Otec mi zakázal brať dcéru na ruky, lebo sa bojí, že som na svoju vnučku príliš jemná. Moja dcéra nedávno začala loziť a zakaždým, keď vyjdem z izby, lezie za mnou, túži, aby som ju vzala do náručia. Jej starý otec mi radí, aby som ju príliš nerozmaznávala, vraj si sama poradí, ak ju nechám na podlahe. No nedokážem sa zdržať a svoju dcérku vždy objímem, čo ma núti premýšľať, či na ňu nie som príliš ochranárska.
Priznávam, mám tendenciu byť na ňu mäkká, utíšiť ju, keď plače, zahrnúť ju láskavosťou a málokedy ju karhám. Možno tým suplujem lásku a starostlivosť, ktorých som sa v detstve nedočkala. Vyrastala som v detskom domove po smrti mojej mamy, svojich biologických rodičov som nikdy nespoznala. Moja súčasná rodina, rodina môjho bratranca, si ma vzala k sebe, keď sa o mne dozvedeli, a dali mi nový domov.
Začiatky boli ťažké, otec bol rezervovaný a mama nonstop pracovala, aby nás uživila, takže na prejavy lásky bolo málo času. Vedela som, že ma majú radi, len to nedokázali slovami vyjadriť. Musela som si vytvoriť vlastné príbehy, kde som bola milované dievča, chválená ako princezná v kráľovstve plnom lásky.
Ako som rástla, neustále som túžila po uznaní a nežnosti, najmä vo vzťahoch. Držala som sa každej drobnosti a zotrvávala päť rokov v nezdravej láske, lebo som sa bála, že už iného citu sa nedočkám. Môj manžel, ktorý je skutočne starostlivý, pozná časť mojej minulosti a podporuje ma, no nie všetko vie. Napriek mojim skúsenostiam sa neviem ubrániť a svoju dcéru doslova zasypávam láskou. Verím, že si ju zaslúži celú, na rozdiel od toho, čo som v detstve mala ja.
