Od nenávisti k láske
Dušan vždy cítil voči psom nevysvetliteľnú nevraživosť. Všetko sa to začalo v jednom prastarom období jeho detstva, keď bol ešte okrúhly, ryšavý prvák s veľkými okuliarmi a knihami preplnenou aktovkou. Na zarastenom priestranstve za drevenými domami ho obkľúčilo svorku túlavých psov zo starej Petržalky.
Vodca svorky vychudnutý čierny pes s ryšavými bodkami okolo ňufáka mu hľadel priamo do očí. Malý Duško sa rozplakal, prosil zvieratá, aby ho pustili, lámal im ku koncu pokrmu neskonzumované chlebíky so salámou, ktoré nesňal v škole, no psy boli neprístupné.
Vodca, pri každom pokuse dieťaťa pohnúť sa, zdvíhal hornú peru a odkrýval žltobiele tesáky, hlboko a hrozivo vrčal. Ohnisko držalo Dušana v nepríjemnom zajatí vyše dvoch hodín. Odrazu pes vzpriamil pravé ucho, počúval a ticho vybehol smerom k lesíku za priestranstvom.
Svorka sa s ním poslušne rozbehla k borovicovému hájiku. Jeden po druhom zmizli medzi stromami. Dušan, v slzách, si pritlačil aktovku na hruď a ponáhľal sa domov.
No domov sa už nevrátil. Starý drevený domček, kde býval s rodinou a pármi susedov, bol už takmer do tla vyhorený vybuchol tam plynový ohrievač. V plameňoch zahynul dedko Jozef, otcov dedko, ktorému Dušan hovoril deduško. Deduško býval kedysi námorníkom, zoceleným slanými vetrami a vlnami sveta. Jeho biele fúzy a brada boli jeho pýchou, bradu si zvyčajne holil len raz ročne, hneď po novoročných sviatkoch. Potom mu dorástla, zaplietol si ju do vtipného copíku a previazal farebnou stužkou, občas ju len jednoducho zaťal za ucho.
Po tej tragickej noci a stretnutí so svorkou začal Dušan koktať. Znovu sa k nemu priblížil psí osud o niekoľko rokov neskôr, keď bol štíhly siedmak okuliare už vymenil za šošovky a po škole išiel odprevadiť domov najkrajšie dievča v triede Zuzanu Maľákovú.
Po Zuzane pokukoval aj tvrdohlavý František, známy výtržník zo staršej triedy, ktorý už druhý rok opakoval deviaty ročník. Mal rešpekt u spolužiakov, a Dušan si dovolil kráčať pri dievčine, ktorá sa páčila Františkovi.
Veľký pouličný pes sa pred nimi znenazdajky postavil, hrdo vrčal a začal Dušana tlačiť preč od Zuzany. Dušan poslušne cúval pod tlakom vyšnurovaného psa. Keď Zuzana zmizla za rohom svojho bytového domu, pes ohrozenie stiahol a ušiel inam.
Dušan si smutne vydýchol a pobral sa domov.
Na druhý deň na hodine matematiky dostal lístok s tromi krátkymi vetami:
Nechoď za mnou. Včera ťa chcel František zbiť. Odpusť.
Priateľstvo so Zuzanou vyprchalo a nenávisť k psom v ňom ešte viac zosilnela.
Roky utekali, Dušan vyrástol. Vyštudoval s vynikajúcimi výsledkami, po čase si založil vlastnú firmu a stal sa úspešným podnikateľom. Na živote sa mu začalo dariť, zarobil si vo vtedajších slovenských korunách pekné peniaze, získal potrebné kontakty. Krátko na to si aj usporiadal rodinu. Krásna Zuzana, predtým Maľáková, sa stala jeho ženou a narodila sa im vynikajúca ratolesť syn Jozefko, pomenovaný po obľúbenom deduškovi. Osemmesačné dieťatko zatiaľ nevedelo rozprávať, ale v kočíku sa vždy usmievalo na každého psa a opakoval:
Haf, haf!
Jednu nedeľu sa Dušan prechádzal s chlapčekom v parku. Pomalinky tlačil kočík a rozprával Jozefkovi o vtáčikoch, ktorým sypali slnečnicové semiačka do kŕmitka. O veveričke, ktorá schádzala po kmeni borovice a brala oriešky rovno z dlane.
Chýlilo sa späť domov. Keď vyšli z parku, Dušan zamieril s kočíkom k prechodu pre chodcov, a keď naskočili zelené čísla, vytlačil ho na cestu.
Vtom sa znenazdajky vyrútila ubrechaná jazvečíčka! Zúrivo a odhodlane štekala, bránila im prejsť, až sa zdalo, že jej za chvíľku praskne hlas. Práve v tej chvíli okolo kočíka preletelo osobné auto len o vlások. Vyletelo na trávnik za prechodom a narazilo do lampy.
Z auta vybehla skupinka tínedžerov a s krikom sa rozutekali preč. Dušan ledva zachytával dych, srdce mu búšilo tak silno, že to snáď počuli aj okoloidúci.
Jazvečíka už nebolo nikde, ľudia bežali k havarovanému autu. Jeden z okoloidúcich pristúpil k Dušanovi:
Ste v poriadku? Auto kočík netrafilo? s obavami sa pýtali jeho oči.
Dušan len nemo prikývol kočík je nepoškodený a dieťa zdravé. Nič sa nestalo.
Cestou domov si už nič nepamätal. Zuzane sa rozhodol túto udalosť zamlčať, veď načo zbytočne miasť ženu, keď všetko dobre dopadlo. No v ten deň sa mu v duši niečo pohlo. Spomenul si na ryšavú jazvečíčku, ktorá zachránila jeho syna po prvýkrát v živote pocítil voči psovi vďačnosť.
Celý večer premýšľal. V hlave sa mu premietali všetky tri psie chvíle a pochopil, že zvieratá ho nikdy nestrašili, ani mu neubližovali. Chránili ho, ako vedeli. Zuzana si všimla jeho mlčanlivosť, no nechala ho v tichu premýšľať.
Večer sa celá rodina vybrala von, prejsť sa pred spánkom po sídlisku. Pri ďalekej lavičke bol hlúčik susedov. Keď prechádzali okolo, Dušan začul:
A čo teraz? Kto by si ho takto zobral?
Za chrbtom suseda zazrel na lavičke položenú škatulu. V nej bol drobný šteniatko. Bez očiek zrejme dedičná vada. Ľudia šepkali medzi sebou.
Zuzana s kočíkom odišla kúsok ďalej a čakala na muža bokom.
Čo s ním teraz? Kto by ho takto zmrzačeného chcel?
Veď ani ja by som si ho nedokázala vziať šeptali medzi sebou.
Dušan pristúpil bližšie k lavičke. Šteniatko bolo čokoládovo hnedej farby a ticho kňučalo, otáčajúc hlavičku sem a tam, akoby hľadalo známy pach. Ale nikde nenašlo teplé materinské telo.
Muž na okamih stál na mieste, potom rozhodne rozviazal šál, hoci bola jar, ešte v noci bývalo chladno. Opatrne zdvihol šteniatko, ktorému navyše krivkali zadné nožičky.
Za ním sa ozval ženský povzdych a možno aj slza.
Dušan starostlivo obalil slepé šteniatko do šálu, jemne ho položil na predlaktie ako dojča a povedal:
No poď, drobec, zdá sa, že teraz je rad aj na mňa Ideme ťa predstaviť našej mame. Je dobrá a milá v chladničke určite nájde trochu mlieka aj pre teba.
A muž vykročil tam, kde ho s láskou a dôverou čakala krásna žena pri kočíkuAko kráčal k Zuzane, Jozefko sa načiahol rukami po čudnom batoľati v šále a zvolal radostne:
Haf, haf!
Zuzana sa pohľadom opýtala, čo to nesie, no v Dušanových očiach uvidela odpoveď, ktorú nehľadala jemnosť, pokoru aj tiché porozumenie. Objal ju jednou rukou, druhou pevne držal drobného slepého psíka a spolu vykročili naproti domovu.
Šteniatko sa privinulo k jeho srdcu a zahrelo mu dlaň. Prvý raz cítil, že je celistvý, akoby mu život podal ruku cez všetky straty a strachy, ktoré ho kedy zväzovali.
A keď v tú noc, v útulnom prítmí bytu, prisunul šál aj s novým priateľom k nohe postele, zahryzol do ticha aj strachu. Pri štrnganí malých pazúrikov a spokojnom chrápaní v dimách svetla napokon pochopilkaždé stretnutie, aj to najdesivejšie, môže byť pozvaním k láske. A keď ráno zobudil Jozefka aj šteniatko veselý brechot, rozosmial sa Dušan úprimne, hlasno, z celého srdcanapokon mal všetko, čo kedysi ani nevedel, že stratí.
