Už mám päťdesiat sedem rokov, a keď sa na to pozriem, pripadám si ako v zvláštnom sne všetko plynie, ale nič sa nemení. S mojím manželom, Petrom Horváthom, som legálne vydatá už vyše tridsať rokov. Celý ten čas som prala jeho košele, varila guláš alebo bryndzové pirohy, a vytvárala domácu pohodu s vôňou levandule a zvukom starých hodiniek, ktoré akoby šli pozadu.
Máme spolu dve deti, Zuzanu a Martu, ktoré som vychovala v štipľavej realite slovenských škôl, kde sa deti učia prikrývať sa takou perinou, akú majú. Celý svoj život som sa krútila ako veverica v kolese, vždy som mala niekoľko zamestnaní naraz vychovávateľka v materskej škôlke v Petržalke, upratovačka na hradnom kopci, a ešte som brala každú brigádu, len aby naše dievčatá mohli nosiť pekné kabáty a neboli odlišné od ostatných detí.
Môj muž nikdy nezaberal veľmi do roboty najskôr bol v stavebnej firme, potom ochorel, a keď dosiahol dôchodkový vek, zrazu sedí doma a do práce už vôbec nechodí. Ja však stále pracujem v škole, pomáham dcéram s vnúčatami a do toho zvládam domácnosť, akoby som mala osem rúk ako stará baba v rozprávke.
Už som ho prosila, nech sa zamestná napríklad ako vrátnik v teplárni, ale on tvrdí, že aj tak nám nič nechýba, a že nie je taký hlupák, aby pracoval za tú smiešnu sumu. Ja ledva stíham navariť, prídem domov po šichte, a vidím všetko dobré už zjedol, nechal mi len polievku, v ktorej plávajú zemiaky.
Raz som o tom hovorila s kamarátkou, Katkou, a ona mi povedala, aby som varila oddelene jemu lacné jedlá, sebe kvalitné. Prišla som domov a povedala Petrovi, že lekár mi odporučil diétu, takže nech si nevšíma moje jedlo.
Odvtedy schovávam dobroty do skrine, a keď muž ide dolu do pivnice, potichu pijem čaj s medom a kusom čokolády. Klobásu a syry ukrývam v chladničke, a keď nevidí, zjediem všetko, po čom moja duša túži. Zachraňuje ma to, že máme dve chladničky v jednej bežný nákup, v druhej zaváraniny, a tam skrývam svoje zásoby ako poklad starých babiek.
Poznáte mužov naozaj nič nevidí, len keď mu chýba šalát k večeri. Pre seba kupujem kvalitné morčacie mäso, robím si parené fašírky, jemu kúpim bravčové, ktorého dátum spotreby už dávno prešiel, pridám veľa korenia, on sa nestará. On dostáva lacné cestoviny za pár centov, ja si dávam tie z tvrdej pšenice za euro.
Nič zlé v tom nevidím, necítim sa vinná ak chce jedlo podľa predstáv, nech ide pracovať, nie len sedieť a čítať noviny. V tomto veku je hlúposť rozvádzať sa, veď väčšina života už ubehla, a dom máme spoločný prečo by sme ho teraz predávali a rozdeľovali peniaze? Všetko sa točí ako v sne, kde sa striedajú obrazy a Slovensko za oknom sa mení len vo farbách, ale v podstate ostáva rovnaké.
