Odišla som do dôchodku a pocítila som neznesiteľnú samotu. Až na staré kolená som zistila, že som svoj život prežila nesprávne.

Ocitla som sa na dôchodku a v tej prázdnote sa všetko rozplývalo do bizarnej osamelosti, ako keď sa ranná hmla nerozpustí, ale iba sa okolo mňa vlní. Až v starobe, keď ticho hlučalo ako podzemná voda v bratislavských kmeňových pivniciach, som precitla a zistila, že môj život bol žitý naopak. Akoby som odchádzala z domu skôr, než som sa doň vôbec nasťahovala.

Mnohé ženy u nás veria, že samota je niečo temné, niečo, čo má príchuť nešťastia, a že pravá spokojnosť sa ukrýva v hluku a starostiach veľkej rodiny. Ja som sa vždy vymykala tejto vízii. Žila som len pre seba, nikto odo mňa nič nežiadal, nemala som na pleciach žiadne putá. Ani len povinnosti, ktoré by ma láskavo zviazali.

Po strednej škole v Košiciach som nastúpila do cestovnej kancelárie, čo organizovala zájazdy do krajín, ktoré pripomínali obrazy z pohľadníc. Popri tom som robila modelku pre jednu bratislavskú značku s noblesou, no s čudne mrkajúcimi figurínami vo výkladoch. Peniaze mi tiekli v eurách a ja som mala kamarátky so žiariacimi očami tiež úspešné a hrdé Slovenky.

Považovala som sa za bohatú, mala som kufor samých pestrých zážitkov z ciest: Paríž, Praha, Tatry celé z cukrovej vaty a oblaky zostúpene nízko, ako keby patrili iba mne. Muži mi vchádzali do života ako nočný vietor. Ak sa mi zunovali, jednoducho som ich vyprevadila zo sna bez slova. Deti boli pre mňa vždy cudzím konceptom nevedela som si predstaviť, že by som svoje voľno obetovala niekomu malému, čo krúti hlavou a žiada mlieko. Nechcela som z krásnej, nezávislej ženy prerásť do úzkostlivej mamy, čo sa trasie, keď dieťa zakašle. Bála som sa záväzkov, akoby to bol oheň.

Roky však splynuli do zvláštneho kolobehu, ktorý sa nedá chytiť. Dnes som Rozália, žena so šedinami vo vlasoch, dôchodkyňa s penziou, ktorá mi cinka na účet v banke. A cítila som sa odrazu tak sama, ako keď stojíš pod Hájom sám a počítaš padajúce lístky. Nikdy som sa nevydala, nepriviedla som na svet dieťa. Stále častejšie ľutujem, že neexistujú dvere, ktorými by som sa vrátila v čase a aspoň jedno dieťa si do života pustila. Najskôr som nemala chuť, potom čas, a zrazu už bolo neskoro. Nikdy som neverila, že je šťastím byť matkou a s istotou v náručí zaspávať s objatím, čo vonia po jablkách.

Moja sestra Magdaléna má dvoch potomkov, dokonca tri vnúčatá, a život jej plynie medzi sviatočným koláčom a smiechom detí. Kedysi som bola pyšná a na druhých som nepočúvala, tvrdohlavá ako koník so zaviazanými očami. Teraz túžim všetko napraviť: odpustiť, zmieriť sa s rodinou, hrať sa s vnúčatami sestry, dotýkať sa tej radosti, čo sa mi tak dlho vyhýbala. Snáď ešte stretnem niekoho, kto je tiež sám, ako ja starého pána vo vlnenom svetri, s očami snívajúcimi o modrom nebi nad Spišom. Možno ešte dokážem stvoriť domov v tejto krajine snov a hmly. Možno…

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

three × three =

Odišla som do dôchodku a pocítila som neznesiteľnú samotu. Až na staré kolená som zistila, že som svoj život prežila nesprávne.
Dlho som mlčala a znášala svoju mamu. No jeden zážitok všetko obrátil naruby.