Milý denník,
dnes sa mi vracajú spomienky na celý ten príbeh, čo sa začal pred rokmi. Bývali sme v paneláku v bratislavskej mestskej časti, na piatom poschodí. Dolu na druhom bývala Zuzka s mamou a otcom. Otec sa volal Peter, ale poriadneho mena si nezaslúžil. Často som ho počul, ako sa dožaduje jedla, triedi riad a kričí. Zuzka sa vtedy schovávala v izbe. Raz som ju stretol na schodoch – sedela na studenom betóne, schúlená, akoby chcela zmiznúť. Spýtal som sa, či zabudla kľúče, len tak odvrkla. Pozval som ju hore k nám. Moja mama Mária ju privítala, dala nám obed – obyčajnú slepačiu polievku s rezancami a cestoviny s párkami. Zuzka jedla, akoby to bol najlepší pokrm na svete. Vtedy som si všimol, aká je krehká.
Postupne k nám chodievala čoraz častejšie. Keď som nebol doma, mama jej vravela o mne, o otcovi, čo nám zomrel pred pár rokmi. Zuzka vtedy ešte mlčala o svojom otcovi, no vedel som, že doma to nie je jednoduché. Raz prišla, keď som mal večer tréning, a mama jej povedala, nech počká, kým sa vrátim. Nepočkala, ale na druhý deň som ju videl na lavičke pred domom. Spýtal som sa, prečo nechodí hore. Len pokrčila plecami. Vtedy som zmaturoval a plánoval som ísť na leteckú fakultu v Košiciach, ale nakoniec som zostal v Bratislave na polytechnike, lebo som nechcel nechať mamu samu. Zuzka sa tešila.
Na jeseň prišla s tým, že nevie vyriešiť úlohu. Sedeli sme v mojej izbe, ale už to nebolo ako predtým – bola plachá, červenala sa. Medzitým jej otec umrel – otrávil sa falšovanou pálenkou. Zuzkina mama Eva na pohrebe neplakala, len Zuzka mala v očiach ľútosť. Potom sa prestalo chodiť hore. Až kým som si nenašiel frajerku Lenku. Bola vysoká, chladná, s očami ako ľad. Raz som Zuzku stretol na dvore, predstavil som im ju. Lenka sa tvárila pohŕdavo. Neskôr mi Zuzka povedala, že si ju v duchu volá „Ryba“. Lenka sa sťažovala, že Zuzka príliš často chodí k nám, a jedného dňa obvinila Zuzku z krádeže prsteňa. Bola to lož – prsteň vypadol Lenke z vrecka bundy, keď ju zhodila. Rozíšli sme sa.
Potom mama ochorela na koleno, potrebovala operáciu. Zuzka začala znova chodiť – nosila nákupy, upratovala, varila. Ja som sa vracal neskoro z práce, zriedka sme sa stretli. Raz som ju uvidel na schodoch, cítil som alkohol – sám som si dal pár pohárov, lebo ma trápilo, ako som ju kedysi nechal uraziť. Spýtala sa ma vyplašene, či pijem. Odpovedal som, že nie som ako jej otec. Na druhý deň som jej kúpil kvety a pozval ju do kina. Odvtedy sme boli spolu. Prestali sme piť, večery sme trávili doma, bozkávali sme sa v mojej izbe. Keď som ju požiadal o ruku, mama povedala: „Marek, neubližuj jej.“ Sľúbil som, že nikdy.
Z tohto príbehu som si vzal ponaučenie: láska nie je o chladných očiach a vypočítavosti, ale o tom, kto ťa čaká na schodoch, aj keď je zima, a kto ti otvorí dvere skôr, než stihneš zaklopať.
