Ja a moja manželka sme zostali v šoku! povedal som, ako päťdesiatnik. To, čo spravil on, mladík, robil celej rodine počas tehotenstva nervy, nie je to rozprávka na rozprávanie, nemám slov… Poslal ju na potrat, a z bytu, ktorý spolu prenajímali, ju jednoducho vyhodil. A všade rozkrikoval, že to dieťa nie je jeho že vraj otehotnela sama. Úplne mi zničil nervy, úprimne!
Rozumiem… Ku koncu, asi tri týždne pred pôrodom, sa akosi ukľudnil, vraj volal Alenu; rozprával normálne, bez problémov, zaujímal sa o jej zdravie, o dieťa, kto to bude, kedy. Ale neprišiel ani raz, čo bola u nás, nekúpil dieťaťu ani čiapočku, ani jablko. Vo štvrtok som sa stal dedkom! Zajtra ich prepúšťajú z nemocnice. Dcéra a manželka mi povedali, že Roman príde po nich. Zostali sme bez slov! Po tom všetkom…
No… Možno sa snaží zmeniť? Má význam mu dať šancu? Neviem, kam sa podel, ale ja a svokor sme úplne proti. Hovoril som počas celého tehotenstva sme od neho nevideli žiadnu oporu. Kam ich chce zobrať, ju a bábätko? Alena vraví, že si prenajal jednoizbový byt… Aká hlúposť, s novorodencom kdesi v ubytovni, ani nie v Bratislave, v úplne neznámom meste! Svokor povedal ak sa ten nešťastník objaví, zbalíme sa a odchádzame, a ona nech si žije podľa svojho…
Alena, dcéra mojej manželky a mňa, má dvadsaťšesť. Milé dievča, drahá dcéra, jediné dieťa v rodine. Pred rokom a pol sa začala stretávať s Romanom, ktorý nám moc nesedel.
Nemá žiadnu školu, chodil do školy, ale vraj jednoducho “nemal chuť” spraviť maturitu, ako sám povedal. My však máme podozrenie, že ani deviatku poriadne nedokončil, len o tom nehovorí, aby nepôsobil zle.
Roman pracuje ako nosič v nábytkárskej firme, dúfa že zarobí slušne. Na človeka bez vzdelania celkom obstojne. Oficiálny plat je smiešny, ale najviac berie bokom a cez rôzne prepitné. Príde klient, dovezú mu novú nábytok, starý rozoberú a odnesú. Niekedy je ten starý nábytok ešte celkom fajn, dá sa predať, a majiteľ sa nehnevá vezmi si, čo chceš.
Proste sa otáča, tu-tam niečo nájde, a z toho žije.
Alena má vysokú školu, je špecialistka na marketing, pred materskou robila v reklamnej agentúre, nosila kostýmy a opätky, stretávala sa s chlapmi na úrovni. A potom sa jej zrazu do života priplietol Roman. Priesťahovali do Aleninho kancelária nejaký nábytok, alebo niečo podobné. A vtedy sa zoznámili.
Bývali spolu, napriek všetkým predpokladom! rozprávala mi manželka. Všetci jej kamaráti boli v šoku, nik nepochopil, ako.
A potom prišlo nečakané tehotenstvo. Roman veľmi nechcel svadbu, a počas celého tehotenstva nervoval celú rodinu. Alena prišla k nám domov, pripravovali sme sa na dieťa. V jej starej izbe sme spravili rekonštrukciu, nakúpili výbavu pre bábätko, zaplatili sme špičkovú kliniku.
A teraz prišiel, zamával prstom a všetko, čo sme spravili, nič neznamená! moja manželka sa takmer rozplakala. Ona je pripravená nás opustiť a ísť za ním do ktovie akého bytu s dieťaťom. Takto sa majú zachovať rodičia nechať ju a zaželať šťastie? Čakať, kedy zase príde so slzami a bosými papučami? A to sa stane, skôr či neskôr!
Myslíte, že je normálne dať dcére ultimátum: Ak príde, odchádzame? Je správne podporovať svoje dieťa v jej rozhodnutí? Ona sa rozhodla odpustiť a dať manželovi druhú šancu, tak to stojí?
Alebo rodičov pochopíte?
