvarnom krúžku.

Ľubomíra sa usmiala, dobehla do skupiny. Kto by bol povedal, že v jej veku môže nosiť pestré šaty, rozpustené vlasy a smiať sa ako dievča?

A ešte selfie! zavelila Milka a vybrala selfie-tyč. Dáme to do skupiny!

Večer v izbe si Ľubomíra prezerala fotky. Na nich usmievavá, šťastná žena takmer sa v nej nespoznávala. Kedy zmizol ten ustaraný vráskavec medzi obočím? Kedy sa uvoľnili ramená, pohyby získali ľahkosť?

Mala by som to dať na Facebook, zamrmlala si pre seba a opatrne zverejnila pár fotiek.

Medzitým v Bratislave Miroslav zápasil s prasknutou rúrou v kuchyni. Podlaha zaplavená, skrinka zničená, opravár tvrdil, že takéto typy už nerobia a treba celú vetvu meniť.

Prečo práve mne! nadával Miroslav pri žmýkaní mokrej podlahy starým uterákom. Kde je číslo na opravára? Ľubomíra vždy vedela!

Zrazu si uvedomil, že manželka držala všetky tie telefóny v hlave od vodára cez dobrého mäsiara na trhu až po obuvníka v podchode. Zrazu ten neviditeľný systém pohodlia skolaboval a zanechal ho samého v chaose, ktorý boli naučený sa vyhýbať

Prekliata trúbka! zlostne tresol handrou. Variť, prať, upratovať a ešte práca…!

Keď konečne vodu zavreli a jazero s námahou zahladili, spomenul si Miroslav, že dlho neotvoril Facebook. Začal listovať a zrazu stuhol na obrazovke sa smiala Ľubomíra pri mori. V novom účese, v pestrofarebných šatách, vyzerala šťastne?

To hádam nie… zamrmlal, priblížil fotku. Veď odišla takmer bez peňazí!

Komentáre ho vyviedli z miery:

Ľubka, omladela si na fotke!

Skvelé, kamoška!

More ti pristane!

Klikal ďalej a nestačil sa čudovať: nejaké posedenia v knižnici, spoločné maľovanie v parku, Ľubomíra s kyticou voňavých lúčnych kvetov na lavičke.

Tomu nerozumiem, odložil mobil, hľadel do prázdnej kuchyne s kopou špinavého riadu. Veď mala byť mala mala

Nedokázal dokončiť vetu. Zistil, že vlastne očakával, že Ľubomíra bude bez neho trpieť, bez všetkého, čo on považoval za dôležité. Ale na obrázkoch bola iná žena akoby omladla, nadýchaná slobodou.

O pár dní sa na chate pokazila strecha. Blížila sa búrka, podkrovie bolo treba rýchlo zakryť.

Slavo, pomôž! volal Miroslav kamarátovi. Aspoň klincami, ja to sám nedám.

Prepáč, Mišo, ozval sa Slavo. Svokra je v nemocnici, sedím pri nej. Hej, zavolaj Ľubomíru! Tá ti vždy pomáhala.

Tá Miroslav zmĺkol. Tá odišla.

Odišla? Kam?

Proste odišla, zarazene sekol Miroslav. Nechaj tak, zvládnem.

Ale zvládnuť to nebolo jednoduché. Búrka tĺkla o strechu, keď Miroslav so skrípaním zubov napínal fóliu. Noga mu zlyzla, Miroslav sa skotúľal dolu, skrivil členok.

Výron, máte šťastie, poznamenal mladý lekár v pohotovosti. Mohlo byť horšie. Týždeň noha hore, vyložiť.

Týždeň? A kto opraví strechu?!

To je váš problém, svojsky mykol plecami lekár. Nech vás žena vylieči a vy oddychujte.

Miroslav niečo chcel povedať, no radšej mlčal.

Tri dni preležal sám s barlou v byte. Donáška sa minula, stálo to dosť. Varenie na jednej nohe nepripadalo do úvahy.

Štvrtý deň nevydržal a zavolal Jánovi.

Ahoj, Janko, snažil sa znieť veselo. Ako sa máš?

Dobre, oco, ale v jeho hlase bolo čosi opatrné. Stalo sa niečo?

Ani nie trochu som sa zranil. Členok. Neprídeš pomôcť starému?

Ticho.

Prepáč, oco. Som v Košiciach služobne. Prídem až o tri dni.

A to je v poriadku, zaškrtil v hrdle sklamanie. Nejako si poradím.

Inak neoslovíš mamu? Tá by vedela…

NIE! skríkol Miroslav. Načo? Zvládnem to sám.

Skončil hovor a frustrovaný odhodil telefón. Tá pojašená pýcha mu nedovolila priznať, že Ľubomíra mu chýba jej starostlivosť, jej prítomnosť, tá neviditeľná sieť pohodlia, ktorú vybudovala. Všetko, čo doteraz považoval za samozrejmosť.

O týždeň a pol už celkom kríval bez bariel. Prvú vec šiel na chatu. Výsledok pohromy v podkroví plesnili steny, starý gauč bol nefunkčný, vzduch zatuchnutý.

Tak toto je ono, zastonal si v záhrade na lavičku.

Jablone, ktoré vždy rezala a ošetrovala Ľubomíra, zarastali. Chodničky, ktoré vyskladala z kameňov, už ani nevidel pod burinou. Všetko akoby ochablo bez jej starostlivosti.

Cestou späť si sadol do motorestu na kraji cesty. Unavený si objednal kapustnicu a malinovku. Už prvá lyžica vyvolala v krku ťažobu polievka bola príliš kyslá, mdlá, nič spoločné s tou jej.

Je všetko v poriadku, pánko? opýtala sa ho servírka.

Áno nevedel čo odpovedať. Ako vysvetliť, že obyčajná kapustnica mu pripomenula všetko, čo stratil?

Doma sedel v tichu, hľadel na poličku s fotkami. Tu sa s Ľubomírou smejú na Štrbskom plese. Tu je Ján ešte chlapec. Tu si pripíjajú na dvadsiate výročie…

Som idiot, zašepkal na manželkinu mladú tvár.

Nazbieral odvahu, napísal správu. Odpoveď však bola celkom iná, než čakal.

Ľubomíra sa presťahovala do malého mestečka pri mori. Okolo nej smiech nových priateľov, hudba, život konečne patrila iba jej.

V svojich takmer šesťdesiatich rokoch konečne začala žiť.