Ja a môj manžel sme prešli dlhou cestou a dosiahli úspech iba vlastnou snahou, zatiaľ čo naši mladší súrodenci dostali od rodičov štedrú oporu. Nechceme nič navyše, no pritom cítime, že naši rodičia nemajú žiadnu povinnosť neustále živiť našich mladších bratov a sestry. Niekedy premýšľam, prečo je medzi nami taký nepomer. Jasne si spomínam, ako otec daroval bratovi novú Škodu, zatiaľ čo si nechal svoju starú Feliciu, a neskôr som sa náhodou dozvedela, že brat s manželkou sa po svadbe nasťahovali do bytu, ktorý zdedili po našom starom otcovi z Nitry. Medzi mnou a bratom je desaťročný vekový rozdiel, no pred jeho svadbou sa k nám rodičia správali ako k cudzincom. Keď však brat prišiel so skvelou novinou, darovali im tento priestranný byt bez jediného slova otázky.
Raz som sa odhodlala spýtať mamy, prečo poskytujú bratovi výhody, ktoré nám s mužom odopreli. Jej odpoveď bola sklamaním: A ty si niekedy niečo žiadala? Veď si si všimla, v akom stave máte byt. Nevidela si, že nemáš auto? Spomienky ma premohli; ja a Roman sme sa sami statočne snažili vytvoriť si domov, sama som neudržala slzy. Keď sa nám narodila dcéra, presťahovali sme sa do prázdneho holobytu a všetko si museli zariadiť sami s pomocou kamarátov. Žili sme v takých podmienkach, že keď prespala Klárka a dostala teplotu, bála som sa zavolať doktorku, aby nenapísala na Úrad práce a sociálnych vecí, v akom prostredí dieťa býva.
Úplne ináč to vyzeralo v rodine manžela. Jeho sestra, Barborka, bola dieťaťom šťasteny svokrovci sa bez reptania odsťahovali na chalupu do Záhoria, len aby Barbora mohla žiť s priateľom sama v bratislavskom byte, hoci im nevyhovovalo dochádzať na pole. Napriek tomu bola Barborka na nich ďalej naviazaná, dokonca aj v otázke jedla. Pravidelne ju navštevovali a napĺňali všetky hrnce fazuľami, polievkami i koláčmi pred odchodom späť do dediny.
Raz, akoby v hmle, som sa opäť mame opýtala, prečo brata zahŕňajú darmi, ale nám nič. Odpovedala stroho, pripomenula mi, že som sa nikdy neprosila, hoci vedela o našich starostiach. Tie slová mi tresli do duše a riešim ich dodnes, práve tak ako Roman. Dokážem prechádzať ulicami ako mátoha niekedy sa mi zdá, že všetci rodičia na svete dávajú deťom to, čo si vypýtajú, a na nás sa zabudlo.
Tento zvláštny pocit krivdy že nás rodičia vždy merali iným metrom než našich mladších, a bratovi ochotne rozdali, o čom my sme iba snívali mi zostáva v srdci ako tieň. V nočných snoch bežím po poliach medzi Trnavou a Nitrou, preskakujem malachitové babky, ktoré žehnajú novým bytom, zatiaľ čo nám vietor odfukuje posledné halieriky spopod nôh. Táto nerovnosť pretrváva rovnako čudná, rovnako bolestivá, ako sny, z ktorých sa ráno nechce prebudiť.
