Drahý denník,
Dnes ráno som zažila niečo, čo mi zmenilo pohľad na celý doterajší život. Tak veľmi som ponáhľala do práce, že keď som prešla cez bránu nášho paneláku na sídlisku v Bratislave, zrazu som si uvedomila, že som nechala mobil na kuchynskom stole. Rozhodla som sa rýchlo vrátiť do bytu veď bez mobilu je človek dnes ako bez ruky.
Vošla som späť do domu a privolala si výťah. Netrpezlivo som pozerala na čísla podlaží, až kým sa dvere otvorili na ôsmom poschodí. Vošla som dnu a ako naschvál výťah zamrzol a ostala som uväznená.
Sedela som v tom malom priestore a čakala, kým dorazia údržbári zo správy bytov. Bola som už frustrovaná, keď ku mne začali doliehať hlasy z chodby. Jeden z nich bol hlas môjho muža, Norberta! S niekým sa tam rozprával…
Martinka, zlatko moje, ozval sa jeho známy, mäkký hlas, ani nevieš, ako sa teším, že dnes večer budeme opäť spolu.
Prídeš po desiatej, však? odpovedala mu ona s typickým západoslovenským prízvukom. Poznala som ten hlas bola to naša suseda z bytu číslo 40, Martina.
Tvoj muž má tento týždeň ešte stále nočné? šepol jej nežne môj manžel.
Áno, príde domov až zajtra nadránom, uistila ho s jemným smiechom. Takže dnes máme opäť čas len pre seba. Ale mali by sme sa poponáhľať, on nerád robí nadčasy, ustarostene dodala.
Norbert nervózne poznamenal, prečo ten výťah nechodí, že už dávno mala byť doma. V tej chvíli som nielenže spoznala všetky hlasy, ale v ich reči padlo dokonca aj moje meno Valéria. Susedia! Ako som to mohla nevidieť? Ich rozhovor určite trval aspoň štyri minúty všetko som počula Vedela som, že už nemám čo riešiť.
V hlave mi vírili myšlienky: Tak takto to teda je! Výborne si to zariadil, Norbi. Chodil si nadýchať sa večer čerstvého vzduchu len o pár schodov vyššie… A ja som ešte verila, že sa len prehrabáva medzi smetnými kontajnermi kvôli recyklácii! Neboj sa, prepáčim ti takú prechádzku, veď na ňu nezabudneš do smrti.
Ešte pred obedom výťar opravili. No môj plán už vtedy nabral konkrétnu podobu.
Večer, okolo desiatej, keď sa Norbert ako vždy chystal ísť sa prejsť a prevetrať sa, zamieril ku dverám.
Vali, povedal mi, idem na hodinku von, trochu sa ponaťahujem. Vonku, pritom, lialo ako z krhly.
Veď prší, Norbi! Možno by si mohol ísť len na balkón… snažila som sa ho zastaviť.
Nie, na balkóne sa pohrám len so svojimi nervami. Musím sa hýbať, je to vraj dobré na srdce. Dám si dáždnik a budem v poriadku.
Len som pokrútila hlavou: Dobre, varovala som ťa. No myslím, že dnes nemáš svoj deň.
Norbert len mávol rukou, zobral pláštenku a vyrazil do dažďa. No vrátil sa o pol hodiny, zmoknutý a rozrušený, bez obleku aj bez topánok. Predstav si, napadli ma na ulici nejakí mladí chlapci! Všetko mi zobrali aj topánky… Pusť ma už dnu, lebo zamrznem!
Bez výčitiek som mu odvetila: Tvoje veci som odniesla na chodbu k smetiaku. Odkáž Martinke z ôsmeho, že ich tam máš.
Neveriacky sa ma spýtal: Ktorej Martinke?
Martinke zo štyridsiateho bytu, flegmaticky som mu zatresla dvere pred nosom. Sadla som si do obývačky a pustila televízor.
Bola som úprimne rada, že naše deti už dospeli a odsťahovali sa nemuseli aspoň vidieť ani jeden z týchto trápnych večerov.
Norbert vystrelil na chodbu, rýchlo sa doobliekal, z kufra čo tam našiel, a vyrazil von rozhodol sa ísť ku svojej mame. Lenže zistil, že si mobil nechal u Martiny! Chcel sa preto vrátiť k nám, ale v tom zas vypli elektrinu a výťah opäť ostal stáť práve na ôsmom poschodí. Dobre mu tak
Keď sa konečne pustilo svetlo a Norbert mohol výjsť von, ja som už dávno šla do práce. A náš byt bol, samozrejme, na moje meno od Petra teda kľúče nemal.
Cestou dolu ho na ôsmom poschodí čakala Martina, tiež s kufrom a mobilom v ruke. Obaja evidentne rozčarovaní, že rozpadlo sa ich malé tajomstvo.
Máš môj telefón? spýtal sa Norbert.
Áno, nervózne prikývla Martina, a máš tu aj svoje veci.
Klesali teda spolu výťahom, až dolu… Ale taxíky ich odviezli každý inde.
Ach, život má zvláštne zmysly pre humor. Vždy je lepšie dať na šiesty zmysel, ako zostať zatvorený vo výťahu a ešte vo vlastnom srdci.
