Čierna vdova
Sympatická a bystrá Norika sa pred koncom štúdia na Fakulte žurnalistiky zoznámila s Vladom, ktorý bol od nej poriadne starší. Samozrejme, prvý jej venoval pozornosť práve Vladislav Roman, miestna celebrita, skladal pesničky, čo si ľudia v Prešove popiskovali aj pred autobusovou zastávkou.
Vlad bol skrátka chlapík, ktorého poznal celý Prešov, na miestnom televíznom kanáli si s ním podávali ruky už aj kuriéri z bistra. Pre Noriku nebol problém dostať sa hneď po škole do telky, presne do jeho relácie. O chvíľu sa jej už vysielala prvá epizóda Rozhovory do duše, kam si pozvala východniarskeho psychológa a zopár ďalších slávnych figúr. Diskusia išla v štýle otázkyodpovede, samozrejme s kopou vtipov zo života.
Si frajerka, Norika! pochválil ju Vlad po odvysielaní relácie. Treba to zapíť.
Vladislav Roman mal tých svojich štyridsaťpäť, bol ženatý už trikrát a jeho energia bola podobná ako v prvej polovici futbalového zápasu. Kreatívny, hrdý na svoje pesničky, považoval sa takmer za národného skladateľa. Reštaurácie, kaviarne, sauny na rukách ho nosili všade, kde sa čapovalo pivo. Alkohol tečie, život beží.
Ubehol čas. Norika sa stala obľúbenou v Prešove, vydala sa za Vláda, jej relácie pozeralo celé sídlisko. Vyzerala super, obliekala sa s vkusom, bola vždy milá a slušná. Kráska z telky, tak o nej hovorili. Ale s výberom manžela akosi netrafila. Po pár mesiacoch jej došlo, že Vlad je permanentne pod parou.
Vlado, nehraj opicu, ešte ťa Norika dá do vrecka! zaprosil jeho kamarát Šimon, keď sa pokúsil opitý Noriku uraziť pri stole.
Šimon, ja si nikdy múdre ženy nevyberám! vyhlásil Vlad, popri tom Noriku jemne štípol do líca, sedeli v Dobrej káve.
Kým ju dobýjal, správal sa ako rytier kvety, darčeky, dve pesničky jej zložil a ešte sa tváril, že počúva. Keď sa stala jeho ženou, záujem o manželku bol už na úrovni výberu granúl pre domáceho kocúra. Občas zo sedacej súpravy kríkol iba: Norika, donies mi slanú žemľu!
Ja trúba, myslela som, že mi pomôže stať sa hviezdou, premýšľala Norika.
Lenže život je vždy lepší scenárista. Na škole drtila francúzštinu, ktovie načo na východe, Vlad jej stále rapotal do hlavy: Uč sa radšej angličtinu. Medzi cudzincami sa tváriš ako zo Sobraniec. Fitko ti je zbytočné, na kraviny máš čas, no slová sa učiť nestíhaš.
Ale Norika si povedala Ani za Boha! a trucovala. Počúvla až kamaráta Šimona, ktorý zahlásil pri večeri u nich doma: Angličtina je pre moderné ženy asi tak samozrejmá ako lodičky. Na druhý deň už googlila jazykové kurzy.
Vlad to nevydržal, rehot: Šimon, ty moju ženu prekabátil, teraz už len angličtina v aute znie!
Žili s Norikou v priestrannej bytovke kúsok od centra, ktorú Vlad zdedil po dedovi slávnom profesorovi medicíny. V domácnosti im pomáhala Vierka, štyridsaťtriročná slobodná žena, tak trochu závisť, ale šikovne to maskovala. O nej sa neoplácalo nič skrývať, celý deň krúžila bytom ako dron, rodinný život im mala prehľadanejší než financie v Exceli.
Norika sa ráno zobudila, Vlada už netrafila v posteli. Počula, ako Vierka štrngá prázdnou fľašou od koňaku: Večer bola plná… Čo mu spravím na raňajky, keď sa zobudí?
Rasol, odbila Norika, a šla do sprchy.
Po siedmich rokoch s Vladom dieťa nemali, Vlad nechcel veď má syna z prvého manželstva. Norika sa tým netrápila, kariéra bola prednejšia. Po raňajkách poslala Vierku do Vladovej pracovnej izby. Tento ležal na bruchu, na vankúši fľak ako z červeného vína.
Norika! zajačala Vierka, Rýchlo, volaj záchranku!
Čo je s ním? vydesene na ňu Norika.
Za pätnásť minút sedela v sanitke, doviezli Vlada do nemocnice. Hneď ho brali na JISku.
Veľmi zložité, nič nesľubujeme, povedali doktori.
Večer jej volali: Váš manžel zomrel.
To…to nemôže byť pravda, šepla Norika. Veď nie je taký starý! Pohreb bol rozprávkový. Šimon sa rozohnil, narvalo sa tam pol Prešova, veď Vlad bol známy. Na kar sa Šimon rečnil: Nebudeme smútiť, Vlad prežil bohatý život, zaslúžil si oddych a slobodu!
Všetko mal, šepla jedna tetka Norike.
Norike chvíľu trvalo zvyknúť si na ticho v byte. Vierka na ňu pozerá ako sýkorka na krupicu, čaká, či ju šéfka prepustí. Kolegynky v telke už rozbehli teóriu:
Norika, smútiť nemusíš. Si mladá, voľná, a hlavne s peniazmi. Po Vladovi jej ostali dva slušné účty, nejaké eurá na rozdelenie so synom. Ale aj sama si slušne zarobila. Vyhľadávala spoločnosť, nebavilo ju sedieť doma, občas zašla do kaviarne.
Zašla do kaviarne blízko domu po nakrúcaní relácie, zamyslená, popíjala španielske víno. Došiel k nej urastený chlap a s úsmevom sa jej pýta, či si môže prisadnúť.
Môžem? kývla mu Norika. Imrich, predstavil sa, ona tiež, prečo ste smutná? Taká pekná žena by sa mala usmievať.
Dnes mám takú melanchóliu.
Imrich, okolo štyridsať, poriadny chlap, nie fešák, tvár jak plyšový medveď, Norika sa od smiechu skoro zadusila.
Môžem vás pozvať na niečo? Víno, koláčik, kokteil, čo len chcete?
Len koláčik, ďakujem, sladkosti ma neberú.
Imrich, hoci na modelingový kurz by ho neposlali, bol rodený bavič. Zábavné príhody, irónia a šarm za dva, Norika sa smiala, až jej z líc padali suché šošovice. Po návrate ju vyprevadil domov, dohodli si rande.
Ráno oznamuje Vierke: Prepúšťam ťa, budem si variť, prať sama.
Ale Norika, veď toľko som sa starala, kde pôjdem?
Nájdeš si prácu, rodinu alebo budeš strážiť vrátnicu.
Vyhadzuješ ma, rozplakala sa Vierka. Zvyknúť si na vás s Vladom, to bola radosť, on mi chýba…
Norika vzdychla: Čo sa ja tu rozčuľujem, však mi peniaze nechýbajú, a aspoň nemusím drhnúť záchod. Nakoniec ju Vierka presvedčila, smila sa, objala Noriku: Ste mi ako rodina.
Tak žili ďalej, len teraz chodil na návštevu Imrich, ktorého Norika láskavo nazývala Kamilko. Obdivoval svoju krásku, a o tri mesiace bola svadba. Žiadne veľké terno Norika trvala na skromnosti. Na svadobnú cestu ju Kamilko vytiahol na Maldivy. Bol podnikateľ, mohol si dovoliť čokoľvek.
Norika čakala klasiku: letenka, normálne ubytovanie, povinné atrakcie pre turistov. Ale Kamilko, jej plyšový medveď, mal vlastnú doktrínu luxusu. Prvýkrát leteli prvou triedou. Na letisku ich prebral delegát a odviedol na súkromný katamaran. Na ostrove ich privítali ako VIP ohňostroj, koktejly, domorodé tance.
Vila bola rozprávková, štyri izby, dve kúpeľne, bazén vo dvore, vlastná pláž.
Len dúfam, že môj Kamilko za to nezaplatil celý rozpočet mesta, zamýšľala sa Norika.
Neriešila, či je bohatý, peniaze jej stačili. Imrich bol milučký, staral sa, prichystal jej perinu, pohladil, kontroloval raňajky. Nech ho nezvládol Apollo, aspoň jej rozumel.
Vlad bol akurát škriepec, pchal sa do všetkého. Kamilko, hoci nie model, mi rozumie a počúva ma… To sa mi páči, doleťovala Norika.
Vierka chváli nového manžela, šťastná, bývala s nimi na Kamilkovej chate za Košicami. Ale Norika raz pristihla manžela pri injekčnej striekačke.
Čo to robíš? narýchlo sa spýtala.
Len inzulín, priznal Imrich. Mám cukrovku, ale žijem úplne normálne.
Na Maldivách sa lenivo zmýšľala: Neuveriteľné, mám šťastie?
Super dovolenkový zážitok jej sadol. Škoda len, že čas trávi s medvedíkom, a nie fešákom z tenisu alebo surfu.
Musím ho donútiť na diétu a cvičenie!
Keď to navrhla, Imrich sa zamračil: Ak chceš, začnem, ale môj metabolizmus je v keli. A Apollo zo mňa nikdy nebude. Pichám si inzulín.
Tak nič, aj tak stačíš, mávla Norika rukou.
Po návrate do reality sa pustila do práce, občas premýšľala: Príde mi do života skutočná láska? K manželovi city nemám. Chcela by som vášeň, silné emócie. Cez noc by mal pri mne ležať aspoň jeden svalovec, nie plyšák.
Kolegyne žartovali: Norika, ty fakt nešvindľuješ za svojho medveďa? Si taká cnostná?
Ale skutočnosť bola všelijaká Norika nebola svätá, len jej bolo ľúto ublížiť dobrosrdečnému Imrichovi. Na Silvestra v práci vypila viac než je v normách, kolega Kubo zavolal kamoša Arpáda, ten ju doviezol domov.
Norika, odteraz ťa vezmem ja, Kubo ti nemal ešte predstaviť, smial sa Arpád, a ona len žmurkala ako deväťročná pri prvom snehu.
Fešák v aute ju celý čas sledoval, doviezol kamaráta a potom Noriku. Odomkol, pomohol vystúpiť, oprel ju o svoje SUV a pobozkal, že sa Norika až roztriasla. Neodtláčala ho, vyzeral tak drsne a sexy.
Ako milenec bol Arpád dokonalý. Doma hladila plyšového medveďa, u Arpáda to bolo hneď žiadne vášne, len akcia. V garzónke, rýchlo, silno. Po milencovi relaxoval: S tebou je fakt dobre.
To vyhovovalo obom Imrich pracoval do noci, neprišiel na nič. Jedného dňa Norika prišla do garzónky, už bola v posteli, Arpád šiel von z kúpeľne v župane. Vtom niekto zvoní neprestajne.
No kto to lezie? Zabijem ho! nadáva Arpád.
Norika začula dva známe hlasy, vyskakuje z postele, obliekla sa v panike. Na prahu už mlčky stál Imrich.
Kamilko… Imrich… to nie je tak…
Arpád stál bokom, mohol Imricha nepustiť.
Kto ma bonzol? spýtala sa Norika.
Aký rozdiel teraz? Neveril som, ale radšej som si to overil.
Imrich vyzeral zle, zbledol, bol spotený, zrútil sa, Norika bežala, dýcha ťažko.
Volaj záchranku! zavelí.
Arpád volal. Norika prehľadala Imrichove vrecká a našla inzulínovú pero vedela, že si ho nosí. Pichla mu dávku.
To musí pomôcť. Nezaberalo. Prišli doktori, verdikt:
Zomrel.
Norika sa spamätala, Arpád ju odviezol domov. Vierka čaká: Norika, čo je? Vyzeráš ako po pohrebe.
Hneď jej napadlo: Čo ak ma bonzla Vierka? Neznášala Arpáda, vždy sa na neho vypytovala. Ale mlčala, Vierka by nič nepriznala.
Po pohrebe sa Norika dlho spamätávala. Potom sa objavila dcéra Imricha z prvého manželstva so svojím advokátom, vyhodili Noriku z domu. Ak bude súdiť, ničoho sa nedočká. Hodila jej na stôl hrubý obálku s eurami a dala tri dni na vysťahovanie.
Norika nechcela dedičské rozbroje, vzdala sa všetkého, vzala Vierku a vrátila sa do veľkého bytu po Vladislavovi Romanovi.
Ubehol čas, Norika sa opäť postavila na nohy, Arpád pomohol, stretávali sa, ale do svadby sa mu nechcelo. Vedela, že z neho manžel nebude, ale predsa ho mala rada. Raz jej volal Kubo:
Norika, sadni si… Arpád zomrel, nehoda, na mieste.
Vtedy Norika zamyslela: Prečo mojich chlapov stále kosí smrť? Som akási čierna vdova, ešte mi to budú pripomínať. Asi mám temnú auru.
O pár mesiacov do jej relácie prišiel mladý muž Makarián, celý čas sa na ňu díval, po natáčaní ju pozval do kaviarne.
Prečo nie, už je na čase zase žiť, súhlasila Norika.
Makarián jej ukradol srdce, Norika sa zamilovala, takú radosť ešte nemala. Tak toto je láska, bez Makariána nedokážem ani dýchať.
Makarián ju miloval tiež, spolu sa cítili výborne, Norika sa ani nestarala, kto je, len vedela, že nemá súrodencov, niekde má otca, ale nestretávajú sa. Makarián býval u nej, šiel do práce, ona mala voľno.
Norika si sadla k počítaču, zadala meno a priezvisko Makariána a už prvý výsledok ju vyrazil zo stoličky. Tento skromný chlap, jej Makarián, figuroval v top 100 najbohatších Slovákov. Ostala v šoku také kontá, to by neprešlo ani v daňovom priznaní.
Neverím vlastným očiam! zachechtala sa. No teda, čo ak aj on…
Ukludnila sa a išla do práce. Večer volala Makariánovi, ale nebral. Volala do firmy:
Prosím, môžete mi prepojiť Makariána?
Kto ho hľadá? spýtala sa asistentka.
Norika…
Odviezli ho do nemocnice prezradila.
Norika letela do nemocnice.
Čo sa stalo? pýtala sa doktora.
Doktor ju upokojoval: Pokoj, nič hrozné, bude žiť, trocha ho seklo na srdci, všetko pod kontrolou.
Môžem k nemu na chvíľku?
Dobre, na desať minút.
Norika vošla do izby, Makarián sa na ňu usmial, sadla si k nemu, chytil jej ruky.
Všetko bude fajn, milujem ťa, keď vyjdem odtiaľto, vezmeme sa, súhlasíš?
No ešte ako! pobozkala ho. Pred nami je šťastie, to pravé.
Ďakujem za prečítanie, zdieľanie a lajky. Prajem vám šťastie a kus humoru do života!
