Lenka spievala od šťastia, akoby jej srdce lietalo cez ružový bratislavský vzduch! Mala vlastný byt, svoj mini svet, bez mrzutej prenajímateľky, ktorá vypínala svetlo presne o jedenástej večer, stála ti za chrbtom a zhasínala plyn pod vriacim hrncom.
Žiadny zákaz na fén či žehličku na vlasy, vraj aby si si nespálila hlavu. Kúpeľňa? Len sprcha, raz denne, či ráno, či večer, to je jedno, pani Ľudmila by aj tak stála za dverami a klopala, aby si stíšila vodu. Rok žila Lenka pod vplyvom Ľudmily, ktorá sa hrala na mentorku, a hneď ako Lenke cinklo osemnásť, prosila rodičov, nech ju pustia na internát.
Aj ten bol skúškou. Ploštice a šváby boli len drobnosti. Ukradnutá panvica s rozpraženými zemiakmi, kým si sa len na sekundu otočila, to už bolo niečo. Spolubývajúce si vodili frajerov ako na bežiacom páse no, to už fakt bolo veľa.
Rok to trpela, potom prišiel otec na návštevu a keď videl ten binec, ani deň ju tam už nenechali. Narýchlo jej našli podnájom u babky Duši. Zvláštna stará pani, ale zlato v srdci.
Po škole Lenka začala pracovať, bývala stále u babky Duši, šetrila si na zálohu. Jej sen bola vlastná garsónka v Bratislave, hoc aj na poslednom poschodí, aspoň vlastná. Ostatné baby behali po rande, míňali výplatu na najnovšiu kabelku z Viedne, Lenka zarezávala a skládala euro k euru. Dokonca aj babička Duša ju občas nahovárala, nech si oddýchne, ale Lenka tvrdo šla za svojim.
Jedného dňa za ňou prišli rodičia. Otec sa starostlivo priznal, že sa rozhodli pomôcť, spolu aj s mamou a s tetou Lenkou vlastne starou mamou Lenkou. To bola vzdialenejšia teta zo Zvolena. Nikdy nemala vlastnú rodinu, učila na základke do osemdesiatich piatich a povahou bola prísna rozhádaná s polovicou príbuzných, no Lenkin otec ju predsa trošku vedel obmäkčiť. Jej mamu zbožňovala, bola tiež učiteľka.
Raz poprosila Lenina otca, keď zasa nosili nákupy, aby jej pomohol vybaviť domov dôchodcov. Ani nepovedal, išli sa tam s mamou pozrieť, a len tak, bez dohovoru, pripravili pre starú mamu izbu veď dcéra býva v inom meste, čo už.
Teta Lenka, hoci mala svoj vek, mala čistú hlavu. Vedela, že má ťažkú povahu, že môže všetko pokaziť. Ale otec s mamou to nebrali, aspoň budú obe strany pokojné majú kocúra, papagája Kika, a keď odcestujú, vždy tie zvieratá dávajú po susedoch. S tetou Lenkou by ich niekto postrážil a oni by mohli s čistým svedomím chodiť na výlety. Nemusia vyhadzovať peniaze na cestu, aj tak sa všetci budú stravovať spolu a aspoň bude mamina doma, keď otec pôjde na ryby.
Teta Lenka najprv váhala, ale potom so slzami šťastia súhlasila, že aspoň nebude na svete sama. Strávila ešte niekoľko rokov medzi milovanými, nadýchala sa lásky, kým pokojne odišla, všetko nechala Lenkinmu otcovi. Lenke osobne darovala zdedený náhrdelník, ktorý si vždy vzorne strážila aj v zlých časoch.
Lenka ho s radosťou a láskou prijala, často ho obdivovala pri slnečných lúčoch poobedia, keď spomínala na dobrú babku. Otec navrhol predať babkin byt v Zvolene a kúpiť Lenke vlastný byt v Bratislave, keďže tam našla domov.
A tak mala Lenka zrazu svoju dvojizbovú bratislavskú krabicu snov! Pani, čo tam bývala, len zaželala, nech tu zanechá dobrú energiu. Lenka sa s radosťou pustila do prerábky, rodičia jej často pomáhali farba na stenách bola ich rodinná terapia. Lenka mala hlavu plnú nápadov, otec ich všetky trpezlivo menil na skutočnosť.
Konečne bol byt útulný, mama zatúžila prerobiť aj dom a Lenka sľúbila navrhnúť dizajn. Usadila sa v cudzom meste, ktoré si časom zamilovala.
V práci sa zoznámila s Tamarou, stali sa z nich spriaznené duše, Tamara chodila pravidelne na návštevy. Raz Lenka spomínala, ako ešte ako decko vybehla spolu so susedkou a kamarátkou Vierskou na strechu sedemposchodového paneláku opaľovať sa.
– To je haluz, zasmiala sa Tamara. A nešli by sme aj my
Dievčatá na seba šibalsky pozreli a rozosmiali sa.
– Hlavne aby nás tam nezamkli, rehotala sa Lenka, lebo raz s Vierskou fakt sedeli zamknuté na streche do večera. Domovník Jožko, starší pán, ich tam zamkol, slabšie počul. Vykrikovali, trieskali, ale nič. Našťastie otec prišiel domov skôr a vyslobodil ich.
– Dostal si sa potom? Pýtala sa Tamara súcitne.
– Ale kdeže! Otec ma rozmaznával, mama bola prísna, a on ma vždy bral do krytu, len nech nemá doma krik.
– Ty si šťastná, ja som doma vždy schytala, ja bola tiež poriadny šibal Počuj, možno by sme sa mohli s domovníkom dohodnúť, vypýtať si kľuč a ísť sa opaľovať ako normálne dievčatá?
– Vyskúšajme!
Domovník Jožko bol najskôr proti predpisom, ale potom sa usmial a povedal: – Hlavne žiadne šialenosti, baby!
A tak strávili polku soboty na rozžeravenej streche. Ešte párkrát si s Jožkom vypýtali kľúč a vždy si tam poležali na slnku, ako v detstve.
Raz sa však na streche objavila staršia dáma upravená, pokojná, sedela opretá o komín a jedla si sendvič.
– Vy ste kto? Spýtali sa naraz Lenka s Tamarou.
– Ja? Pani sa usmiala, odhryzla si a dojedla Volám sa Mária Borisová.
Lenke preblesklo hlavou, že ju pozná.
– Veď vy ste bývalá majiteľka môjho bytu!? Rozšírila oči.
– Presne, vy ste tá láskavá dievčina, ktorá ho odo mňa kúpila viete – rozcítila sa, a rozplakala. Rozprávala neuveriteľný príbeh:
– Sama som vychovala syna Paľka. Muž odišiel za inou, obyčajná bájka zo sídliska. Paľko bol chorľavý chlapec, preňho som žila. Darilo sa mu, vysoká škola, titul Pracoval, v robote ho vážili pre jeho dôslednosť. Ale s dievčatami nikdy nič moc.
Pred piatimi rokmi začal bývať dlhšie v práci. Potom mi predstavil Beátu. Tá bola šikovná, pracovitá, starala sa o Paľka, varila, prala Ja som si konečne vydýchla, že si trochu žijem pre seba.
Paľko mal už dávno veľký byt, ale býval stále so mnou. Teraz mladí odišli do svojho, ja som ostala sama.
Idylka netrvala dlho. Beáta porodila malého Štefana, babka by preňho spravila všetko. Potom Igora a nakoniec malú Zuzku.
Keď sa Zuzka narodila, mladí navrhli predať môj byt. Veď bývam u nich, načo by zíval prázdny? A tak som skončila vo svojom malom pekle.
Beáta šla do práce, ja ostala s tromi vnúčatami. Ale hneď som ochorela, tlak mi vystúpil do nebies. Doktori povedali oddych, kľud! Ale ako, keď doma pobehujú malí čerti?
Beáta chcela vychovávať deti sama mňa nechala len kŕmiť, prebaľovať, obliekať a čítať rozprávky. Udržiavať poriadok, variť večeru, čakať na syna a nevestu s otvorenou náručou. Žiadne výchovné zásahy!
Keď som všetko spravila, deti uložila a prečítala im rozprávku ako babky v celom Slovensku, mala som chvíľku pre seba. A keď som si raz posteskla Paľkovi, že už nevládzem, len zamrmlal: – Mamka, žiješ zdravšie! Detský smiech, varíš najlepšie, my môžeme viac zarobiť To nie je samozrejmé, to je šťastie!
Prišlo leto, mladí deti odviezli k moru, ja som ostala s najmenšou, a myslela som, že to už nedám. Milovala som vnúčatá, no bola som zošrotovaná. S Paľkom som zahrala divadlo idem vraj na víkend k kamarátke na chatu. A namiesto toho som blúdila po meste, v galérii som bola každý deň.
– A kde spíte? Zarazene sa pýtali dievčatá.
– Nespím, je leto, sedím na lavičke pri Dunaji alebo túlam sa, rozpráva pani Mária do ticha bratislavskej noci.
Dnes som sa vrátila k starému bytu, vyliezla na strechu Paľko sa tam rád schovával, keď bol malý. A napadlo mi sonský, že by som tu zostala spať.
– To je strašné! hrkútali dievčatá.
Lenka s Tamarou ju napokon zobrali k Lenke domov.
– Jéj, vy ste tu všetko prerobili, nádherné to tu máte! Keby som vedela, nepočúvam Paľka a Beátu nikdy! Ale, neberte to zle
– Viete čo, príďte občas na návštevu! vyhlási Lenka.
– Jejda, to predsa nejde, – bránila sa pani Mária.
– Jasné že ide! A čo ste vlastne spravili s peniazmi z bytu, ak smiem? zaujímala sa Tamara. Advokátka, nedá si ujsť šancu.
– Polovicu Paľko schoval na účet, druhú pre seba, nuž izbák by som kúpila, – povzdychla si pani Mária.
– Z toho sa u vás už maličký byt dá, – zamyslela sa Tamara.
– A my vám urobíme parádny facelift! zahorela Lenka.
– Ale ako?…
– Spoľahnite sa, o to sa postarám ja.
O mesiac už mala pani Mária svoju garsónku v známom paneláku. Čo povedala Tamara Paľkovi v práci, nikto nevie, ale Paľko nadával, že mala povedať, keď jej je ťažko, no veď rodina Beáta zatrpkla, prestala so svokrou hovoriť, ale vnúčatá sa dohodli, kedy môžu prespať u babky. Postupne aj Beáta zmierila, deti dali do jaslí a všetci si vďačne vydýchli.
Pani Mária s Lenkou sa navštevovali, chodili na výstavy, sedeli nad kávou a spievali si pri západe slnka.
– Hovorím ti, – smiala sa Tamara, – ja keď zostarnem, jediná v svojom byte, ani za svet v jednom dome s rodinou, nohy hore a hotovo. Nie som stavaná na nočné bdenie na lavičke alebo štrachanie po streche.
– Presne, súhlasila zasnene Lenka.
Dobré ráno, moje drahé! Ďakujem, že ste so mnou, silno vás objímam!
