Mama, usmej sa
Nebolo sa mi dobre na duši, keď si k nám do dvora chodili susedky a prosievali moju mamu, aby zaspievala pieseň.
Anička, zaspievaj, máš prekrásny hlas, a keď zatancuješ, akoby mladica vo veselom kruhu, mama sa dala do spevu, susedky sa pridávali a neraz všetky spolu tancovali v kruhu pod orechom, až sa radosť niesla dvorom.
Vtedy sme bývali v malej dedinke na Záhorí, v našom starom dome. Mám ešte mladšieho brata Imriška. Mama bola stále usmiata, priateľská. Keď odchádzali, vždy sa za nimi ozývalo:
Príďte aj nabudúce, dobre bolo, čas sme pekne strávili.
Susedky prikyvovali, že určite ešte prídu.
Nikdy som nevedela povedať, prečo ma to škrelo. Bola som vtedy piatačka a raz som mame povedala:
Mama, prosím ťa, nespievaj, netancuj pred ľuďmi Hanbím sa
Naozaj som nerozumela sama sebe, prečo mi to vadí.
Ani ako dospelá a teraz už mama, som tomu nikdy celkom neporozumela. Mama mi však vtedy odpovedala:
Anička, nehanbi sa, že spievam, skôr sa z toho teš. Predsa nebudem celý život tak spievať a tancovať, kým som ešte mladá, nech si užijem.
Vtedy som ešte nerozumela, málo kedy je v živote veselo od rána do večera.
Keď som bola šiestačka a Imriško chodil do druhého ročníka, otec nás opustil. Pobalil si veci a odišiel. Navždy. Nevedela som vtedy, čo sa medzi mamou a otcom stalo. V puberte som sa raz spýtala:
Mama, prečo od nás otec odišiel?
Dozvieš sa, keď budeš dospelá, len to povedala mama.
Ešte nemohla prezradiť, že našla svojho muža doma s inou, s Vierou, čo bývala o dve brány ďalej. Ja s bratom sme boli v škole, ona sa pre niečo vrátila z práce doma zabudla peniaze. Dvere na dome pootvorené, hoci by otec mal byť v robote, keď je ešte len jedenásť. Vošla a všetko pochopila, čo sa stalo v ich spálni. Otcova tvár a tvár Vieri, ako by ani nič, len úsmev na perách. Večer bol krik, my deti sme sa hrali kdesi na dvore.
Odsťahuj sa, veci som ti pripravila do tašky v spálni. Tvoje zrady ti nikdy neodpustím.
Otec naposledy vyskúšal šťastie:
Anka, diabli mi zatemnili rozum, neskúsime začať odznova? Veď máme deti
Odíď, odpovedala ledva počuteľne a šla na dvor.
Otec si vzal veci a v tichosti odišiel, mama sa ale viac za roh domu iba potajomky dívala. Jeho zradu nikdy nechcela vidieť pred očami.
To nič, nejako s deťmi prežijeme, šepkala si popod nos a tlačila slzy naspäť. Neodpustím mu.
A neodpustila. Zostala sama s nami dvoma. Vedela, že bude ťažko, no až neskôr pochopila, že až tak veľmi.
Ráno drhla podlahy v škole, v noci piekla chlieb v pekárni. Nespávala, úsmev jej z tváre navždy zmizol.
Otec od nás síce odišiel, ale s nami sa stretával, veď býval len o štyri domy ďalej. Viera mala syna rovnako starého ako Imriško, chodili spolu do školy. Mama nám to nezakazovala, navštevovali sme ho. Všetci traja sme sa hrávali u otca alebo na dvore, ale najesť sme chodili domov. Viera nás nikdy nenakŕmila, len pohrali sme sa u nich dosýta.
Občas Vierenin syn šiel k nám domov, susedia si za plotom šeptali. Mama všetkých nasýtila, nehnevala sa na nevlastného brata. Len jej úsmev som už nikdy nevidela. Bola so mnou dobrá, starostlivá, len sa uzavrela v sebe.
Neraz som sa vracala zo školy a túžila som, aby sa mama prebrala z tej tmy. Snažila som sa jej niečo veselé rozprávať.
Mama, predstav si, Gusto priniesol do triedy mačiatko a ono mrnčalo na vyučovaní. Naša pani triedna netušila, odkiaľ to ide, najskôr vynadala Gustovi, že si robí srandu. Potom sme jej prezradili:
Má vo vrecku mačiatko, pani učiteľka, a ona ho vyhodila z triedy, vraj sa môže vrátiť bez mačky a ešte si pozvala jeho mamu do školy.
Áno, no zamumlala mama, pohľadom stále niekde mimo.
Videla som, že nič ju nerozradostní. A keď som ležala večer v posteli, počúvala som, ako v noci potichu plače. Veľa nocí prebdela pri kuchyni, s pohľadom zabodnutým cez okno do čierneho lesa. Keď som dorástla, došlo mi, čo to bolo: vyčerpanie z dvoch zamestnaní, nedostatok spánku i vitamínov. A predsa nás s Imriškom stále obliekala do čistého, vždy vypraté aj naložené, starostlivá, aj keď už sa iba málokedy usmiala.
Vtedy som ju prosila:
Mama, usmej sa. Tak dávno som nevidela tvoju úprimnú radosť.
Milovala nás, len inak. Objímala nás málo, ale vždy pochválila, keď sme niečo dobre zvládli, nikdy sme jej nerobili hanbu. Vedela výborne navariť, doma mal byť poriadok a všetko na svojom mieste.
Pocítila som maminu lásku, keď mi zaplietala vrkoče. Hladila ma po hlave, ale tak smutne, až sa jej ramená pri tom ešte viac prehýbali. Skoro prišla aj o zuby, dala si ich vytrhnúť, no nikdy nedala nové.
Po strednej ma ani nenapadlo ísť ďalej na školu. Nechcela som nechať mamu samú, bolo mi jasné, že by na štúdium nebolo. Zamestnala som sa neďaleko, v miestnom obchodíku. Pomáhala som doma, Imriško rýchlo rástol, potreboval nové veci, topánky.
Jedného dňa prišiel do obchodu Ondrej, nebol od nás, ale z inej dediny. Hneď si ma obľúbil, hoci bol o deväť rokov starší.
Ako sa voláš, kráska? spýtal sa s úsmevom, ešte som ťa tu nikdy nevidel.
Anička, asi ste tu zriedka.
Ja bývam za lesom, tam od vášho dediny je to osem kilometrov. Ondrej ma volajú.
Tak sme sa poznali. Ondrej často chodil autom pre mňa k obchodu, čakal večer, išli sme sa previezť. Vzal ma aj domov k sebe. Žil s mamou, čo bola chorľavá, žena mu ušla do mesta a viac sa nestarala.
Mali veľké gazdovstvo, pekný dom. Stôl mal plný domácej slaniny, smotany, mäsa, koláčov. Páčilo sa mi u nich. Ondrej sa opýtal:
Anička, vezmeme sa? Nemáš problém sa starať aj o chorľavú mamu? Sľubujem, že ti budem pomáhať.
Neváhala som.
Rada, Ondrej.
Veľmi si mi do oka padla.
Tak sme mali malú svadbu a presťahovala som sa k nemu. Doma sa mi už ani nechcelo bývať, Imriško bol na internáte v meste, chodil domov na víkendy.
Čas bežal. S Ondrejom som bola šťastná, mali sme už dvoch synov po sebe. Práce v dome bolo dosť, svokra umrela po dvoch rokoch. Ale gazdovstvo nám dávalo prácu aj radosť. Ondrej všetko ťažké robil sám.
Anička, netahaj ťažké vedrá, ja nakŕmim prasiatka, ty nadoj kravu, kury a kačky nakŕm sama, staral sa o mňa.
Miloval ma a deti, bol štedrý muž.
Poďme poďakovať svokre, zavezieme mäsko, maslo, mlieko. Nech nemusí všetko kupovať, keď nám ostáva.
Mama prijala všetko s vďakou, ale nikdy sa nevedela opäť usmiať. Aj vnúčatá vítala vážne. Často sme ju navštevovali, bolo mi jej ľúto, že neviem, čím jej vrátiť silu do života.
Anička moja, skús poďakovať v kostole, popros kňaza o radu, navrhol Ondrej a ja to vyskúšala.
Pán farár prisľúbil, že sa za mamu bude modliť.
Pros Boha, nech mama stretne dobrého človeka, povedal. Modlila som sa každý deň.
O nejaký čas ma mama poprosila:
Dcéra, požičala by si mi eurá? Chcem si dať spraviť zuby.
Maminka, ja ti to zaplatím celé! potešila som sa. Mama však trvala, že mi peniaze vráti.
Dala som jej, čo chýbalo. Potom sme si s mamou iba telefonovali, nemala som čas zájsť, Ondrej pomáhal svojmu strýkovi Pavlovi, ktorého žena vyhodila z domu. Pomáhal vybaviť papiere k domu, ktorý si kúpil v našej dedine.
Občas sme k Pavlovi zašli, raz sa Ondrej po návrate usmieval:
Vieš čo, strýko Pavol sa asi chce ženiť. Zrejme si našiel lásku zo školy
Len aby, usmiala som sa, sám na gazdovstve by schátral, dom potrebuje gazdinú.
O krátky čas Pavol prišiel za nami.
Chcel by som vás oboch pozvať do nového domova. Stretol som svoju školskú lásku. Už zajtra ju doveziem, chcete prísť pozajtra?
Vzali sme darčeky a šli na návštevu. Keď som vošla dovnútra, nemohla som uveriť vlastným očiam. Predo mnou stála mama rozžiarená, mladšia ako kedykoľvek predtým, s úsmevom na perách.
Mama! Som taká šťastná Prečo si mlčala?
Nechcela som nič dopredu hovoriť, ak by z toho nič nebolo.
Pavol, prečo si nenaznačil?
Aby si si to mama nerozmyslela Teraz sme šťastní.
Ondrej aj ja sme boli radi, že sa šťastie vrátilo späť aj do maminho života. Mama sa opäť naučila usmievať.
Srdce mi spievalo.
Ďakujem, ak ste si tento príbeh prečítali až do konca. Prajem vám v živote šťastie i Božie požehnanie.







