Vtáčik

– Vierka! Načo tak dlho? Už tu na teba čakám! Sadni si! Božena, susedka Vieroslavy Matejovej, si pohodlne upravovala sukňu na lavičke pod čerešňou.

No a čo? Aký krásny večer! Prečo byť doma, keď tam je len televízor a Norka, naša mačka. Nuda! Zato na dvore jar v plnom prúde! Aj keď je ešte len apríl, už je hrejivo. Čerešňa, ktorú ešte Boženin nebohý muž Štefan zasadil pod oknami, sa už popýšila svojimi bielymi kvetmi, sama ako nevesta. A lavička pod ňou, ktorú robil tiež Štefan, už je tiež pripravená na večerné klebety. Božena ju len minulý týždeň natrela, teraz vyzerá, akoby bola celkom nová! Len čaká na susedky, čo si prisadnú a začnú rozprávať o deťoch, zdraví, o živote i láske.

O čom by sa ženy už rozprávali? Aj keď sa poznajú od detstva, vždy sa nájde niečo nové. Deti rastú, zdravotné ťažkosti pribúdajú a láska Lásky je v živote ozaj málo. Preto čakáš vždy na nejaké odhalenie, keď niektorá porozpráva, aké to je, keď teba niekto miluje. Vypočuješ si, uľaví sa ti. Aj keď je v tebe samá ticho a prázdno, aspoň vieš, že láska na svete ešte nevymizla. Stále je. Svieti, hreje, dáva silu žiť

Božena, medzi susedstvo i v bežnom slove len Božka, poznala Vierku, koľko sa pamätá na seba. Viac než polstoročie bývali dvere vedľa dverí. Keď boli dievčatami, matky ani nezamykali, len sa zavreli za nimi, lebo vedeli ak nie sú v jednom byte, tak sú v druhom. No to sa zmenilo, keď raz šli Božka a Vierka hľadať šťastie.

Mali tuším šesť rokov.

K Božene prišla babka na návštevu a spomenula, že v živote je najdôležitejšie chytiť vtáka šťastia za chvost a držať pri sebe. Vtedy sa všetko vydarí. Život bude ľahký i pekný a každý bude spokojný.

O živote detváky nevedeli nič, ale o všetkých naokolo si dobre zapamätali kto by nechcel, aby sa rodičia nehádali? A tak sa rozhodli nájsť toho vtáka šťastia.

Božka tvrdila, že vie presne, kde vták býva. V susednom dome! U nejakého ufrflaného uja, čo mal chrapľavý hlas. Občas vytiahol tú vtáka von na dvor. Nádherný! Farebný a veľký! Čudne krical, no určite to bolo ono vták šťastia! Ani v ZOO takého nemali, kam chodievali s rodičmi cez víkend.

Dôkladne sa na výpravu pripravili.

Našli u Božky na balkóne starú klietku, ktorú kedysi babka priniesla z dediny s králikom.

Predsa musíš mať kde toho vtáka dať, za chvost ho stále držať nemôžeš! Ruky by ťa boleli a zmrzlina by ti popadala, ktorú určite dostaneš, keď budeš šťastný.

Pribalili si chlieb, sušienky a Vierka nezabudla ani na sladkú cukríčku. Človek nevie, čo vták obľubuje, no cukríky predsa milujú všetci! Bolo by trápne, keby ich vták neprijal do priazne len pre kúsok chleba.

Nikto sa neponáhľal, je to predsa vážna vec! Už aj Božkina babka sa vrátila domov, sľúbila že Božku vezme na celé leto. Rodičia sa chystali na dovolenku. Ako to býva, išli viaceré rodiny spolu autom, aby to menej stálo. Našťastie k moru je kúsok pár hodín a si tam. Ani nestihneš spať. Dom, čo si prenajali, bol síce starší, ale veľký a pevný. Záhrada s hojdačkou, k moru naozaj blízko. Krása!

Božka sa na tú dovolenku tešila a rada by šla aj k babke.

Ale Vierku jej bolo ľúto ona babku nikdy nemala. Ako môže dieťa žiť bez babky? Kto potom rozmaznáva, keď rodičia nevidia? Kto rozpráva rozprávky na dobrú noc, dlhé, nie také narýchlo, keď je v kuchyni kopec roboty? Kto uháčkuje klobúčik s páskou?

Božka myslela ak chytia vtáka, aj Vierke pribudne babka. Možno dokonca taká, čo bude z tej istej dediny. Potom by sa nemuseli v lete lúčiť. Kvôli tomu sa oplatilo snažiť!

Deň pred odchodom k moru zakričali mame, že idú k sebe hrať a vyrazili. Dvere jemne priklapli, aby nezabuchli na prievan. Ticho sa na seba uškrnuli a šli po schodisku dolu.

Ich dvor, susedný, a už stáli pri tom šedivom dome, kde má byť ten vták.

Ale dvore prázdne, ticho. Už je horúco, kto by vonku sedel v taký čas, všetci sú vnútri alebo v práci.

Pozerali po sebe. Ako tu hľadať vtáka? Ani sa koho opýtať. Vierka už aj fňukala, chcela plakať, no Božka nebola zvyknutá revať len tak. Veď treba tak treba! Inak sa im rozplynú všetky sny o babke, o zmrzline v krabici či tých nových bodkovaných šatách, rovnakých pre obe, aby boli hneď na prvý pohľad kamarátky! A rodičia budú zase vadiť, ak Božka a Vierka nenájdu toho svojho vtáka šťastia.

Prečo to bol zlý vták? Lebo keby bol dobrý, čakal by na strome pred vchodom a nemuseli by ho hľadať! Ale on nikde!

Božka schytila Vierku za ruku a šli k bytovke. Zbytočne budú stáť? Treba klopať do dverí, možno sa niekto nájde, kto povie, kde vták býva.

Bytov v dome neúrekom a to ešte len v jednom vchode! Niekto neotvorí, asi nie je doma, iný hromží, že čo vyvádzajú.

Ale dievčatá idú ďalej, klopú pod dverami, kde nedočiahli na zvonček.

– Kde býva vták šťastia?

Čudní sú tí dospelí! Jednoduchá otázka, a niet poriadnej odpovede! Hnevajú sa, kričia rukami mávajú. Niektorá im pohrozila, že im napláca na zadok. Božka s Vierkou radšej utiekli, ale tú zelenú dveru so zvláštnou kľučkou si zapamätali. Tam klopať už nebudú! U takých zlých ľudí vták šťastia bývať predsa nemôže.

Až na jeden byt sa na ne šťastie usmialo. Otvoril im chlapec, o čosi starší, a len pokrčil plecami:

– Poďte dnu!

Vtáka tam nenašli. Zato toľko zaujímavých vecí, že zabudli na čas aj na dôvod, prečo prišli.

Obzerali hrôzostrašné masky na stene. Prikladali si k uchu veľké lastúry, kde more šumelo ozajstne. Obdivovali obrovský model lode, pravú s plachtami a námorníkmi na ráhnach.

– Tú sme skladali s otcom. Svätá Anna.

– Ozaj? Ako ja! Božka vzala prst z plachty, oči jej len svietili.

– Teba volajú Anna? Pekné meno, ako moja mama.

– A kde je mama?

– Mama? V práci. Príde neskôr. Prečo ste samé? Nebudú sa na vás hnevať?

Až vtedy si dievčatá spomenuli na vtáka, aj na to, že je čas na obed, a že ich už asi hľadajú, a na to, aké je to stáť v kúte, keď je mama rozčúlená.

– Vierka! Bežme!

Božka schytila kamarátku za ruku, zabudla na klietku a bežala k dverám.

– Počkajte! chlapec ich dobehol už na prahu Tu!

Pierka boli také krásne, až onemeli, otvorené ústa, ani ruku netrú si vystreliť.

– Čo je to?

– Pierka páva! Mama mi ich nosí zo ZOO, kde robí. Vezmite si!

Nedychajúc vzali ten zázrak a v behu rovno domov.

Tam ich čakala búrka!

Plačúce matky pobehovali po dvore, volali na svoje dievčatá. Otcovia nervózne fajčili pri vchodových dverách, čakali príchod policajta, čo zakázal odísť, kým nepovie, čo ako.

Keď ich uvideli, Vierkina mama si sadla priamo na pieskovisko.

– Našli sa

Bolo všetko slzy, objatia, a aj remienok. Našťastie rodičia nemali veľmi čas rozmaznávať tresty.

A po pár dňoch, už na cintoríne, na hojdačke v záhrade pri tom dome, ktorý si prenajali na leto, sa dievčatá rozhovorili:

– Vieš, Vierka, my vlastne nepotrebujeme žiadneho vtáka šťastia!

– Prečo?

– Lebo babka povedala, že najväčšie šťastie je, keď ťa niekto miluje.

– A?

– Ak by nás nemilovali, plakali by, keď sme sa stratili? Mali by strach, že zmizneme navždy?

– Nie

– Takže, sme šťastné, nie?

– Asi áno.

– Ja myslím, že áno!

– A rodičia?

– Hádali sa za tie dva dni?

– Nie

– Tak vedia žiť v pokoji. Len sa musí chcieť. Ani vtáka im netreba. Chápeš?

– Áno.

To leto sa stalo najkrajším spoločným spomienkou na detstvo.

Božena v spomienkach rada zalistovala a tešila sa, že sa má s kým o ne deliť. Nielenže mohli spomínať, ale keď dakto zabudol, druhá pripomenula. Na dve hlavy sa pamäť lepšie nosí.

A Vierka si vždy pamätala všetko lepšie. Bola pokojnejšia, možno preto. Božka bola všade, živá ako ortuť. Vierka skôr posedela, zahĺbila sa, prešla si všetko v hlave a kráčala pomaly, premyslene. Veď pamätala veci, akoby sa stali včera.

Božka svojho budúceho muža Petera najskôr nepoznala. Mesiac sa stretávali, kým sa ocitla u neho doma.

– Svätá Anna

Loď stála na tom istom mieste ako pred nudnými rokmi. A hoci dievčatá už mali dvadsaťtri, Vierka bola už vydatá, Božka sa v duchu vrátila do detstva, keď sa bála dotknúť námorníka, že niečo zničí.

Po svadbe vytiahla z obľúbenej knihy pierko, ktoré opatrovala celé tie roky. Ukázala manželovi.

– Pamätáš?

Dlho sa smiali, keď sa Peter márne usiloval rozpamätať na niečo spred rokov.

A bolo šťastie. Dlhé, tiahnuce sa takmer tridsať rokov. Starosti i radosti. Prvé kroky dcérky, neskôr syna. Aj chorobu prežili, keď Peter vybavil Božene najlepších lekárov a držal jej ruku po celý čas, kým sa budúcnosť triasla ako vtáčik na prahu, bojácne a váhavo. A prišiel deň, keď sa zastavil čas, Božena zabudla dýchať, lebo jej život i vzduch odišli s Petrom. Vierka, čo bola po ruke, ju nieže nenechala, ale prefackala, objala, kolísala ako dieťa.

– Drž sa, Božka! Deti ťa potrebujú

A Božka sa vrátila späť. Lebo šťastie ešte ostalo. Síce neúplné, ale stále to, čo jej Peter daroval. A hoci deti už boli dospelé, predsa stratiť matku hneď po otcovi by bolo nesprávne! Ako hovorila babka?

– Pokiaľ niekto stojí medzi dieťaťom a nebom dieťa nie je sirota! Šťastné dieťa

Tak to je! Žiť treba ďalej, pre deti i vnúčatá. Aj keď sa všetci po čase rozutekali, robota, život, no Božka vedela, že je potrebná a milovaná. Kedykoľvek môže zbaliť kufor, nakúpiť darčeky a ísť na návštevu ku synovi či dcére. Všade je vítaná. Alebo len čakať prázdniny a vtedy sa celý dom zaplní vnúčatami, znovu bude rušno, starosti aj nočné bdenie. A posteľ, v ktorej spávala s Petrom, nebude prázdna. Aj najstaršia vnučka sa pritúli, hanblivo sa vrtí, potom sa posadí medzi deti a bude so všetkými počúvať rozprávku, hoci ju už dávno pozná naspamäť.

Srdce sa zasa upokojí. A radosť sa vráti. Tichučká, ľahká ako pierko, možno nie také krásne ako to, čo jej kedysi daroval manžel, ale predsa žiadaná.

Nie každému je dopriate toľko. Niekto si praje, prosí o šťastie, a nedočká sa. Božka s Vierkou sú šťastné. Vtáka síce nechytili, ale neprepásli vlastné šťastie. Pochopili, čo pre ženu znamená. Každá má iné šťastie. Pre ne bolo to jednoduché deti zdravé, ostatné si pridať môžeš, keď chceš.

Vierka chcela a veľmi sa snažila. Mohla ostať i bezdetná. S Antonom sa brali z veľkej lásky, všetci závideli, no deti neprichádzali. Susedky frflali na svojich chlapov, ale Vierka mlčala. Nie preto, že nechcela zdieľať život, ale nemala sa na čo posťažovať.

Žili si v porozumení.

Božka si dlho myslela, že také nie je, kým nestretla Petra a nepozrela na Vierku s Antonom tam bývala láska.

V ich rodine to však nebolo vždy ľahké. Anton mal šesť tetiek, dve sestry, nápor rodiny neskutočný! Musíš sa podriadiť, keď sa vydáš, ale nie do takej miery! Všetci sa pýtali na všetko kam šla, čo kúpila na čaj, kde sa správne pozdravila, vždy vadila.

Antonova mama, pani Mária, bola však dobrá duša. Jediná z rodiny, kto prijal Vierku hneď. Prečo mala také dcéry, nevie nik. Bola mäkká, nevedela odoprieť nikomu. Ak niečo, tak slzy.

Vierka ju hneď volala mamou.

Bývalí spolu. Keď sa pani Mária presťahovala bližšie k synovi, dcéry sa hnevali, no ona k nim nešla, kúpila si byt v susednom vchode. Dve izby, vraj, viac nepotrebuje. Vedela o plánoch Vierky a Antona. Nič nepovedala. Udržať pokoj v rodine je ťažké. Sama zažila, keď ju muž nechal s tromi deťmi, šla sama ďalej.

Šťastie však dokáže prísť z nečakaného miesta. Pani Mária pomohla Vierke nájsť jej syna Pala. Odišli na čas. Vedeli, že rodina cudzie dieťa neprijme. Potom sa po roku vrátili s dieťaťom. Nik nepýtal, kde ho vzali. Božka vedela, že to bol prvý raz, čo Vierka stopla zvedavé otázky. Svokry a sestry boli podozrievavé, no Mária držala nad Vierou ochrannú ruku. Všetku svoju lásku dala chlapcovi, aby vnúčik nepocítil chlad.

A tak žili. Vierka s mužom, synom a Božka tiež so svojou rodinou.

Šťastné časy.

Priateľstvo, spoločné výlety, deti spolu. Dvere otvorené, kto by stíhal zamykať. Ale dbali, aby sa už staré príhody s vtákom šťastia nemohli zopakovať.

Keď Peter odišiel, Božka zostala s prázdnotou a sklamaním ze nenaplnenej spoločnej staroby.

Neskôr odišiel aj Anton. Nikdy sa nesťažoval na zdravie a zrazu trombóza. V nemocnici na to nik neprišiel.

Vierka vtedy zoslabla. Teraz bola zas Božkina chvíľa byť nablízku, nedať kamarátke padnúť.

– Máš syna, Vierka! Rodičov! Pani Máriu! Nemôžeš tak zúfať! Koho budú mať, ak nie teba? Ak by Anton videl, že sa trápiš, povedal by, že nie je správne hádzať lásku po vetre

Možno tie slová pomohli, možno Vierka vedela, že na nej veľa závisí, lenže vstala a naučila sa žiť znova. S láskou, ktorú dávala ako vedela.

Syna vychovala Pavol vyštudoval, stal sa dôstojníkom, motá sa po garázonoch, no matku navštevuje. Vnúčatá vozí dvakrát do roka ak nie on, príde jeho žena Svetlanka. S Vierkou majú skvelý vzťah. Zo skúseností ako vychádzať so svokrou vyvodila Vierka tie správne závery.

A otázky boli. Syn si priviedol nielen nevestu, ale aj jej syna z prvého vzťahu. Svetlu muž opustil v šiestom mesiaci, odišiel pracovať a už sa nevrátil, len napísal, že nebude mať záujem. Potom formálne napísal súhlas, aby Pavol adoptoval syna.

Vierka nič neriešila. Keď Pavol po prvý raz prišiel so Svetlanou, ona len pohladkala vnúka, pozdravila:

– Ahoj! Som tvoja babka Vierka! Dáš si sušienku? Nie? Pozri pod stromček, možno tam nechal niečo dedko Mráz! Poď, pozrieme!

Stačí málo, aby si si získal detské srdce príjmi jeho matku ako svoju.

Odvtedy jé Svetlanka jej dcéra a vnúčat počíta od toho najstaršieho, hoci nie je jej vlastný.

– Vierka, kedy už pôjdeme na chatu? Je teplo! Božka zaklonila hlavu pod čerešňou.

– Po víkende okná umyjem a vyrážame.

– No jasne, zabudla som, že Veľká noc tento rok skôr. Treba už chystať, však?

– Samozrejme! Navyše musím navariť.

– Prídu tvoji?

– Na dva dni, cestou. Najstarší sa chystá skúsiť šťastie na vysokej v Bratislave, idú sa porozhliadnuť. Tak prídu na chvíľu, cestou späť možno zostanú aj s mladšími na pár týždňov ešte sa dohodnú. A tvoji?

– Moji až cez leto, deti sú už školáci, krúžky musíme počkať.

– Iba mesiac a pol!

– Ale mne sa to zdá večnosť

– Vieš, keď sa na niečo krásne tešíš, všetko sa ťahá ako med. Ale keď príde čas, mihne sa v okamihu, zohreje, a je preč. A opäť čakaj. Ale vieš čo, Božka?

– Čo?

– Ja by som za tie chvíľky dala všetko. Aj maličké, žijem z nich, preberám si ich po nociach ako korálky na nitke. Šťastie nie je nikdy veľa, málo je len vtedy, keď si nevšimneš, koľko ti ho bolo dopriate.

– To je pravda! Spomínaš, ako sme šli hľadať vtáka šťastia?

– Veď jasné! Vierka sa rozosmiala, ruky si položila na široké boky. Potom som si týždeň ani sadnúť nemohla. Mama sa bála, že sa mi niečo stane, a otec mi poriadne naložil, aby som si to zapamätala. Ale čo tu poviem! Ty si bola rovnaká!

– Aj ja na to rada spomínam! Ale vieš čo, Vierka?

– No?

– Mám pocit, že sme toho vtáka vtedy predsa len chytili. Ani sme si to nevšimli, a doteraz je s nami. Inak si neviem vysvetliť, že máme všetko, o čom ženy snívajú. Skvelé rodiny, mužov, deti A vnúčatá ani nehovorím! To nie je šťastie?

– To veru je! Naša vďaka patrí aj tomu nášmu vtáčikovi. Nech ešte zamáva krídlom, zavrtí chvostíkom. Aby šťastie zostalo aj tým, ktorých milujemePod čerešňou zavládlo ticho. Len včela krúžila medzi kvetmi a slnko cez bielu záplavu hádzalo ligotavé bodky na vrásčité ruky kamarátok. Obidve chvíľu hľadeli pred seba, potom sa Vierka sklonila a z trávy zdvihla ľahké, takmer priesvitné pierko možno lastovičie, možno vtáčika, čo preletel záhradu. Podala ho Božene.

– Pozri, to je znamenie, šepla a v očiach sa jej zalesklo teplé svetlo. Ešte aj dnes k nám priletelo šťastie.

Božena si položila pierko na dlaň a pohladila ho prstom. Zafúkal vánok, pričesal jej sivé vlasy k lícu, a ona sa pousmiala tak, ako len ženy vedia, ktoré prežili a premilovali viac, než by si kedysi trúfli snívať.

– Tak teda, Vierka… pozrela hore do bieleho, šumiaceho závoja čerešne za všetko, čo bolo, za to, čo je, aj za to, čo ešte príde. Nech nám vták šťastia vždy nájde cestu domov.

A vtedy to obe pocítili tú známost tichého šťastia, čo neprichádza vo veľkých veciach, ale v smiechu pod čerešňou, v spoločnom mlčaní, v detských i dospelých spomienkach a nežnom priateľskom pohladení.

Večer pozvoľna klesal na dvor, kým si napokon kamarátky vstali z lavičky opreté jedna o druhú, pomaly, s úsmevom a vybrali sa každá k vlastným dverám. A v tom podvečernom svite sa zdalo, akoby nad nimi na okamih zavíril veľký, svetlý vták a z pierka zasvietilo šťastie pre ďalší krásny deň.