Ahoj, poď na kuchyňu! počula som od manžela a neodolala som.
Ľubica pozerala na displej svojho telefónu. Marek napísal po štvrtý krát za pol hodinu: Človeče, zdvihni slúchadlo.
Sedela za volantom učňovskej jazdy inštruktor vysvetľoval paralelný parkovací manéver. Telefón znovu zazvonil.
Môžem odpovedať? Manžel sa zaujíma.
Samozrejme.
Marek, som za volantom
Prečo nepustíš ruku? Volám!
Nie je možné rozprávať sa počas
Jasné, rozumiem. Získať vodičský preukaz znie dôležitejšie než manžel. Kedy domov?
O hodinu budem.
Kto bude variť večeru? Ja sám?
Inštruktor odvrátil pohľad, akoby nič nepočul.
Hneď prídem, pripravím.
To je dobré. Hral som si, že moja žena je teraz podnikateľka.
Doma Marek ležal na gauči a brečel telefón. Už tri mesiace, čo prišiel o prácu, tvrdil, že je to len dočasná nepríjemnosť, ale hľadanie sa ťahalo.
Ako ti ide autoškola? Ťažký predmet?
V jeho hlase zaznelá známa úškrn.
Fajn. Dnes sme cvičili paralelný park.
Ó, naozaj vážna veda, že?
Ľubica vkročila do kuchyne. V drezke ležal neumytý riad jeho raňajky.
Marek, možno by sme konečne rozbalili tie krabice? Už je február, a my sa stále cítime, akoby sme práve včera sa presťahovali.
Marek pozrel od obrazovky.
Čo tam rozbaľovať? Vyriešiš to sama.
Môžeme to spolu. A upratať pri tom
Marek vstúpil bližšie. V jeho pohľade zablýskalo niečo chladné.
Ahoj, poď na kuchyňu!
Povedal ticho, no zreteľne. Nezvolal. Len to povedal a tá ticho bola hroznejšie než akýkoľvek krík.
Ľubica zmrzla.
Čo si povedal?
Čo počula! Choď variť večeru!
Aj tak sme hovorili o krabiciach
O čom sme hovorili? Ty si mlčala. Povedal som vyriešiš to sama.
Niečo v nej prasklo. Nebolo to hnev bolo to pochopenie. Spomenula si novoročnú oslavu u Marekových priateľov, kde bol on dušou večera.
Zachvátil všetky ženy, žartoval, pomáhal hostiteľke. A v aute potom povedal:
Prečo si bola celú noc tichá? Bolo ti nepríjemne?
Neidem do kuchyne!
Marek prekvapene zdvihol obočie.
Čo?
Nepôjdem!
Čože?
Marek, neodťahuj ma. Hovorili sme normálne.
Normálne? Kedy si naposledy rozprával so mnou normálne?
Marek odložil telefón.
Aké máš nároky? Iba som si zrobil vtip.
Vtip? Človeče, zdvihni slúchadlo to je tiež vtip?
Môžem napísať manželke?
Môžeš, len nie človeče.
No a čo na tom? Vieš, že to nemám na mysli zle.
Rozumiem. Preto som celý čas mlčala.
Ľubica si sadla na okraj postele.
Vieš, čo mi dnes inštruktor povedal? Máte pevné ruky. Predstav si? Pevné. A doma sa bojím požiadať o pomoc s krabicami.
Bojíš sa?
Marek sa zasmejal.
To ti pekne vydrží!
Bojim sa. Pretože viem nájdeš spôsob, ako mi ukázať, aká som bezcenná.
Nie! Všetko to len vymýšľaš.
Vymýšľam? Pamätáš si, ako pri hostoch hovoril, že sa bavím v autoškole?
To bolo vtipné!
Tebe to rozosmialo. Mne to urobilo hanbu.
Marek si sadol vedľa nej na gauč.
Počúvaj, ak ti nepáči, ako hovorím
Tak čo?
Dvere tam, kde boli.
Ticho. Ľubica pozerala na manžela. Neposlal výhovorku. Len ukázal na dvere.
Dobre.
Vstala. Vytiahla z komody cestovnú tašku. Začala baliť veci.
Čo robíš?
To, čo si navrhla.
Kam ideš?
K Katke.
Bežíš tam na chvíľu, potom sa vrátiš. Ako vždy.
Ako vždy?
Ženy majú radi drámy. Zaklopia dvere, rozplačú sa kamarátkam.
Ľubica zbalila do tašky doklady, kozmetiku, nabíjačku.
A potom sa vrátim späť!
Prišla k krabici so svadobnými fotografiami. Vytiahla snímok v matrike, šťastní.
Tu by si so mnou takto hovoril?
Marek sa pozrel na fotku.
Na tom miesta boli ľudia.
A tu?
Tu je rodina. Môžeme si oddýchnuť.
Ľubica opatrne vrátila fotku, zatvorila tašku.
Oddýchnuť Rozumiem.
Počkaj. Porozprávajme sa.
O čom? Už si mi ukázal, kto som pre teba doma.
V predsieni si obula kabát. Marek stál bosý v domácich nohaviciach.
Daj to! Všetky páry sa hádajú.
Nehádate sme.
Ľubica chytila dvierny kľúč:
Rozhodol si sa, že môžeš.
Dvere zaklopili. Za chrbtom zaznel hlas:
Zďaleka neubehnete!
O dva týždne prišla správa: Prídem zajtra, keď odhalím čas.
Priateľka Katka pokrčila hlavou:
Prečo sa s ním stretávaš?
Chcem sa uistiť, že mám pravdu.
Kaviareň pri železničnej stanici. Marek prišiel pol hodiny neskoro.
Ako sa máš?
Sadol si, neospravedlňujúc sa za oneskorenie.
Dobre.
Kde bývaš?
U Katky zatiaľ.
Slovo zatiaľ vyšlo z úst stará zvyklosť zmierniť napätie.
Doma chaos. Špinavý riad, špinavé prádlo. Našťastie susedka pomohla s potravinami.
Prišla čašníčka príjemná brunetka okolo dvadsiatich piatich.
Čo si dáte?
Dve kávy, povedal Marek s úsmevom.
A čo sladké?
Máme výborné koláčiky
Tak všetko najchutnejšie.
Odložil prsteň na stôl.
Teraz, keď doma nie je poriadok, môžem si dopriať dezert.
Čašníčka sa zasmiala.
Varíš sám?
Samozrejme! Muž si uvarí kašu. Hlavné, že nikto nespadne do ponožiek na podlahe.
Ľubica sa pozerala na prsteň.
A nikto nežiada pomoc s upratovaním.
Marek pokračoval. V tom momente si uvedomila, že premieňa ich príbeh na vtip pre iné ženy.
Takže, obrátil sa k nej, končíme predstavenie? Doma bez teba je nuda.
Nie.
Čo nie?
Nevrátim sa.
Marek po prvýkrát počas rozhovoru pozrel na ňu pozorne.
Naozaj?
Áno.
Ľubica vstala, položila peniaze za kávu na stôl.
Počkaj. Vieš, čo robíš?
Viem. Prvýkrát za tri mesiace.
Ľubo! Sme dospelí ľudia!
Preto odchádzam.
Von padajú vlažné snehové vločky. V kaviarni Marek niečo vysvetľoval čašníčke pravdepodobne sa sťažoval na neprimeranú manželku.
O mesiac neskôr Ľubica prenajala jednopokojový byt. Získala vodičský preukaz, našla novú prácu.
Raz stretla Mareka v supermarkete bol so štýlovou dievčinou. Smiali sa, vyberali potraviny. Ľubica prešla okolo bez povšimnutia.
Pomyslela si: koľko ešte uplynie, kým opäť povie: Ahoj, poď na kuchyňu? Mesiac? Dva?
Večer Ľubica stála pri okne svojho bytu s hrnčekom čaju. Na stole ležal tichý telefón, pokojný. Už nikto jej nepisoval človeče, zdvihni slúchadlo.
Zamyslela sa nad ženami, ktoré zotrvávajú. Veria, že muž nemá zlé úmysly, že všetci muži sú takí. A nebolo to odsúdenie, ale smútok.
Telefón blikal správa od kolegu o zajtrajšom stretnutí. Úradné, zdvorilé.
Ľubica sa usmiala a odpovedala. Potom si sadla na pohovku vo svojom domove, kde môže požiadať o pomoc bez obáv z posmechu.
