NEVĎAČNÝ GRÍŠKO
Ráno zavolal Ritin manžel priamo na oddelenie a oznámil jej, že po práci ide ku Kováčovcom sláviť svoj profesijný sviatok.
Ak chceš, príď, dodal zdvorilo-neutrálne, presvedčený, že sa jej nechce, že radšej bude doma čítať alebo brázdiť internet.
Dobre, odvetila stručne, ale počas obednej prestávky sa zahalila do jarného kabátu a zamierila do obchodného domu za darčekom pre manžela. Ženy sa tlačili v oddelení parfémov.
Rite ihneď padol do oka flakón luxusnej vody po holení na čiernom lesklom obale postával elegantný fešák, roztržitý výraz, odvážny pohľad, úškrn v kútiku úst. Presne ako jej Grigor.
Predavačka šikovne balila darčeky do farebnej fólie, lepila na ne mašličky. Nečakane pristúpila staršia pani a poznamenala:
Ach, dievčatá, vy dávate chlapom vodičky, ale voňajú ich iné a na motýliky sa tiež pozerajú iné.
Dievčatá sa spoločne zachichotali, zatiaľ čo Rita si v kútiku duše pomyslela, že ona je taká celý život všetko pre Gríška, ale on pre iné. V mladosti ho milovala do šialenstva, on jej city láskavo dovolil. Na výške študoval externe ona mu v noci písala seminárky. Prišli deti všetka starosť na Ritu.
Spočiatku cítila vďačnosť, časom si na jej starostlivosť zvykol ako na samozrejmosť. Navonok možno pôsobili harmonicky: dostatok, kľud, šikovní a poslušní potomkovia. Ale deti vyštudovali, rozleteli sa. A Rita zostala s manželom. Pochopila, že jej v živote niečo chýba.
Jej mama vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, bola proti ich sobášu: Pozri sa naňho, veľmi pekný je, vie to a rád sa pozoruje. Pekný chlap nepatrí nikomu, bude sa každá pozerať, a ty ho neužiješ, aj keď si myslíš, že máš nárok. Bod číslo jeden nemilovaná žena. Dva už je tu štyridsaťtri rokov. Tri koho by ešte zaujímala
Rita pristúpila k oknu. Slnko pieklo jarným žeravým pohľadom. Čoskoro je aj Deň žien A čo? Opäť sama Život prešiel A čo ďalej?
Z ulice preniklo do izby veselé čvirikanie, nasledoval naliehavý ťukanec na okno. Rita pozrela dole po parapete poskakoval strapatý vrabec a škeril sa na ňu okrúhlym očkom.
To je znamenie, pomyslela si Rita. V tej chvíli začali dunieť nástenné hodiny.
Takže ešte je čas. Bod prvý keď nás druhí nemilujú, musíme milovať samé seba Buchla dvermi a pustila sa dolu schodmi: najskôr do kaderníctva, potom do butiku.
O pol siedmej zízalo zrkadlo na záhadnú cudzinku: v kresle pri počítači sedela lenivým pohybom niekdajšia Rita. Malé čierne šaty, moderný trojfarebný rozstrapkaný zostrih, oči hĺbavé, plné tajomstva (linka, tiene, šikovne rozostreté), pery dotyk tužky a ligotavej leskovej, vyčesané, rozmarne nakrútené.
Takže, bod druhý: v štyridsiatke sa život len začína
Prešla do kuchyne, vrátila sa s pohárom modranského vína, cinkla si so svojou odrazom v zrkadle: A bod tretí potrebujeme vôbec muža, ktorý nevedel doceniť takú ženu?
A načo spomínať, že ku Kováčovcom vošla ladným krokom na špicatých lodičkách. Zmätok v miestnosti a hneď niekoľko párov rúk, čo ponúkali zvesiť kabát, pristaviť stoličku, podať jabĺčko. Ach, prosím? Môj manžel tu niekde? Skoro som si ho nevšimla
Súper bol ohromený jej náhlym útokom, zmätený jej taktikou, podrobený všeobecnému obdivu.
Ráno, túžiac získať späť stratené pozície, drzo zahlásil svojím obvyklým hlasom: No čo, budeme raňajkovať, či nie? Ale pomýlil sa alebo ešte úplne neprebral, lebo vedľa už neležala tá, čo kedysi ochotne všetko nosila a obstarávala.
Vedľa spokojne oddychovala nežná, rozmarne krásna žena, ktorá neverila nikomu viac ako sama sebe.
Bez toho, aby obrátila svoju rozstrapkanú farebnú ofinku, lenivo zamrmlala:
A ty si už nachystal raňajky, drahý?
Natiahla sa, privrela oči a zatiaľ čo zaspávala, pomyslela: Takto je to správne, milý. Inak by som sa musela vrátiť k bodu tretiemuA keď sa v dome rozvoňala vôňa kávy, Rita sa jemne usmiala. Dnes si už nielen dovolila túžiť, ale aj prijímať. A niekde vonku, za oknom, sadol na parapet znova ten vrabec zvedavý, no tentoraz spokojný. Život v jej očiach zas žiaril, a Gríškov hlas v kuchyni znel akosi mäkšie:
Rita, prídeš?
Ona pomaly otvorila oči, roztiahla ruky, akoby objímala celý nový deň, a v duchu si prisľúbila: Už nikdy sa nedám do kúta, kde nevidieť slnko. Vykročila v ústrety životu istá si viac než kedykoľvek predtým, že vďačná musí byť najprv sama sebe. Veď dnes už vie, že jar začína vtedy, keď to dovolí jej vlastné srdce.
